Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Vysoké ceny trhavín
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 21.2.2007

Z nákladov na vlastnú ťažbu sa najviac pozornosti venovalo cenám trhavín. Výdavky na nákup banského dreva boli síce vyššie, ale ich výška sa nedala nijako zvlášť silne ovplyvňovať. Pohyb cien banského dreva usmerňovali všeobecné pomery nášho i európskeho lesného hospodárstva a prvotného spracovania dreva. Tvorba cien banského dreva závísela v znacnej míere od dopytu v zahraničí. Možnosť pôsobenia na výšku nákladov. vynakladaných na vlastné dobývanie rúd, poskytovala však cena nezbytných výbušnín. Bola to síce možnosť problematická, ale predsa len nádejnejšia ako ktorákoľvek iná. Trhaviny boli totiž príliš drahé a ich vysokú cenu zapríčiňoval štátny monopol. Neúmerne vysoká cena výbušnín v Československu vynikne v porovnaní s cenou banských výbušnín v níektorých európskych krajinách.

Pred prvou svetovou vojnou (1914) stál kilogram dynamitu v Rakúsko-Uhorsku 1,86 až 2,20 korún, od roku 1923 po celé ďalšie obdobie i po zlacnení dosahovala cena v Československu približne šesťnásobok predvojnovej ceny. Pritom sa cenová relácia všeobecne pohybovala medzi 1 : 7 až 1 : 10. Cena železnej rudy sa však zvýšila v priemere len šesťkrát. Také zvýšenie cien výbušnín v ČSR vznikalo snahou o uhradenie nákladov, vynaložených na vybudovanie továrne na výbušniny v Semtíne, osobitnou veľkoobchodnou prirážkou a monopolnou dávkou. Sama monopolná prirážka participovala na predajnej cene trhavín celou šestinou (3 až 5 Kč). Záujem o zníženie cien trhavín bol na Slovensku rozhodne väčší než v českých krajinách: hovorili sme už, že slovenské rudy bolí uložené v značných hĺbkach a v tvrdých horninách, a tak sa výbušnín spotrebovalo viac ako v českych krajinách.

Následky zvýšenia spotreby výbušnín v slovenských železorudných baniach v dôsledku tvrdosti hornín, z ktorých sa rudy dobývali, sa vyrovnávali s baňamí v českých krajinách: české rudy obsahovali ešte menej železa, a muselo sa teda vyťažiť viac horniny. Iný obraz sledujeme u neželezných rúd: sledné a otváracie práce hlavne v kremnických a banskoštiavnických závodoch si v rokoch 1925 - 1928 vyžiadali ďaleko víac trhavín ako v českých krajinách, pričom z tabuľky nie je zrejmé, že v týchto rokoch sa rúd s obsahom zlata, striebra, olova a zinku vyťažilo len nepatrné množstvo, že väčšinou to boli len prázdne horniny. V roku 1926 sa napríklad dobylo len 428 ton týchto rúd, a tak na tonu rudy prípadlo až 65 kg trhavín! Od roku 1929 sa pomery v tomto rudnom odbore slovenského baníctva postupne stabilizovalí. Keď sa v rokoch 1924—1927 v kremnických a banskoštiavnických závodoch spotrebovalo na 1 m3 vyrúbanej horniny 1,2 až 1.5 kg trhavín. od roku 1929 v Banskej Štiavnici už len 0,5 až 0,6 kg a v Kremnici 0,8 až 0,9 kg inými slovami: v roku 1929 sa na tonu vyťaženej rudníny spotrebovalo v Banskej Štiavnici 729 gramov a v Kremnici ešte 1242 gramov trhavín.

