Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo v Spišskej Novej Vsi
zdroj: www.mestosnv.sk
pridané: 12.2004

O tomto novom územnom celku - novej obci hovorí listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova". Je to prvá písomná správa o Spišskej Novej Vsi.

Z tejto listiny sa dozvedáme niekoľko skutočností: prvou je, že v roku 1268 Spišská Nová Ves už ako osídlená obec jestvovala. Zároveň sa z listiny dozvedáme, že v tomto roku už bola v Spišskej Novej Vsi aj fara, teda aj kostol. Pretože v stredoveku, v ktorom náboženský život hral veľmi veľkú úlohu, bolo treba určitý čas na to, aby sa vybudovala a rozvinula cirkevná správa a postavil kostol, je úplne isté, že rok 1268 nie je rokom založenia Spišskej Novej Vsi.

Archeológovia pri "starom Iglove" našli aj radový cintorín, z ktorého preskúmali aj niekoľko hrobov. Predpokladajú, že by tam mali byť aj zvyšky poveľkomoravského kostola, ktorý tradícia spomína v 11. storočí. V období osídľovania terajšej Spišskej Novej Vsi, ako novej obce, bolo zvykom, že viac osád mávalo spoločnú faru a kostol. Tie stáli na území buď najstaršej alebo najväčšej či hospodársky navýznamnejšej. Môžeme predpokladať, že tak tomu bolo aj v našom prípade. Spočiatku kolonistom a zakladateľom Villy Novej slúžil kostol, ktorý bol vybudovaný v "starom Iglove", a potom si postavili terajší farský kostol, ktorý sa považuje za pôsobisko farára z Villy Novej - Spišskej Novej Vsi.

Spišská Nová Ves patrila medzi výsadné obce spišských Sasov, ktorí vlastnili viaceré výsady mestského charakteru už za Belu IV. Túto skutočnosť pripomína i úvodná stať kolektívneho privilégia, v ktorom Štefan V. sám hovorí, že tu nejde o udelenie nových výsad, ale o úpravu tých, ktoré udelil, resp. potvrdil jeho otec Belo IV. Tieto výsadné osady spišských Sasov, medzi ktoré patrila Spišská Nová Ves sa neskôr menovali všetky mestami, pretože od počiatku mali takú výsady, ktoré im v danej situácii dávali charakter miest, lebo mali právo voliť si svojho samosprávneho predstaviteľa - richtára.

V kolektívnom privilégiu spišských Sasov, ktoré vydal Štefan V. 24. novembra 1271, na prvom mieste sa uvádza výsada, ktorá oslobodzuje spišských Sasov od platenia rôznych poplatkov a odovzdávania naturálnych dávok. Dostali tieto práva: hľadať a dobývať rudu, právo na rybolov, poľovačku a klčovanie lesov. Vyklčovanú pôdu premenenú na oráčiny mohli slobodne užívať.

Už Belo IV., ktorý chcel pozdvihnúť úroveň hospodárstva i posilniť krajinu vojensky, povolal do Uhorska hlavne nemeckých kolonistov, ktorí sa vyznali v remesle, v obchode a v hospodárení vôbec. Podmienkou pre rýchlejšie zaľudnenie nebol však iba tento moment. Dáva im mnohé donácie, tým si ich zaviazal jednak k vojenskej povinnosti, jednak k osídľovaniu svojich vlastných majetkov, čo rozhodne prispelo k posilneniu hospodárstva krajiny a jej obranyschopnosti.

Kolonizáciu Nemcov nemožno považovať iba za element, ktorý mal podporiť zaľudnenie nášho územia, ale boli tu aj oveľa dôležitejšie faktory, ktoré boli dôvodom ich povolania do Uhorska. Panovník, ktorý chcel vybudovať z Uhorska vyspelú krajinu, potreboval vyššie dôchodky, a tie mu mohli priniesť iba vysoko rozvinuté mestá, obchod, remeslá a rozvinuté poľnohospodárstvo.

V čase, roku 1312, keď Karol Róbert potvrdzoval kolektívne privilégium spišských Sasov, patrila do ich spoločenstva Spišská Nová Ves so svojim osadami a baňami. Keďže i celé slovenské obce sa stali súčasťou tohto spoločenstva, oprávnene možno tvrdiť, že malo viac právny ak národný obsah a ciele. Tvorili ho lokality riadiace tzv. nemeckým právom, ktoré bolo v majetkovo-právnej sfére výhodnejšie.

Baníctvo v Spišskej Novej Vsi
Jedným z najrozšírenejších odvetví výroby, alebo takmer priemyslu stredoveku, bola aj v Spišskej Novej Vsi baníctvo. Banská práca sa rozvíjala od prvých storočí hospodárskeho života pôvodných osád, pretože nielen ich obyvatelia, ale aj široké okolie potrebovali kovy. Baníctvo bolo v stredoveku stav. To pôsobilo i na spôsob života a na mravy a zvyky mesta. Baníctvo nebolo meravé. Bolo prispôsobivé, pohyblivé, plné vnútornej dynamiky. Veľmi zavčasu nadobudlo vlastnú dôstojnosť a česť i stavovskú hrdosť, podporovanú mnohými privilégiami a udržiavanú stavovskými združeniami so sociálnou a náboženskou náplňou. To sa odrážalo potom v celom živote baníkov a mesta. Boli povestní svojou hrdosťou a vypestovaným pocitom solidarity, stavovského sebavedomia. Aj v našom meste bolo známe príslovie, že banské právo je pevné, a ani kráľ, ani zemepán, ani gróf nezmôžu nič proti nemu.

Banské práce sa dlho vykonávali veľmi jednoducho - pomocou klinu, kladiva a lopaty. Začiatky pracovných banských zmien boli rozličné. V lete začínali o 8., 16., a 24. hodine. V zime o 10., 18., a 2. hodine v noci. Pomerne zavčasu jestvovali zákonné predpisy pre prácu v baniach, ktoré brali do úvahy bezpečnostné, zdravotné a iné okolnosti. Banícke mzdy sa pohybovali okolo 50 - 70 denárov na týždeň, zatiaľ čo robotníci v meste dostávali priemerne okolo 40 denárov. Cez nedele a sviatky sa nepracovalo. Baníkom sa vyplácala plná mzda i za týždeň, v ktorom bol jeden sviatok. Inventár baníka tvoril: bronzový špičiak na uvoľňovanie hornín, kladivo na zatĺkanie klinov, bronzová sekera na výdrevu, kladivo na roztĺkanie, nádoba na vodu, ako i fakle na svietenie.

V chotári mesta vznikalo niekoľko desiatok baní. Pri baniach boli postavené pece na tavenie rudy i hámre na spracovanie kovov. V baniach, taviacich peciach i hámroch sa využívalo drevo z okolitých mestských lesov. Na tavbu bolo potrebné drevené uhlie, ktoré k peciam doviezli z hlbokých lesov uhliari. Vyrábali ho tak, že kmene stromov nakladali do veľkého ihlana zvaného milier, obhádzali ho hlinou, zapálili a nechali bez prístupu vzduchu pamaly tlieť. Drevo sa premenilo na uhlie, pričom ešte za tlenia vytiekol z miliera do pripravovanej jamy decht čiže smola.

Spišská Nová Ves využívala aj bohatstvo lesov, a tak popri rudách patrilo aj drevo k vzácnym surovinám. Predávalo sa na domácom trhu, no je známy aj vývoz do Krakova, odkiaľ sa dovážala soľ.

mestosnv.sk