Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Banská a hutná spoločnosť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 27.2.2005

Banská a hutná spoločnosť vznikla v roku 1906 z baní a železiarní takzvanej Tešínskej komory, ktorej majiteľom bol od roku 1895 arcivojvoda Fridrich. Na 25,000.000 korunách účastinného kapitálu sa podieľala správa arcivojvodových majetkov (20 miliónov K) s Pozemkovým úverným ústavom vo Viedni (Bodenkreditanstalt). Do roku 1918 sa účastinný kapitál spoločnosti zvýšil na 45,000.000 K. V roku 1920 získal koncern Schneíder-Creuzot prvých 10.000 kusov účastín; ďalších 10.000 účastín (za 4 milióny korún) dostala Rimamuránska spoločnosť za odstúpenie polovice oceľovej kvóty koncernových závodov vo Zvolene a v Krompachoch v roku 1923. Koncern Schneider-Creuzot zväčšoval prostredníctvom holdingovej spoločnosti L'Uníon Européenne Industrielle et Financiére S. A. (patriacej firme

Schneider a spol. v Paríži) svoj podiel na Banskej a hutnej spoločnosti, takže v krátkom čase získal 46 % všetkých účastín. Najväčším tuzemským vlastníkom akcií Banskej a hutnej spoločnosti sa stala pražská Živnostenská banka, zatiaľ čo bývalý Pozemkový úverný ústav si udržal podradnejšiu minoritnú účasť. Závislosť na Schneiderovom koncerne upevnili dlhodobé zmluvy.

Po roku 1918 prežívala spoločnosť rýchly rozmach a do roku 1928 zvýšila svoj účastinný kapitál na 250,000.000 korún. V priamom vlastníctve spoločnosti sa nachádzali kamenouhoľné bane v Karvinej (Gabriela, Hohenegger, Barbora), Petrvalde (Hedvika, Pokrok), Radvaniciach (Ludvík), Mariánskych Horäch a Trinci spolu s továrňami na síran amónny, benzol atd'. a briketárňami.

V železiarňach v Trinci mala štyri vysoké pece, dve oceliarne so 14 martinskými pecami, valcovňu, zlieváreň, továreň na výrobu medi z kýzových výpalkov spolu so zinkovňou, elektráreň a ďalšie prevádzky. Okrem toho vlastnila valcovňu a mostáreň v Karlovej Hute, od roku 1923 drôtovňu v Bohumíne a továreň na reťaze v Malej Morávke. Pred prvou svetovou vojnou vyrábala okolo 110.000 ton surového železa, 140.000 ton ingotov a 130.000 ton valcovaných výrobkov; v roku 1929 už 475.000 ton valcovaného tovaru.

Na Slovensku vlastnila spoločnosť železorudnú baňu v Mária-hute, ktorú v roku 1905 (od. 1. 1. 1906) kúpila od komory arcivojvodu Albrechta spolu s niektorými okolitými mierami a od rôznych majiteľov ďalšie zariadenie a elektráreň. V tom istom roku odkúpila baňu na Bindte (spočiatku v spoločnom vlastníctve s prakovskými železiarňami). V týchto baniach zamestnávala priemerne až 900 robotníkov.

V rokoch 1912—1913 ovládla Banská a hutná spoločnosť niektoré švédske bane. V r. 1912 kúpila všetky akcie spoločnosti Strássa-Grufve Aktiebolag, v máji 1913 účastiny bane v Ickorbotten. V septembri 1917 odkúpila tieto bane švédska spoločnosť Trafikaktiebolaget Grängesberg Oxelosund, ktorá s Banskou a hutnou spoločnosťou uzavrela dlhodobú zmluvu o dodávkach kusových rúd, podľa potreby stále obnovovanú. Tak nadobudla spoločnosť v prísune železných rúd úplnú sebestačnosť. Z času na čas, príležitostne, nakupovala rudy, ktoré boli lacnejšie a s väčším obsahom medi (kýzové výpalky a pod.).

