Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Vývoj banského školstva v Banskej Štiavnici od roku 1922 do roku 1951
zdroj: www.spsmikobs.sk
pridané: 11.2.2005

Po vzniku Československej republiky neexistovala na Slovensku nijaká vysoká škola, ktorá by vychovávala banských odborníkov. Preto na návrh banskej verejnosti požiadali vládu Československej republiky o obnovu Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici, odsťahovanej roku 1919 do Šopronu v Maďarsku. Po dlhšom rokovaní sa dosiahla dohoda, že namiesto Vysokej školy baníckej a lesníckej sa v Banskej Štiavnici zriadi štátna priemyselná škola s príslušnými odbormi. Túto školu zriadili roku 1921, keď otvorili 1. ročník chemickej školy podľa vzoru vyššieho chemického odboru Štátnej priemyselnej školy chemickej v Prahe. Umiestená bola v budove bývalej Vysokej školy baníckej a lesníckej, kde v časti bývalého chemického ústavu, ktorý po komisionálnom rokovaní o rozdelení majetku vysokej školy pripadol priemyselnej škole, neskoršie zriadili chemické laboratóriá. Začiatkom školského roku 1922/1923 bola nariadením Ministerstva školstva a národnej osvety č. 65569/22 z 19. júla 1922 organicky k škole pripojená aj odborná banská škola ako druhý učebný odbor a takisto učebná dielňa na spracovanie dreva, založená obcou Piarg (Štiavnické Bane) roku 1888 a v rokoch 1922 - 1923 premiestená z Piargu do hlavnej budovy priemy- selnej školy. Začiatkom školského roku 1925/1926 sa na škole vyučoval elektrotechnický odbor.

Cieľom baníckeho odboru bola výchova pomocného technického personálu pre bansko-technickú službu so zreteľom na výchovu kádrov pre administratívne práce v baníctve. Dovtedy mali banskí inžinieri pre výkonné práce k dispozícii len banských dozorcov, ktorých kvalifikácia pre pomocné služby nestačila. Pomocné sily k baniam sa prijímali len z príbuzných odborov, ktoré nezodpovedali celkom banskej službe. Zriadenie vyššieho baníckeho odboru pri priemyselnej škole v Banskej Štiavnici bolo veľmi dôležité, lebo prevádzkové pomery v slovenskom baníctve si od banských dozorcov vyžadovali dostatočnú úroveň vedomostí a technických schopností.

Banícky odbor pri priemyselnej škole bol zreorganizovaný a rozšírený podľa učebnej osnovy baníckej školy v Příbrame. Pozostával z polročnej prípravky, na ktorej sa vyučovanie začínalo každý rok v druhom polroku, teda od 1. februára, a z dvoch ďalších ročníkov s celoročným vyučovaním. Tým škola dostala dôkladnejší systém výučby, ako mala stará banská škola banskoštiavnického štátneho banského riaditeľstva, zriadená ešte roku 1821. V prípravnom ročníku sa vyučovala slovenčina, merba a rysovanie, kreslenie a krasopis, fyzika a chémia a nerastopis; v prvom ročníku: vyučovací jazyk (slovenčina), počty, priemetníctvo a rysovanie, praktické meranie a situačné kreslenie (geometria, geodézia), fyzika, geológia (s petrografiou), baníctvo (náuka o ložiskách, vyhľadávanie úžitkových nerastov, hlbinné vŕtanie), strojníctvo (technológia kovov, náuka o pevnosti a pružnosti materiálu, strojové súčasti, potrubia a ventily); v druhom ročníku: občianska náuka, baníctvo (haviarske práce, náuka o výbušninách a strelná práca, dobývanie, dobývacie metódy, budovanie banských priestorov, vetranie a osvetľovanie v bani, záchranné práce), úprava, banská merba (pripojovacie a usmerňovacie meranie, meranie v bani, meranie kompasom, nive-lovanie, zhotovovanie banských plánov s príslušnými výpočtami na základe praktického merania), banské právo, banské strojníctvo (náuka o motoroch, dopravné a ťažné stroje, čerpadlá, ventilátory), strojné rysovanie, elektrotechnika, zdravotníctvo. Ako nepovinný predmet sa vyučovala nemčina a ruština.

Banícky odbor Štátnej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici nemal hneď od svojho vzniku svoju existenciu istú. Ak sa mal na Slovensku udržať, banské závody sa museli odhodlať k určitým finančným obetiam, ale predovšetkým sa mal u nich vzbudiť o školu záujem. Preto Ministerstvo verejných prác v Prahe vyzývalo všetky banské úrady na Slovensku a banský referát civilnej správy Podkarpatskej Rusi v Berehove, aby na školu, jej vyučovací systém a najmä na jej cieľ výchovy banských dozorcov upozornili všetky závody svojho úradného obvodu. Banské úrady takisto všestranne doporučovali banským závodom, aby vo vlastnom záujme vysielali do školy žiakov schopných vykonávať dozornú službu v baniach a aby ich súčasne finančne podporovali. Len tak bolo možné túto školu udržať. Vládny komisariát pre banské a hutnícke záležitosti na Slovensku mal pre udržanie baníckeho odboru vykonať v okruhu svojej pôsobnosti ešte mimoriadne opatrenia. Riaditeľstvo Štátnej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici vytlačilo zase obežníky pre nábor žiakov, ktoré rozposielalo pred začiatkom školského roku na jednotlivé banské závody.

Banský priemysel pre všeobecnú hospodársku krízu po prevrate postupne zanikal. Banské závody bez výnimky obmedzovali počet svojich zamestnancov, čo postihlo najmä mladú generáciu z radov robotníkov, ako aj dozorcov. Noví zamestnanci sa preto prijímali len ojedinele. V týchto podmienkach bolo prirodzené, že mládež, žijúca a vyrastajúca v neistých hospodárskych časoch, nechcela študovať, lebo nevidela zabezpečenie svojej budúcnosti. Mládež so vzdelaním potrebným pre prijatie do odbornej baníckej školy nemala dostatok príležitostí získať žiadanú prax. Dopyt po absolvovaní baníckej školy bol skutočne malý, preto sa ani nezvyšoval záujem o toto povolanie. Dokazoval to aj fakt, že zo šiestich absolventov školy našli umiestenie len traja. Mohlo sa preto už len očakávať, že ak by sa pomery v banskom priemysle zlepšili, primerane by sa zvýšil aj záujem o školu. Na druhej strane však bolo potrebné, aby banské závody nezostali bez vzdelaného dorastu a dozorného odborného personálu. Preto Banský kapitanát v Spišskej Novej Vsi znovu vyzval podriadené závody , aby poslali svojich zamestnancov do školy v Banskej Štiavnici. Príčiny zlej situácie v školstve a v záujme o banícke povolanie Banský kapitanát v Banskej Bystrici videl v nepriaznivých hospodárskych pomeroch, keď malé závody svoje prevádzky úplne zastavili a veľké závody počet svojich zamestnancov silne redukovali. Tak bolo bez zamestnania aj veľa podúradníkov, ktorí mali skončenú banícku školu a veľa ich malo dlhšiu prax. Tento stav mal negatívny vplyv aj na absolventov baníckej školy, lebo po skončení nedostali miesto, čo bola aj príčina, ktorá odraďovala mládež od baníckeho povolania. Banský kapitanát v Banskej Bystrici aj začal rokovať so správami väčších závodov, ktoré potvrdili, že počet nezamestnaných podúradníkov bol taký veľký, že by mali dostatočný počet kvalifikovaných podúradníkov na niekoľko rokov. Preto bola len malá nádej, aby sa zabezpečil aspoň minimálny počet žiakov na udržanie školy. Zvýšenie záujmu o školu sa podľa názoru kapitanátu mohlo dosiahnuť už len udeľovaním vyšších štipendií, ale ani to nemuselo stačiť, keď študenti nemali zabezpečenú svoju budúcnosť.

O udržanie baníckeho odboru na Štátnej priemyselnej škole sa teda muselo bojovať všetkými možnými formami. Tento boj však nebol bezvýsledný. Po dvojročnej prestávke sa v školskom roku 1927/1928 opäť otvorila prípravka a otvorila sa aj v školskom roku 1928//1929, takže škola mala už prípravku a 1. ročník. Zdalo sa, že sa kríza školy dočasne zmiernila. Pre zlepšenie situácie Vládny komisariát pre banské a hutnícke záležitosti v Bratislave na základe nariadenia Ministerstva verejných prác v Prahe z 22. júna 1929 banským kapitanátom znovu nariadil, aby upozornili banské podniky vo svojom obvode na Banícku školu v Banskej Štiavnici. Podniky mali propagovať školu medzi svojím osadenstvom a ak by to bolo možné, aby podporovali prihláseného študenta aj finančne. Vládny komisariát sa obrátil aj na Slovenský banský revír v Bratislave, aby náboru na školu medzi zamestnancami banských podnikov venovali náležitú pozornosť. So zreteľom na pripravovanú unifikáciu banského zákonodarstva bolo potrebné, aby sa už vopred postaral o pripravený dorast banských dozorcov, aby im štúdium umožnil aj finančnými podporami. Slovenský banský revír zistil, že žiakom školy poskytuje štipendiá veľa závodov a vyzval väčšie závody, aby prihlásili svojich zamestnancov na školu. Okrem toho sa revírny výbor uzniesol poskytnúť Baníckej škole v Banskej Štiavnici finančnú čiastku 5000 Kč s tým, aby sa použila na exkurzie. Revírny výbor bol presvedčený, že vyučovacia osnova na škole málo prihliada na praktické školenie žiakov. Preto doporučoval aspoň časté exkurzie do rozličných baní. Peniaze, ktoré dávali k dispozícii, mali by sa použiť na uhradenie cestovného pre žiakov II. ročníka pri návštevách slovenských i mimoslovenských baní.