Relácie ostatných závodov neboli o nič priaznivejšie. Tlak na kvalitu rúd a rýchle vyčerpanie odkrytých rudných miest vo vačšine zävodov nútil banské správy k rozsiahlejším sledným a kutacím prácam. Na prípravné práce pripadala veľká časť pracovných smien a značný podiel spotrebovaných trhavín. V závodoch Drevového a banského priemyslu v Markušovciach (Roztoky a Graetel) si prípravné práce v roku 1923 vyžiadali až 40 % celej spotreby trhavín. Na tonu vyťaženej rudy v rokoch 1923 - 1924 pripadlo 220 až 260 gramov trhavín a závod sa zdráhal zaviesť strojové vŕtanie, pretože sa dalo predpokladať zvýšenie spotreby trhavín až na 300 gramov na tonu rudy. Pritom porovnanie s predvojnovými rokmi (1911—1913) nebolo najhoršie: vtedy sa tu na tonu rudy spotrebovalo 250 až 340 gramov výbušnín. Pomery po vojne nápadne zhoršovala neúmerne zvýšená cena tejto základnej suroviny.

Memorandum Sväzu banských a hutníckych závodov o výbušných látkach z novembra 1925 uvádzalo, že zatiaľ čo sa na tonu vyťaženej železnej rudy v celom Československu spotrebovalo v roku 1923 trhavín a iných výbušných látok v cene 7,30 KČ. na Slovensku až 8,70 KČ. Na cene rúd participovali vydavky trhavín toho istého roku v ČSR 22,2 %. na Slovensku však 23,2%. Pri ťažbe mangánovej rudy dokonca až 46,2%! Na Slovensku sa v roku 1923 podiel trhavín na výrobných nákladoch pohyboval priemerne okolo 13.5%, v roku 1924 až 15 % a v obvode banského kapitanátu v SpiŠskej Novej Vsi dokonca 20 % produkovanej železnej rudy. Vzájomné porovnanie podielu ceny spotrebovaných trhavín pri ťažbe železných rúd v českých krajinách a na Slovensku dokresľuje nevýhodné položenie Slovenska. K vyrovnaniu spotreby trhavín v českých a slovenských rudných baniach nemohlo dôjsť; rozdielne dobývacie podmienky sa nedali zmeniť ani obísť. Záujem o zníženie cien trhavín musel byť preto na Slovensku trvalejší, intervencie zo strany slovenských rudných producentov priamejšie a neodbytnejšie. Preto je celé obdobie rokov 1924 - 1934 poznamenané úsilím o zníženie cien výbušnín a týmto úsilim toto obdobie doslova začína i končí.

Do roku 1925 sa požiadavky na zníženie cien surovín objavovali zväčša v individuálnych žiadostiach závodov a podnikov. Začiatkom decembra 1923 žiadali Banské a hutné závody Klíma úč. spol. v Perneku okrem iného odpustenie dávok z trhavín, 5. apríla písala firma PYRIT v Smolníku žiadosť o udelenie zľavy na určité množstvo zdražených trhavín, v tom istom mesiaci to bol Drevový a banský priemysel v Markušovciach s rovnakou žiadosťou. 30. júna 1924 sa Rimamuránska spoločnosť sťažovala, že znížením cien trhavín od 1. júna stratila svoju výhodu používať zlacnené trhaviny atd'. Všetky tieto požiadavky podporovala predovšetkým stavovská korporácia banských podnikov, sväz banských a hutníckych závodov. ktorá žiadosti rudných baní reprodukovala už od roku 1921 požiadaviek a odôvodnení potreby zníženia cien trhavín pre celé rudné baníctvo podal Sväz banských a hutníckych závodov v spomínanom memorande z novembra 1925. Memorandum, hľadajúc príčiny úpadku rudnej ťažby, konštatovalo že slovenské rudy sú príliš drahé a za hlavnu zložku predraženia pokladalo predovšetkým bezmedzne zdražené výbušné lätky.

Poukazovalo na nepomer cien u nás a v zahraničí, pričom naše baníctvo vzhľadom na kvalitu dobývaných rúd nemohlo platiť za trhaviny ani také ceny, aké si mohli dovoliť vo Švédsku či inde. Aby sa naša rudná produkcia dostala na predvojnovú úroveň, musela, podľa memoranda, vedieť konkurovať zahraničnej rude. Tým, že v rokoch 1921 - 1922 zaplatili bane len na monopolnej dávke asi 42 miliónov Kč, podlomila sa konkurenčná schopnosť baníctva. Sprievodný prípis memoranda videl „pričiny neutešeného stavu rudných dolu... v drahote nekterých duležitých predinetu, tvořícich hlavní součást výrobních nákladu, především traskavin“. Ubezpečoval adresátov, že rudné bane nežiadajú od štátu nijaké mimoriadne výhody, nežiadajú colnú ochranu, ktorú iné priemyselné odvetvia tak účinne podporovali; žiadajú len, aby im bolo umožnené uviesť výrobné náklady, pokiaľ mal štát na ne priamy vplyv, do súladu s odbytovými možnosťami svojich produktov. V tom videlo me morandum jednu z hlavných podmienok prosperity rudných baní.