V mangánorudnom teréne medzi Švábovcami a Batizovcami vlastnila Banská a hutná spoločnosť pôvodne malú banskú mieru. Za vojny začala spoločne s charlottenburskou firmou Ra-äwack a Grunfeld, ktorá mala niektoré miery v prenájme, robiť výskum (hĺbkové vrty) v okolí Šváboviec. V roku 1922 pre neutešenú finančnú situáciu firma Rawack a Grímfeld zo spoločenstva vystúpila a Banská a hutná spoločnosť sa stala jediným vlastníkom banskej miery Ľudovít (zmluva podpísaná 21. septembra 1922). V roku 1925 získala ďalšie miery a výhradné kutiská, takže potom bola majiteľom najväčšieho mangánorudného terénu na Slovensku. Od roku 1925 po prípravných prácach začala tu dobývať mangánovú rudu:

Na Slovensku patrili spoločností ešte vápencové lomy vo Varíne a Vrútkach a vápenka vo Varíne. V roku 1937 kúpila od grófa dr. Ballestrema železorudnú baňu vo Vondríšli (Nálepkovo), ktorá bola dovtedy opustená. Spoločnosť začala baňu čistiť a pripravovať na dobývanie.

Spolu s rozmachom výroby vzrástol po roku 1918 i vplyv spoločnosti. Podľa rozhodnutia veľvyslaneckej rady v júli 1920 rozdelilo sa východné Sliezsko medzi Poľsko a Československo, čím sa väčšina závodov a banských mier spoločnosti ocitla na československom území. Len železiarne vo Wagierskej Górke a časť výhradných kutísk zostala v Poľsku. Po nostrifikácii a preložení sídla podniku do Brna (neskoršie do Prahy) začala spoločnosť budovať rozsiahly koncern a upevňovať svoje postavenie v ČSR. V súvislosti s budovaním a činnosťou Predajne československých železiarni, založenej v roku 1921, získala koncom roku 1922 polovicu výrobnej kvóty (spoločne s Vítkovickým ťažiarstvom) Pohornádskej spoločnosti a Továrne na plechy UNION, v roku 1923 polovicu oceľovej kvóty továrne Schwarz a Beck vo Fryštáte (čoskoro nato celú produkciu) a drôtovne a káblovky v Štepánove, výrobu firmy L. C. Bondy v Prahe.

Tak si zabezpečila štvrtinu výrobnej a odbytovej kvóty česko-slovenského železiarskeho kartelu (rovnako ako Pražská železiarska spoločnosť). Spoločne s S. M. Rothschildom a Guttmanovcami získala štvrtinový podiel na Kontinentálnej spoločnosti pre obchod so železom, Kern a spol. v Prahe. Toho istého roku 1923 založila spoločnosť Wagierska Górka, Górnicza i hutnicza spót. akc. so sídlom v Krakove. V r. 1924 získala výrobu Továrne na drôt a klince Barna v Bratislave, účastinnú majoritu aj v Účastinárskej spoločnosti pre obchod so železom FERRA v Prahe (predtým L. G. Bondy), pričom polovicu účastín odstúpila Vítkovickému ťažiarstvu. Po pristúpení Pražskej železiarskej spoločnosti sa FERRA stala ich spoločnou predajňou (1928). Banská a hutná spoločnosť sa ďalej zúčastnila na Československej plavebnej účastinnej spoločnosti oderskej (Praha-Štetín), aby si zabezpečila čo najlacnejšiu prepravu švédskych rúd a najmä španielskych kýzov. Zúčastnila sa košickej magnezitke HERKULES (do roku 1927, keď prešli všetky účastiny na Západočeské kaolínky).

Spolu so železiarňami Rothau-Nejdek zúčastnila sa v roku 1927 na založení Valcovne plechov pri Ostrave. Získala značnú účasť na komanditnej spoločnosti Július Rutgers v Ostrave a na Československých dusíkárňach, úč. spol. v Ostrave. V roku 1929 nadobudla účastinnú majoritu v Coburgových závodoch a v tom istom roku tretinu účastín Účastinnej spoločnosti pre stavbu oceľových domov v Bratislave (takzvaný Oceľový dom), v roku 1931 prešli všetky účastiny na Banskú a hutnú spoločnosť. Toho istého roku založila spolu s amsterdamským bankovým domom Hoppe a spol. spoločnosť PRAGOMET v Amsterdame. Prostredníctvom koncernových Coburgových závodov získala v roku 1936 všetky účastiny Drevárskeho a banského priemyslu, účast. spol. v Bratislave (Markušovce) a od Coburgových závodov získala v roku 1937 balík účastín Železiarskeho priemyslu, úč. spol. v Českej Vsi. V roku 1937 založila Bulharskú banskú a hutnú spoločnosť. Okrem toho sa zúčastnila na rade ďalších podnikov rôznymi stupňami zastúpenia a vplyvu.

Vývoj Banskej a hutnej spoločnosti ohraničujú dve programové, technické a obchodné reorganizácie. Prvá sa začala v roku 1913. Druhá prebiehala v rokoch 1923 - 1929, pri ktorej sa dobudovali uhoľné a rudné závody spoločnosti. Ukončenie druhej etapy rekonštrukcie podniku sprevádzal prudký pokles investícií (z 178.5 mil. Kč v roku 1931 na 53 mil. v roku 1932) a súviselo s odstránením generálneho riaditeľa dr. Giinthera.

Vo všetkých svojich podnikoch a závodoch, vrátane svojho koncernu, zamestnávala Banská a hutná spoločnosť až 25.000 robotníkov. Účasť na domácich a zahraničných karteloch utvrdzovala jej popredné postavenie v ČSR a strednej Európe.

Opis závodov:

Máriahuta (Žakarovce): Dobývalo sa v Hrubej žile (siderit). Na rúbanie sa od roku 1899 používalo 26 elektrických vŕtacích strojov (MARWIN); od roku 1907 sa užívali nárazové pneumatické vŕtačky (INGERSOLI), od roku 1911 vzduchotlakové vŕtacie kladivá (vyše šesťdesiat). Dopravu v bani obstarávali benzolové rušne (každý mal 14 konských síl). Ťažná šachta mala elektrický ťažný vrátok (rýchlosť 3,6 m za sekundu), hlbinná šachta bubnový výťah (2,6 m za sekundu). Odvodňovanie dvoma čerpadlami. V úpravni bol v roku 1926 postavený splav HUMBOLDT pre jemné surové rudy a dva magnetické bubnové rozdružovače KRUPP. Pražiarne v Máriahute a pri jame Zuzana sa stavali ešte pred rokom 1905 a v roku 1929 dostali j tri nové pece s odsávačom (obsah 153 až 155 m3) a siegerlandskú pec (o obsahu 200 m3), ktorá bola zdokonalená. Okrem toho tu pracovalo desať malých pražiacich peci bez odsávania. Vo veľkých peciach sa denne vypražilo 45 až 60 ton, v malých 10 až 11 ton rudy za pracovný deň. Pražená ruda sa ďalej upravovala v magnetickej úpravni, postavenej v Štefanskej j Hute spolu s úpravňami. Pražiareň Zuzanu spojovala so železničnou stanicou 4,3 km dlhá lanová dráha, v Máriahute bola ešte jedna vlečka (2 km), vybudovaná po zrušení ozubenej dráhy z úpravne na jamu Zuzana. Odtiaľ na Klippberg viedla J opäť lanovka.

Bindt: Dolovalo sa na žilách Róbertovej, Novej a Hrubej. Strojové vŕtanie zavedené už od roku 1894 (elektrické vŕtacie stroje MARWIN-SOLENOID), od roku 1904 vzduchotlakové vŕtanie. Ťažný vrátok s dvoma bubnami. Doprava v bani koňmi (asi 300 ton za zmenu). Doprava na povrchu: banská dráha z Bindtu do Markušoviec (postavená v roku 1878, v roku 1902 elektrifikovaná) s dvoma elektrickými rušňami. V úpravní bol rošt, ručné preberanie na otáčavom stole, jemná ruda sa vypierala. K závodu patrilo ešte 162 hektárov lesného hospodárstva. Závod bol od 31. marca 1932 do začiatku roku 1937 mimo prevádzky.

Švábovce: Ťažiť sa začalo až v roku 1925. Energiu dodávala závodu od roku 1924 elektráreň tatranskej elektrickej dráhy v Poprade. Používalo sa strojové vŕtanie. Lanová dráha 800 m dlhá k železničnej nakladacej stanici (37 ton za hod.).

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec