Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Podiel robotníckych miezd na cenách rúd
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 15.2.2007

Najväčší podiel na tvorbe výrobných cien slovenských rúd mali robotnícke mzdy, ktoré v rudnom baníctve malí oveľa väčšiu úlohu než v iných priemyselných odvetviach a odboroch. Podiel miezd na výrobných cenách sa líšil podľa jednotlivých závodov i podľa dobývaných rúd a riadil sa všeobecnými i špecifickými zákonitosťami pohybu produkcie, odbytu a socíálnej úrovne činnosti robotníckych organizácií či iných korporácií a sociálnej politiky štátu i podnikov. Drevový a banský priemysel v Markušovciach pri celkových výlohách 5,120.000 Kč vydal na mzdy a platy v roku 1930 dva milióny Kč. V štátnych baniach na Železníku v roku 1930 na výrobnej cene praženej rudy (bez dopravného lanovou dráhou do Tisovca) v čiastke 3,5 milióna korún participovali mzdy 1,75 milióna Kč. V Kremnici v tom istom roku z výdavkov na dobývanie rudy (temer 6 mil. Kč) pripadlo na mzdy 2,4 mil. Kč.

Porovnaním cien vyťažených rúd a mzdových nákladov v progresívnych rokoch 1925—1929 získame dostatočnú predstavu o podiele na odbytových ce-nách: sla nebudú pravdepodobne celkom presné Úradníkom závodoch nebolo vždy dosť jasné, čo majú v ktorej rubrike dotazníku Štátneho úradu štatistického vyplniť. Zamieňali mzdu súhrnnú a vyplatenú robotníkom pri ťažbe s cenou výrobnou a predajnou. Avšak porovnanie poukazuje na vysoký podiel miezd (spolu s odmenou za prácu nadčas, rodinnými prídavkami, nemocenskými príplatkami zamestnávateľov, odmenou za dovolenku, deputátnymi pôžitkami atď.) v celkovej cene vyťažených rúd. Vždy sa pohybovala medzi 40—50 % výrobných nákladov (keď neberieme do úvahy cenu, ktorú závody dosahovali pri predaji rúd). Rozdiely medzi závodmi boli dosť veľké. Vysoký podiel miezd na výrobných nákladoch figuroval u malých závodov a čiastočne aj u závodov Rimamuránskej spoločnosti a štátu, kým v spišských baniach bol obyčajne nižší. Relácia miezd a výrobných nákladov u pražených rúd bola z hľadiska podnikania o niečo priaznivejšia. Na tonu praženej rudy pripadalo v roku 1929 priemerne 55 Kč vynaložených na položku miezd, predajná cena rudy sa pohybovala medzi 100 až 120 Kč za tonu.

Údaje o výške vyplatených miezd skresľuje neproduktívna prevádzka v kremnických a banskoštiavnických závodoch, ktorá začala ukazovať pozitívnejšie výsledky až od roku 1929. I tak nám však čísla hovoria mnoho o pomeroch v slovenskom rudnom baníctve. Nemôžeme sa tu zaoberať príliš širokou problematikou výšky miezd, pretože sledujeme len výdavky, ktoré ovplyvňovali položenie slovenských rúd na trhoch. Vieme však, že výška miezd v závodoch jednotlivých podnikov bola rozdielna. Rimamuránska spoločnosť na rozdiel od ostatných podnikov nevypovedala  1 po roku 1923 kolektívnu zmluvu a nemala v ďalších rokoch takú možnosť podpísaním novej zmluvy znížiť robotníkom mzdy.

V spišských baniach boli mzdy v roku 1924 v priebehu o 50 % nižšie; vidno tu vplyv a pôsobenie vyspelých kapitalistických podnikov, menovite Vítkovického ťažiarstva a Banskej a hutnej spoločnosti. Nižšiu úroveň dosahovali zostrením úkolových sadzieb.. Neochota podnikateľov prispôsobiť mzdy aspoň pohybu cien v ďalších rokoch a zvýšenie zakotviť v kolektívnej zmluve vyvolávala síce rad štrajkov, ale bez väčších úspechov. Až v roku 1929, po oslabení pozícií komunistov v banských závodoch a predtým i v Banskej revírnej rade, sa majiteľom spišských rudných baní podarilo vnútiť robotníkom takzvanú spišskú kolektívnu zmluvu (27. septembra 1929) za podmienok výhodnejších pre podnikateľov.

V časoch krízy bola otázka pomeru miezd a ostatných výdavkov čoraz naliehavejšia. Mzdová položka hospodárenia rudných závodov sa vtedy znižovala niekoľkorakým spôsobom. Na Spiši sa postupne rušili ujednania, ktoré neboli zakotvené v kolektívnej zmluve. Tak podľa dohody z 21. marca 1933 znížilo Vítkovické ťažiarstvo robotníkom v Rudňanoch detské prídavky a zvýšilo cenu deputátneho uhlia.183 Banské riaditeľstvá v Kremnici a Banskej Štiavnici okrem lineárneho zníženia miezd o 8 % v máji 1933 zmenšovali odmeny za nadčasovú prácu až o 25 až 30 %. Pokiaľ sa ťažba úplne nezastavila, ale len redukovala, usilovali sa správy banských závodov dosiahnuť čo najpriaznivejšie relácie a sociálne ohľady ustupovali kalkulačným rozpočtom zachovania maxima hospodárnosti. Keď sa prepúšťali mladší robotníci a starších živiteľov rodín ponechávali v práci, zostávali v závodoch robotníci, ktorým podľa kolektívnych zmlúv prislúchali najvyššie mzdy. Preto väčší finančný efekt dosiahli práve prepúšťaním väčšej časti starších robotníkov.

Medzi ďalšie spôsoby znižovania podielu miezd na výrobných nákladoch patril v časoch hospodárskej krízy zákaz nadpracovania štátom uznaných sviatkov (napríklad 14. mája Nanebevstúpenie 25. mája svätodušný pondelok, 4. júla Božieho tela, 29. júna Petra a Pavla, 6. júla Jána Husa, 15. augusta Nanebevzatie, 28. septembra Václava a 8. decembra Počatie), keď pripadli na pracovné dni v zredukovanom pracovnom týždni.

Zmieňujeme sa tu len o snahe podnikateľov, ale nesmieme zabúdať, že toto úsilie často narážalo na protiakcie robotníckych organizácií a kolektívov.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec