Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História baníctva na Slovensku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Úsilie o zhospodárnenie úpravy a zhutnenie kremnických a banskoštiavnických rúd (2. časť)
zdroj:
Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané:
12.11.2006

Aby sa mohlo spracovať zlatostriebro i bohaté drahokovné rudy, vyťažené vo všetkých štátnych závodoch Slovenska, vykonal sa v Kremnici rad pokusov s chemickou úpravou. Pokusy sa zdali byť úspešné, a tak sa tu v rokoch 1925—1926 vystavala pokusná lúhovňa, v ktorej sa dorábali na sklade sa nachádzajúce kremnické i štiavnické koncentráty zlatostriebra. Na základe získaných poznatkov sa lúhovňa postupne rekonštruovala, aby mohla uspokojivo vyhovieť požiadavkám banských závodov, ktorých sklady sa napĺňali (nemalo totiž význam upravovať rudu, keď sa získané zlatostriebro nedalo rozlúčiť). V priebehu pokusnej prevádzky lúhovne v Kremnici sa ukázalo, že surové bohaté rudy v Kremnici bude lepšie najprv plaviť a flotačné koncentráty lúhovať a rudy z Hodruše po flotácii zhutňovať spolu s olovenými koncentrátmi štiavnických rúd.

V októbri 1934 bola uvedená do prevádzky prvá časť úpravárenského zariadenia: amalgamácia s flotáciou. Úpravňa bola dielom sčasti Humboldtovej firmy, sčasti domácich výrobcov. Jej kapacita dovoľovala spracúvať až 170 ton stupnej rudy denne. Predpokladom úspešnej činnosti kremnickej úpravne bolo roztriedenie rudy na bohatú a úpravárenskú už v bani. Úpravárenská ruda sa po niekoľkorakom drvení amalgamovala, a potom predplavovala. Amalgamáciou sa získalo približne 40 až 45 % zlata z celkového zlatého obsahu stupnej rudy. Takto pripravené koncentrované peny sa zahusťovali, až sa asi tridsaťnásobne obohatili. Koncentráty sa dočasne uskladňovali, od roku 1936 sa v novopostavenom kyanizačnom zariadení spolu so štiavnickým zlatostriebrom rozlučovali.

K negovaniu nepriaznivých účinkov menej kvalitných rúd prispel aj zvýšený výkon banských robotníkov. Intenzitu práce, hlavne robotníkov v bani, zvyšovali v závodoch rozličnými spôsobmi. Touto otázkou sa často a podrobne zaoberalo najmä banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. V roku 1930 prikročilo k prvým opatreniam na lepšie využitie pracovnej doby, pričom sa zároveň zamietli návrhy na takzvanú čistú pracovnú dobu (do ktorej by sa nezarátala doba fárania). Odmietnutie tohto návrhu bralo do úvahy osobitné pracovné podmienky v baniach, kde vlhké a teplé prostredie veľmi vysiľovalo už beztak slabých robotníkov. Vplyv na výkon robotníkov a celej smeny mala nová organizácia fárania, zavedená v roku 1930. Keďže pracoviská boli vzdialené od miesta fárania, kládol sa osobitný dôraz aj na zdokonaľovanie závodnej a medzizávodnej dopravy. Preto sa čoraz viac používali motorové lokomotívy osvedčených typov.

Ďalším prostriedkom k zvýšeniu pracovného výkonu bolo premyslenejšie hospodárenie s pracovnou silou. Zlepšovali sa pracovné podmienky robotníkov, všade sa začalo používať strojové vŕtanie na stlačený vzduch. V Banskej Štiavnici a Kremnici  dožívali, podobne ako v iných banských odboroch, remeslá i jednotliví remeselníci. V dobe, kedy existencia priemyselných závodov závisela od racionalizácie práce a výroby a využitia mechanizačných prostriedkov, stretávame sa všade v priemysle s postupným, niekde pomalším, inde zas rýchlejším odstraňovaním dožívajúcich pracovných profesií. Robotníci týchto postihnutých odborov sa zaradili buď do vlastného výrobného procesu, alebo sa prepustili a v prípade dolovania na drahokovné rudy penzionovali. To bola jedna z hlavných položiek tamojšej racionalizácie.

V Banskej Štiavnici pracovalo vtedy už okolo 900 robotníkov. Z nich viac ako 200, teda 20—25 %, vykonávalo pomocné práce, ktoré výrobu, pochopiteľne, zaťažovali. Prejavilo sa to aj na ukazovateľoch výkonu. Keďže štátne závody viazali určité sociálne ohľady ďaleko viac ako iné kapitalistické podniky, redukovali počet zamestnaných robotníkov prepúšťaním práve spomínaných remeselníkov (alebo ich zaraďovali priamo do výroby). Redukovalo sa tiež prepúšťaním ponajviac tých robotníkov, ktorí už mali nárok na províziu bez lekárskej prehliadky. Tým sa dosiahlo, že vypadli tí robotníci, ktorí boli už prestarnutí a nemohli podávať taký výkon ako mladší robotníci. Sledovalo sa tým aj zníženie celkových nákladov, pretože starší robotníci mali zvyčajne aj najvyššie mzdy.

Tak mohli riaditeľstvá v Kremnici a Banskej Štiavnici najať nových robotníkov, mladých, zdravších, práceschopnejších, a hlavne lacnejších. A tam, kde sa prihliadalo na sociálny stav penzionovaného robotníka, prijal sa do práce jeho syn. Zamestnanecká politika štátnych banských riaditeľstiev nielenže vyzerala navonok veľmi ľúbivo (v dobe všeobecnej hospodárskej krízy tieto závody neprepúšťali), ale zabezpečila i zvýšenie všetkých potrebných ukazovateľov pracovného výkonu robotníkov.  Všeobecne môžeme hovoriť o raste pracovného výkonu robotníkov až do roku 1932. Porovnajme: v roku 1924 pripadalo v Banskej Štiavnici na jedného robotníka 17 m3 horniny, v roku 1925 24,67 m3 a v roku 1927 25,25 m3; v Kremnici v roku 1925 21,11 m3 a v roku 1927 dokonca 4.12 m3.

Ďalšou podstatnou zložkou zvýšenia výkonu tak robotníkov v bani, ako aj na povrchu, boli veľké investície, ktorých cieľom malo byť zhospodárnenie prevádzky závodov oboch riaditeľstiev. A predsa sa stratové hospodárenie závodov neodstránilo: Hospodárenie kremnických závodov bolo v roku 1929 pasívne  o 3,547.000 Kč, v roku 1935 ešte o 1.620.000 Kč. Závody banskoštiavnického riaditeľstva vykazovali v roku 1929 stratu 11,949.000 Kč a v roku 1935 ešte 9,575.000 Kč. Vyrovnanému hospodáreniu stále bránilo, že nezbytné úpravárenské a hutné prevádzky neboli dobudované. Stále ešte mnoho poloproduktov zostávalo ležať v skladoch, ťažba sa musela prispôsobiť kapacite i druhu nedokončených úpravní. Obrovské investície zaťažovali závodné hospodárenie. Položenie týchto štátnych zävodov zhor-šoval aj pokles cien niektorých kovov. Konečne nemalé poruchy v celej prevádzke, ktoré bilančnú rovnováhu ovplyvňovali, nastali opäť koncom obdobia opätovným priemerným poklesom kovnatosti rúd.

Krivka výkonu (predchádzajúci graf) spolu s produkčnými tendenciami svedčia o tom, že napriek všetkým racionalizačným opatreniam sa v dobe všeobecnej hospodárskej krízy musela obmedziť prevádzka i v Banskej Štiavnici a Kremnici. V závodoch banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici sa tak stalo už v júni 1931, v Kremnici v marci 1932. Potom sa pracovalo už len päť dní v týždni, neskoršie sa znížil počet smien ešte viac. Bez obmedzenia sa pracovalo len na stavbách objektov, na ktorých záležala ďalšia existencia a prosperita závodov.

1. časť   2. časť