Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo v Banskej Štiavnici
zdroj: www.permonik.host.sk
pridané: 10.8.2005

Začiatky štiavnického baníctva siahajú do ďalekej minulosti. Pravdepodobne sa baníctvu venovali už Kelti pred naším letopočtom. Tacitus spomína keltský kmeň Kotínov, ktorý pravdepodobne v oblasti Vyhní ťažili železnú rudu. Kelti už v 1. stor. pred n. l. razili zlaté a strieborné mince, ktorých pôvod možno spájať s Banskou Štiavnicou /ďalej len B. Š./ nakoľko túto domnienku potvrdzujú aj nálezy takýchto mincí v okolí a hradisko keltského pôvodu nazývané v súčasnosti Staré mesto. Neskôr tu rudu ťažili germánske kmene, Rimania a po ich ústupe pokračovali v ťažbe Slovania.

Za najstaršiu písomnú pamiatku o baníctve v B. Š. sa považuje listina z r. 1156, v ktorej sa toto územie nazýva zem baníkov /terra banensium/. B. Š. vznikla pravdepodobne zlúčením dvoch osád Bana a Štiavnica. Začiatkom 13. stor. bola už pomerne veľkým baníckym centrom o čom svedčia dva veľké trojloďové románske kostoly, jeden na mieste terajšieho Starého zámku a druhý na mieste farského kostola. Z roku 1275 sa zachovala mestská pečať na ktorej sú banícke nástroje. Je to najstaršia pečať svojho druhu v celej Európe. Zároveň v prvej polovici 13. stor. si B. Š. zostavila mestské a banské právo, ktoré sa neskôr začalo používať aj v ostatných stredoslovenských banských mestách a neskôr aj v rudonosnej oblasti východného Slovenska.

V baníctve začína prevládať už veľmi skoro ”kapitalistická” forma podnikania. Jednotliví ťažiari, ktorí našli bohatšie rudné ložiská, rýchlo zbohatli, prestali manuálne pracovať a začali zamestnávať iných baníkov za mzdu. Tak dochádza k triednej diferenciácii obyvateľstva. Vzniká vrstva bohatých ťažiarov ( waldbürgeri ), ktorí si stavali honosné domy v centre mesta (preto aj ringbürgeri ). Druhá časť obyvateľstva sa venovala remeslám a obchodu. Tretia, najpočetnejšia, pozostávala z banských, stupných a hutných robotníkov. Pre zväčšenie investičného kapitálu sa ťažiari spájali a zakladali ťažiarske spoločnosti. Najstarší doklad o takejto spoloenosti je už z 13. storočia. Významným podnikateľom bolo aj samotné mesto. Erár sa začína zmocňovať banských diel až v 2. polovici 16. stor. Vo vlastnej réžii začal ťažiť a spracovávať rudy až po prevzatí banských podnikov a pomocného zariadenia tzv. Brennerovej spoločnosti v r. 1640 až 1641. Od týchto čias sa stal erár najväčším banským podnikateľom v banskoštiavnickom rudnom revíre.

Najstarší údaj čo sa týka vyťaženej rudy je z r. 1217, kedy ťažba prevyšovala ročne 2400 mariek striebra. Koncom 13. stor. sa v B. Š. vytažilo asi 5000 kg striebra a koncom 15. stor. asi 10 800 mariek striebra (1 marka = 0,2456 kg ).

Nie je dostatočne známe, ako vyzeral spôsob ťažby a spracovávanie rúd v časoch, z ktorých nemáme písomné pramene. Ruda sa pravdepodobne dobývala len želiezkom a kladivkom. Potom sa drvila v mlynoch poháňaných vodou. Už z r. 1331 sa spomína aj zariadenie na drvenie rudy tlčením, z ktorého sa vyvinuli stupy. Toto zariadenie sa nazývalo latinsky contus, nemecky Kolbe. Najstaršiu písomnú zprávu o hute v B. Š. máme z r. 1390. Je samozrejmé, že huty tu boli aj predtým. Po hutníckom spracovaní sa muselo oddeliť zlato od striebra. Robilo sa to v tzv. odlučovni ( Scheidgaden, domus separatoria ). Striebro sa od bežných kovov čistilo v tzv. prepaľovni ( Brenngaden, domus crematoria ). Čistenie zlata sa robilo cementáciou. Veľkú ťažkosť pri ťažbe rúd spôsobovala voda, ktorá bola jedným z najväčších nepriateľov baníctva. Na čerpanie vody zostrojovali už veľmi dávno rôzne zariadenia. Najstarší údaj o takomto zariadení, nazývanom latinsky rota artificialis máme z B. Š. už z r. 1385.

Vývoj mesta bol v 15. storočí ohrozený dvoma pohromami. V r. 1442 vyplienili a vypálili B. Š. vojská Šimona Rozgoňa a o rok ju zničilo zemetrasenie. V 16. a 17. stor. ohrozovali mesto zase vpády Turkov. B. Š. v 2. pol. 16. stor. vynaložila veľké finančné prostriedky na opevnenie mesta. V r. 1546 až 1559 bol kostol na výbežku Paradajsu prestavaný na pevnosť, nazvanú neskôr Starý zámok. Mesto bolo opevnené múrmi, na príchodových cestách boli postavené brány. V r. 1564 až 1571 bol na kopci, ktorý leží pri príchodovej ceste, spájajúcej B. Š. so strediskom baní Vindšachtou a ďalej s Pukancom a s údolím Hrona postavený Nový zámok. Bola to bašta a pozorovateľňa. Mesto malo už vtedy svoje najtypickejšie budovy, ktoré tvoria s okolitou prírodou nádhernú panorámu.

Najväčší rozkvet mesta i baníctva nastal v 18. storoeí. Počet obyvateľov v tomto období bol skoro 25 000. V roku 1740 ťažba dosiahla vrchol. V tomto roku sa vyťažilo až 2429 mariek zlata a 92 267 mariek striebra. V r. 1763 pracovalo v erárnych baniach, stupách a hutách v Banskej Štiavnici 4241 a v súkromných podnikoch 1587, spolu 5828 baníkov, hutníkov a technikov. R. 1786 bolo v okolí B. Š., Hodruše a Vyhní v prevádzke 40 banských závodov, v ktorých pracovalo 8545 zamestnancov. Celková hodnota zlata a striebra, vyťaženého r. 1763 v erárnych baniach bola 994 739 fl., výrobné náklady dosiahli 674 096 fl., čistý zisk bol 320 646 fl. Hodnota vyťaženého kovu zo súkromných baní bola 366 305 fl., výrobné náklady boli 257 715 fl., čistý zisk bol 108 590 fl. Celkove sa ťažba v posledných dvoch tretinách 18. stor. pohybovala medzi 1200 až 1300 markami zlata a 58 000 až 59 000 mariek striebra ročne. V tomto storočí došlo aj k mimoriadnemu rozvoju banských vied a banskej techniky. Na blízkej Vindšachte bola už v r. 1735 zriadená banská škola, ktorej zakladateľom a prvým profesorom bol vynikajúci merač, kartograf a matematik Samuel Mikovini. V r. 1763 bola v B. Š. zriadená vysoká banská škola, ktorej v r. 1770 bol udelený titul akadémie. Na tejto škole účinkovali mnohí vynikajúci vedci, z ktorých treba spomenúť aspoň jej zakladateľa a prvého profesora Jacquina, priekopníka v chémii Scopoliho, autora známej kryštalografie, Mikuláša Podu, odborníka v mechanike, Peithnera, Rupprechta a tiež musíme spomenúť Deliusa, autora známeho diela o banskoštiavnickom baníctve a jeho technike ”Anleitung zu der Bergbaukunst” . . .

V 18. stor. dosiahla vysokú úroveň aj banská technika. Už v r. 1627 sa v B. Š. použil v baníctve pušný prach ( prvýkrát v Európe ). V 18. stor. je hlavnou pohonnou silou voda. V B. Š. a jej okolí vzniká mnoho obdivuhodných diel, na zachytávanie snehovej a dažďovej vody sa vybudovalo vyše 20 jazier, z ktorých sa celé kilometre viedla jarkami a štôlňami voda k šachtám, stupám a hutám. Na čerpanie vody z baní bolo postavených niekoľko dovtedy neznámych strojov. V r. 1740 pracovalo v štiavnických baniach šesť “ohňových strojov”. Veľkú spotrebu dreva, ktorú vyžadoval pohon týchto strojov pomohli znížiť geniálne vynálezy štiavnických strojmajstrov Mateja Kornela Hella a najmä jeho syna Jozefa Karola Hella.

V B. Š. ako v centre banskej a hutníckej výroby sa uskutočnili viaceré významné podujatia. V r. 1786 sa v neďalekých Sklených Tepliciach konal prvý svetový kongres prírodovedcov, na ktorom sa zúčastnili vynikajúci odborníci tej doby. Na kongrese Ignác Born robil pokusy s amalgamáciou. V r. 1816 bol v B. Š. svetový kongres hutníkov.

Už r. 1782 sa začalo budovať na tie časy jedinečné banské dielo v Európe, voznická dedičná štôlňa, ktorá bola dokončená až v r. 1878. Táto dedičná štôlňa, dlhá 16 538,5 m odvodňuje štiavnické, piargské i hodrušské bane. Pri jej razení sa od r. 1874 používali strojové vŕtačky. Bohužiaľ, už v týchto časoch zápasilo štiavnické baníctvo aj s inými ťažkosťami, ktoré sa neodstránili ani dokončením tohto vynikajúceho banského diela. Od r. 1869 pracovali štiavnické bane so stratou. Situácia sa zhoršila najmä začiatkom deväťdesiatych rokov 19. stor. Veľká hospodárska kríza sa z Ameriky rozšírila aj do Európy a vyvolala veľký pokles ceny striebra. Ťažba 1 kg striebra z domácich zdrojov stála okolo 150 zlatých, zatiaľ čo na svetovom trhu to bolo len 50 zlatých. Ministerský predseda Wekerle rozhodol zavrieť banskoštiavnické bane. Ministerstvo financií určilo súčasne cenu 1 kg striebra na 57 zlatých. Tieto opatrenia vyvolali veľkú vlnu odporu, pretože zastavením banskej ťažby v B. Š. by bolo prišlo o živobytie asi 9000 až 10 000 obyvateľov mesta ( aj s rodinnými príslušníkmi ). Proti zastaveniu alebo obmedzeniu ťažby sa však postavili aj podnikatelia a vedenie mesta, takže sa podarilo bane zachrániť. Veľký deficit, s akým štiavnické bane pracovali spôsobil, že sa v r. 1909 až 1910 znovu uvažovalo o zatvorení baní.

Významnú úlohu v dejinách banskoštiavnického baníctva zohrali aj súkromné ťažiarstva. Najvýznamnejším z nich bola od polovice 18. stor. tzv. Gerambova únia, ktorá sa v priebehu 19. stor. stala najväčším súkromným podnikateľom v baníctve v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. Rýchly pokles ceny striebra, olova a medi začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia spôsobil aj zánik tohto ťažiarstva. Vedenie únie podniklo rôzne opatrenia, ktoré načas zastavili úpadok. Tak r. 1894 postavila únia v Banskej Belej továreň na výrobu olovených rúr, platní, drôtov. V rokoch 1895 až 1896 postavila továreň na výrobu strieborného a kovového tovaru Sandrik, ktorá zamestnávala okolo 200 ľudí. Ani tento náhradný priemysel nezachránil už úniu. R. 1905 bol vypísaný konkurz na odpredaj majetku spoločnosti. Bane a zariadenie patriace k štôlni Šöpfer v Hodruši boli ocenené na 2 216 700 korún, majetok štôlne Michal v Banskej Štiavnici na 1 209 387 korún, olovená továreň v Banskej Belej na 242 900 korún a továreň Sandrik na 1 050 408 korún. Súkromní podnikatelia nemali taký kapitál, aby mohli tieto podniky odkúpiť a tak ich za nepatrnú sumu získal erár.

Počas I. svetovej vojny v štiavnických baniach sa takmer nerobilo na zisťovaní nových rudných zásob. Známe zásoby sa vyčerpali a tak novovzniknutá Československá republika prevzala bane v pomerne zlom stave.

permonik.host.sk