Podľa štatistiky študujúcich žiakov na baníckom odbore po niekoľkoročnom zápase podarilo sa tento študijný odbor na Štátnej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici stabilizovať. V školských rokoch 1929/1930 začínalo prípravku 14 žiakov, v nasledujúcom školskom roku už 15, ale v ďalšom len 13 a v rokoch 1932/1933, 1933/1934, 1934/1935 už iba po 11 žiakov. Od školského roku 1935/1936 mala škola už dostatočný počet žiakov a ne- hrozil jej zánik. Čiastočne sa to riešilo aj tým, že riaditeľstvo školy a prijímacia komisia navrhovali Ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe na prijatie do školy a na oslobodenie od chýbajúcej praxe uchádzačov, ktorí nemali úplnú prax. Vylúčila sa tým obava, že by v prípade neotvorenia prípravného kurzu aj neprijatí uchádzači s plnou praxou odchádzali na štúdium do Příbrami, alebo do Duchcova. To by bolo už znamenalo úplný zánik tejto jedinej odbornej baníckej školy na Slovensku.

Riaditeľstvo školy predkladalo návrhy na oslobodenie záujemcov o štúdium od chýbajúcej praxe vždy po dohode s odborným inšpektorom baníckeho oddelenia. Ministerstvo školstva a národnej osvety upúšťalo od praxe u každého žiadateľa osobitne podľa preukázanej odbornej praxe a predbežného vzdelania. Prednosť mali vždy žiadatelia s vyšším predchádzajúcim vzdelaním. Riaditeľstvo školy aj s profesormi odborných predmetov malo však vždy na zreteli požiadavky praxe a doplnenie praktických vedomostí žiakov. Pre žiakov všetkých ročníkov usporiadalo počas celého roku odborné exkurzie do banských podnikov, železiarní, kameňolomov a iných priemyselných podnikov v celej republike. Častejšie sa povoľovalo fáranie v závodoch banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici a prehliadka úpravne, huty a iných závodov na okolí.

Pre žiakov 2. ročníka sa každý rok organizovala niekoľkodňová hlavná bansko-geologická exkurzia. Väčšie exkurzie sa uskutočnili v týchto mestách a oblastiach: v školskom roku 1924/1925 v Ostravsko-karvinskom revíri; 1926/1927 v Podbrezovej a väčších priemyselných závodoch v Banskej Bystrici; 1929/1930 v Ostravsko-karvinskom revíri, vo Wieliczke a Boryslawi (Poľsko) a v Nučiciach, Kladne a v severočeskej hnedouhoľnej oblasti; 1930/1931 v Handlovej, Rožňave - Dobšinej, Gbeloch - Rosiciach, Oslavanoch a na Ostravsku; 1931/1932 v Třinci, na Ostravsku, Podbrezovej, Banskej Bystrici - Potkanovej; 1932/1933 v Kremnici, Handlovej, v Kladne (železiarne), železorudných baniach v Chrusteniciach, Příbrami, Nýřanoch, Škodových závodoch v Plzni a na hospodárskej výstave v Prahe; 1933/1934 v Ostravsko-karvinskom revíri, Rožňave, Dobšinej, Domici a v Radzovciach; 1934/1935 v Kremnici, Železníku, Tisovci, Dobšinskej ľadovej jaskyni, Podbrezovej, Banskej Bystrici, Harmanci; 1935/1936 v Hodoníne, Rosiciach, Oslavanoch, Třinci; 1936/1937 v Severočeskom hnedouhoľnom revíri, Karlových Varoch, Jáchymove, v kamennouhoľnom revíri v Kladne (uhoľné bane a železiarne), Prahe atď. Na exkurzný fond prispieval značnou čiastkou Spojený banský revír, Ministerstvo verejných prác, Banská revírna rada, Handlovské uhoľné bane, uč. spol., a ďalšie závody, ktoré mali žiakov na škole. Pretože počas dlhého obdobia riaditeľstvo školy nedostalo nijakú sťažnosť na absolventov školy a podmienky odbornej praxe sa nezmenili, nemalo riaditeľstvo školy dôvod ani v ďalšom období zmeniť svoj postup pri podávaní návrhov na čiastočné oslobodenie od chýbajúcej praxe. Riaditeľstvo školy však pokladalo tento postup len za prechodný. V prípade, že by bol dostatok žiadateľov s úplnou praxou, nebrali by sa na žiadateľov s neúplnou praxou nijaké ohľady. Uchádzačov z Banskej Štiavnice, ktorí chceli študovať na odbornej škole, prijímalo Štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici len na dvojročnú prax. Škola však mala predpísanú trojročnú prax, takže už pre týchto uchádzačov musela vždy žiadať výnimku pri oslobodení od praxe.

Prvý návrh na reorganizovanie štúdia baníckeho odboru na škole podali roku 1940 banskí dozorcovia na Ministerstvo školstva a národnej osvety. Žiadali, aby škola dostala charakter priemyselnej školy a aby sa vysvedčenia odbornej baníckej školy vyhlásili za maturitné vysvedčenia. Dozvedáme sa to z informácie správnej komisie Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici, ktorá sa na 4. plenárnom zhromaždení 17. decembra 1942 uzniesla zakročiť pri reorganizovaní baníckej školy na štvorročnú školu s maturitnou skúškou. Toto uznesenie v príslušnom referáte sa odôvodňovalo tým, že banský dozorca má veľmi zodpovednú službu.

Banské odborné kruhy a banské podniky na Slovensku však nepokladali za potrebné, aby sa na Slovensku namiesto odbornej baníckej školy zriadila škola s charakterom vyššej priemyselnej školy s maturitnou skúškou. Napriek tomu sa škola od školského roku 1943/1944 čiastočne zreorganizovala, keď sa zrušila prípravka a na baníckom odbore sa zriadili tri ročníky.

V školskom roku 1944/1945 sa pre vojenské udalosti vyučovalo nepravidelne. Opravné a dodatočné skúšky sa ešte konali 1. septembra 1944, ale vyučovanie sa prerušilo. Vyučovať sa začalo 23. októbra a vyučovalo sa do 20. decembra 1944. Po vianočných prázdninách sa pre obsadenie školských budov nemeckým vojskom vyučovalo v miestnostiach študentskej menzy až do nútenej evakuácie 3. februára 1945. Po oslobodení mesta vyučovanie sa začalo 16. apríla 1945 a vyučovalo sa až do 28. júna 1945.

Druhá reorganizácia štúdia baníctva od založenia školy sa uskutočnila v školskom roku 1948/1949, keď sa pri Štátnej priemyselnej škole zriadila Vyššia škola banícka ako nadstavbový typ. Bola to vlastne prvá škola tohto druhu v celej ČSR. Od školského roku 1943/1944 mala škola iba trojročný banícky odbor bez maturity, ktorého cieľom bolo vy- chovávať odborne vzdelaných banských dozorcov. Už dávnejšie sa však pociťovala potreba vyššieho baníckeho učilišťa, ktoré by školilo vedúcich pracovníkov s dostatočnými odbornými aj organizačnými schopnosťami pre banské závody. Naliehavosť tejto potreby vystupovala do popredia najmä preto, že baníctvo bolo dôležitým odvetvím národného hospodárstva. Potrebu rozšírenia dovtedajšieho nižšieho baníckeho štúdia pociťovali už dávnejšie. Riaditeľstvo školy a profesorský zbor sa pri rozličných príležitostiach usilovali o zriadenie vyššej baníckej školy. Podarilo sa to už roku 1948, keď sa z iniciatívy PŠVÚ začali robiť prípravné práce. Bolo treba pripraviť osnovy, aby škola tohto typu mala svoju jasnú koncepciu a plnila svoj cieľ. Vďaka úsiliu profesorov sa to uskutočnilo veľmi rýchlo a v školskom roku 1948/1949 už 14 žiakov absolvovalo aj prvý nadstavbový ročník, teda 3. ročník Vyššej baníckej školy. Prví absolventi a maturanti Vyššej baníckej školy vyšli roku 1950.

Podľa novej osnovy Odborná banícka škola mala vychovávať schopných baníkov pre technickú službu v banských a hutníckych závodoch a vzdelávať odborných a vedúcich pracovníkov. Iba absolventi tejto školy po splnení určitých podmienok (priemer prospechu 2,5, vo výnimočných prípadoch 3) mohli byť prijatí na Vyššiu odbornú banícku školu. Škola mala ďalej už len dva ročníky, pričom podmienkou prijatia bola dvojročná prax v banských závodoch.

Študijným cieľom Vyššej odbornej školy baníckej bolo vyškoliť vedúcich pracovníkov s vyššími vedecko-odbornými vedomosťami a s organizačnými schopnosťami, ako aj so všeobecným vzdelaním. Škola mala mať dva ročníky (3. a 4.) a mala sa končiť maturitou. Jediným problémom reorganizácie výučby baníckeho odboru bol nedostatok kvalifikovaných odborníkov - učiteľov. Dočasne sa to vyriešilo prijatím Ing. Arpáda Bergfesta ako externého učiteľa, lebo ostatní dvaja profesori Ing. Górny a Ing. Slaboch mali veľký počet nadúväzkových hodín.

Správa o založení školy sa medzi baníckou verejnosťou stretla s priaznivou odozvou. PŠVÚ na žiadosť bývalých absolventov nižšej baníckej školy zriadilo pre nich v Banskej Štiavnici doškoľovací kurz; 60 frekventantov prichádzalo do školy každé dva týždne. Ich maturitný doškoľovací kurz mal trvať jeden rok.

Nedostatok kvalifikovaných síl v priemysle prinútil PŠVÚ zriadiť Vyššiu školu pre pracujúcich. Pri škole v Banskej Štiavnici v školskom roku 1949/1950 založili banícko- strojnícky odbor, ktorý začal svoju činnosť od 27. februára 1950. Štúdium trvalo štyri roky - dva roky sa vyučovala všeobecná časť a dva roky odborná časť. V školskom roku 1949/1950 bola všeobecná časť výnimočne skrátená na pol roka. Na škole sa vyučovalo päť dní v týždni popoludní a to po piatich hodinách (jeden deň po štyri hodiny), teda spolu 24 hodín týždenne. Roku 1950 sa v činnosti školy uskutočnila ďalšia významná zmena. Výnosom PŠVÚ č. 81355/50 - IV/I zo 4. februára 1950 bolo v Handlovej otvorené banícke oddelenie ako expozitúra Vyššej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici. Otvorenie tejto školy sa uskutočnilo na žiadosť uhoľných baní v Handlovej a v Novákoch. Oddelenie začalo pracovať od 1. januára 1950 a dostalo oficiálny názov Banícka škola v Handlovej, expozitúra Vyššej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici.

Učebný plán a osnovy expozitúry boli tie isté ako na nižšej baníckej škole materského učilišťa, prispôsobené však boli požiadavkám uhoľného baníctva. Priamy dozor nad expozitúrou vykonával správca baníckeho oddelenia materského učilišťa Ing. V. Slaboch. Riadením expozitúry, na ktorej vyučovali zväčša externé sily, bol poverený odborný učiteľ Ján Dáko.

Celkový počet žiakov pri otvorení expozitúry bol 24, po prvej klasifikačnej porade sa ustálil konečný stav žiakov na 21. Žiaci boli štipendistami Handlovských uhoľných baní - 1000 Kčs poberali slobodní a 1500 Kčs ženatí. Všetci žiaci pochádzali z baníckych rodín a aj sami boli baníkmi. V školskom roku 1950/1951 sa otvoril druhý ročník expozitúry - po jeho absolvovaní mohli žiaci s dobrým prospechom pokračovať v štúdiu na Vyššej baníckej škole v Banskej Štiavnici. Neskôr táto expozitúra dostala štatút samostatnej odbornej školy. Od 1. februára 1951 sa banícke oddelenie Vyššej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici stalo samostatnou strednou školou s názvom Vyššia priemyselná škola banícka. V tom istom školskom roku však zostala ešte v starej budove. Od školského roku 1951/1952 sa presťahovala do renovovanej budovy bývalého reálneho gymnázia Andreja Kmeťa, kde sídli dodnes.

V školskom roku 1951/1952 sa na Vyššej priemyselnej škole zrušil drevársky odbor. Rezbárske oddelenie sa pričlenilo k Vyššej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a stolárske oddelenia k Vyššej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi. Tým chemický odbor získal všetky priestory bývalej školy, ale Banská Štiavnica tým stratila odbory, ktoré mali pod Sitnom bohaté tradície.

spsmikobs.sk