Štátna monopolná správa a Ministerstvo financií nechceli od požadovanej monopolnej spotrebnej dávky z výbušnín, upotrebených pri rudnom dobývaní, upustiť. Pokiaľ museli, ustupovali tlaku väčších banských závodov jednotlivo. K 1. marcu 1924 Ministerstvo financií povolilo Rimamuránskej spoločnosti, Vítkovickému ťažiarstvu, Drevovému a banskému priemyslu a Banskej a hutnej spoločnosti odber dynamitu za výhodnejšiu cenu. (32 Kčs za kilogram), ale len v obmedzenom množstve. Keď si potom väčšina banských závodov vynútila mimoriadne zníženie cien trhavín, monopolná správa ustúpila a znížila od 1. júna 1924 veľkoobchodnú cenu dynamitu z 35,50 Kč na 32 Kčs pravdaže, tým veľa nestratila, ale odstránili sa tak výhody najproduktívnejších baní.

Ministerstvo financií nechcelo pripustiť ani dovoz lacnejšich trhavín zo zahraničia, aby nestratilo príjmy z monopolnej výroby výbušných látok. Postupná stabilizácia banskej výroby, prekonanie najväčších prekážok rozvoja a konjunkturálne nádeje oddialili na nejaký čas riešenie tejto otázky. Dôrazné žiadosti o zníženie cien výbušnín sa ozvali až v čase zhoršených pomerov slovenského rudného baníctva po roku 1930. Už pri prvých krízových prejavoch nastolil Slovenský banský revír potrebu konečného vyriešenia otázky ceny trhavín. Najživší ohlas získalo veľmi ostro ladené, miestami aj prehnané a nepresné memorandum Banskej revírnej rady zo 6. februára 1931.

Toto memorandum vyvolalo celú sériu žiadosti, protestov, článkov a otvorených listov organizácií, podnikov a jednotlivcov. Ministerstvo financií sa však ešte vždy nechcelo za žiadnych okolností vzdať pomerne vysokého prijmu (keď už odhliadneme od zákulisných machinácií okolo továrne v Semtíne). Aby v niečom ustúpilo požiadavkám rudných baní, začalo začiatkom roku 1931 zavádzať novú výbušnú látku, tzv. dynamit 1 R, ktorý bol o niečo lacnejší (oproti dynamitu 1 asi o 12%). Stalo sa tak po niekoľkoročných skúškach a pokusoch za sústavného odstraňovania častých závad, spôsobovaných chemickým zložením tejto trhaviny. Jeho používanie sa však dlho nemohlo vžiť. Bane si sťažovali, že pre jeho slabú brizanciu nedosahujú potrebné účinky a vyššou spotrebou nového dynamitu sa odstraňuje jeho jediná výhoda, lacnosť.

Pomery sa príliš nezlepšovali ani poskytovaním čiastočných úľav niektorým podnikom. Rýchlo sa prehlbujúca kríza v slovenskom baníctve bagatelizovala všetky drobné ústupky zo strany Ministerstva financií. Podnikatelia už nemienili pristupovať ani na 20—25 % zníženie cien trhavín, pretože zľava strácala rýchlo akýkoľvek účinok. Ku zníženiu monopolnej dávky došlo až v roku 1934. Jej podiel na cene výbušnín klesol až o 6 Kč. Aj keď zľava mala platiť len šesť mesiacov, podarilo sa neskoršie vymôcť od Ministerstva financií jej predĺženie až do konca roku 1935. Pre rudné závody na Slovensku sa potom zľava ešte rozšírila a niekoľkokrát predĺžila.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec