Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Bystrica - história baníctva v regióne - 2. časť
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 29.3.2007

Koniec 15. a začiatok 16. storočia priniesol najväčší rozkvet banskobystrického baníctva. Thurzovci a Fuggerovci ťažili iba tie najkvalitnejšie rudy (úpravárenské nechávali). Meď sa z Banskej Bystrice vyvážala do obchodných centier Európy (Krakov - Vratislav - Gdaňsk, Viedeň — Norimberg — Antverpy, Ľubľana - Benátky - Rím). Keď sa zistilo, že sa vyvážalo aj striebro, ktoré mali odovzdať kremnickej mincovni, za čo boli Thurzovci (po Jánovi Jakub a potom Alexej) ako komorskí grófi osobne zodpovední, kráľ v roku 1524 nariadil zhabať ich bane a majetok a zatknúť úradníkov; kým sa tak stalo, Thurzovci stihli všetky cennosti odsunúť do Krakova. Po dvojročnej prestávke sa Fuggerovcom podarilo získať banskobystrické bane znovu do prenájmu, dokonca dostali ešte aj odškodné, a ďalej v nich ťažili až do roku 1546. Približne za polstoročie prevádzky Thurzovci a Fuggerovci vyťažili viac ako pol milióna centov medi (1 cent = 56 kg), viac ako 111 tisíc kg striebra a ich čistý zisk bol viac ako dva a pol milióna zlatých, ktoré boli hlavným zdrojom akumulácie kapitálu v južnom Nemecku.

Vyťažená meď a striebro slúžili osobným potrebám ťažiarov. Zisky z predaja sa prejavovali v ich blahobyte a spoločenskom postavení, menej už vo výstavbe mesta a vôbec sa nepremietali do životnej úrovne baníkov, pre ktorých sa meď a striebro stali naopak nástrojom ich vykorisťovania. Banícka práca bola ťažká. Horniny sa rozbíjali kladivom a želiezkom, ruda sa vynášala ručne v korýtkach, pracovné prostredie bolo zdraviu škodlivé — o čo bolo menej vzduchu, o to viac bolo vody —, „rúbalo" sa v nebezpečných úzkych, nízkych a dlhých chodbách, poležiačky, v neprirodzených polohách. Neustále zvyšovanie nárokov na produkciu nebolo zo strany ťažiarov podložené starostlivosťou o bane a prácu baníkov, ani primeraným odmeňovaním za prácu. Reálna mzda neustále klesala. Ťažiari si vyhradzovali právo zásobovať baníkov potravinami a inými potrebami, čo pre nich znamenalo nielen návratnosť vyplatenej mzdy, ale spravidla aj dlžnícku závislosť baníka.

Baníci už na začiatku 15. storočia verejne prejavovali svoju nespokojnosť. V 2. polovici 15. storočia si ťažiari začali riešiť svoje ťažkosti na účet baníkov, začal sa zápas baníkov s patriciátom, s Thurzovcami. Prvá zdĺhavá roztržka medzi baníkmi a patriciátom sa odohrávala na pôde „náboženského spolku", vlastne bratskej pokladnice, o jej vedenie a poslanie. Ľudovo aplikovaná reformácia ich utvrdzovala o spravodlivosti tohto boja. Po vyradení Thurzovcov sa prevádzka baní skomplikovala a bolo ohrozené hmotné zabezpečenie baníkov. Bezprostredným impulzom k ráznemu vystúpeniu baníkov bol zámer ťažiarov vyplatiť ich (19. mája 1525) nehodnotnou menou, ktorú baníci odmietli prijať. Nasledujúcim štrajkom si vynútili výplatu ako predtým — v zlate. V jeseni toho istého roku sa baníci zo Španej Doliny, Starých Hôr, Kremnice a Banskej Štiavnice dohodli o spoločnom postupe a vzájomnej pomoci. Na jar v roku 1526 bola situácia banskobystrických baníkov opäť kritická.

Ťažiari im dlhovali výplaty a baníci navyše žiadali zvýšenie miezd, úpravu cien a zlepšenie údržby baní. Keď ich požiadavky nesplnili, vzbúrili sa, zaútočili na mesto, zmocnili sa zbraní a uväznili komorského grófa; vynútili si však len výplatu miezd. Pretože sa ich ďalšie požiadavky neriešili, 3. augusta 1526 sa odhodlali na nové vystúpenie. Vtiahli do mesta, podpálili niekoľko domov, mesto sa im už však nepodarilo ovládnuť a privolané vojsko ich odpor zlomilo. Toto banícke povstanie, ktoré založilo revolučnú tradíciu, malo prvky organizovanosti, bolo zamerané na zlepšenie sociálnych pomerov, ale aj proti postaveniu mestského patriciátu a „pánov" vôbec. Boj za sociálnu spravodlivosť si vybral svoje prvé krvavé obete — rukou kata zahynuli štyria účastníci, označení ako vodcovia povstania.

Po týchto, pre Banskú Bystricu takých dramatických udalostiach a po vypršaní zmluvy Fuggerovcov prevzal celý banskobystrický mediarsky podnik štát a začal ho riadiť cez banskú komoru v Banskej Bystrici. Časť baní v „scvernom revíri" aj naďalej patrila banskobystrickým ťažiarom, no ich výsledky nedosahovali úroveň štátneho podnikania. V roku 1583 všetky bane na okolí Banskej Bystrice prezrela odborná komisia, ktorá zistila, že sa na Haliari nepracuje, ale bane v Richtárovej a v Španej Doline sa prezentujú dobrou ťažbou, takže všetky štyri huty v Moštenici, Tajove, Banskej Bystrici a na Starých Horách majú zostať v plnej prevádzke;

v Starých Horách bolo tavenie rudy obmedzené, v roku 1550 zaniklo „šmelcovanie“ v Jelenci a v roku 1564 časť zariadenia starohorskej huty bola premiestená do Banskej Bystrice. Pre zabezpečenie hút rudou v roku 1597 šafár banskobystrickej huty získal právo dolovať v obvode „starého banského" mesta Lovinobane (okr. Lučenec) v baniach na striebro. Do roku 1598 tu vznikol celý banský komplex - huta, stupy, úpravňa rudy, dielňa. Pre nedostatok a malú kvalitu rúd sa tento počin ukázal neefektívny. Bane a huty potrebovali veľa železa na pracovné nástroje, stupy. Štát sa v priebehu 2. polovice 16. storočia zmocnil horehronských hút na železo, najskôr v Bacúchu, potom komplexu v Hronci, ktorý sa tak stal súčasťou výrobno-organizačnej sústavy mediarskeho podniku.

V 16. a 17. storočí boli bane na medenú rudu ešte stále výnosné. V 18. storočí zásoby rúd citeľne ubúdali; bane však ešte stále pracovali so ziskom, pretože sa občas narazilo na bohatšie žily. Podnikateľský záujem značne ovplyvňovali klesajúce ceny medi práve v čase, keď sa zvyšovali náklady na ťažbu. Preto štát, ako aj banskobystrickí ťažiari orientovali svoj záujem a kapitál iným smerom, na ťažbu železa, ktorá bola hospodársky perspektívnejšia. Hoci sa meď ďalej spracúvala, nezískala už nikdy svoje bývalé pozície.

Okrem rudnej základne ďalším limitujúcim faktorom pre prevádzku a prosperitu mediarskeho podniku boli lesy — drevo; drevné uhlie bolo zdrojom tepelnej energie pri zhutňovaní. Pretože lesy na okolí Banskej Bystrice boli vyčerpané a devastované, z poverenia vlády prehliadol v roku 1547 štajerský lesmajster Hohenwarter horehronské lesy a vypracoval projekt na ich využívanie; drevo sa do Banskej Bystrice malo dopravovať po Hrone. Zároveň od konca 16. storočia uhorskí králi blokovali rozsiahle lesné komplexy na okolí Banskej Bystrice a lesy slovenskoľupčianskeho panstva a podriadili ich banskobystrickej banskej komore. Pretože tieto opatrenia zasahovali aj do majetkovej podstaty a užívacieho práva miest, vznikali z toho spory, napríklad spor s Banskou Bystricou o lesy v Harmaneckej doline trval tristo rokov.

Pre zvýšenie banskej ťažby, ale najmä zabezpečenia hút v Starých Horách a v Banskej Bystrici drevným uhlím, komora začala osídľovať Starohorskú dolinu. Tak vznikali nové banícke (Polkanová), drevorubačské a uhliarske osady (Turecká, Jelenec, Prasnica); do konca 18. storočia ich bolo skoro dvadsaf (okrem už uvedených: Horná Turecká, Horný Jelenec, Valentová, Bachlačka, Rybô, Motyčky, Štubne, Duvodno, Jergaly, Môce, Buly, Sliačany, Hanesy, Donovaly, Mišúty, Mistríky). Drevorubačské a uhliarske osady sa zakladali aj v dosahu . ostatných hút (Tajov - Kordíky, Moštenica - Kalište). Pretože bane a huty potrebovali aj rôzne stavebné drevo, komore patrili píly v Uľanke a v Harmanci.

Prví drevorubači na Čiernom Hrone sa usadili v doline Kamenistá na „neutrálnej" pôde — nepatrila ani Breznu, ani slovenskoľupčianskemu panstvu. Začiatkom 17. storočia sa komora obrátila na mesto Brezno, aby povolilo vo svojom chotári usadiť sa ďalším drevorubačom zo Štajerska a Soľnohradska, lebo domáce obyvateľstvonemalo skúsenosti s dopravou dreva mokrými a suchými šmykmi a splavovaním. Počas stavovských bojov na prelome 17. a 18. storočia bolo niekoľko osád v Kamenistej doline vypálených, a tak sa jadrom ďalšieho osídľovania tzv. Čiernych handlov stal Krám. Drevorubačský charakter nadobudli aj niektoré obce na východ od Brezna a Osrblie. Pri súpise v roku 1710 bolo na Čiernych handloch deväť osád (Dobroč, Komov, Fajtov, Balog, Závodie, Jergov, Medved'ov, Krám a Nanderlová táto zanikla, ale pribudla Dolina) a na tzv. Bielych handloch šesť (Bacúch, Beňuš, Braväcovo, Gašparovo, Filipovo a Pôbišovo; ku koncu storočia pribudlo Podholie a Srnkovo). Práca s drevom bola namáhavá a nebezpečná. Viazala drevorubačov a ich rodiny cez celý rok okrem niekoľkých dní na jar a v lete vyhradených pre poľné práce — všetci stavali vodné hrádze, fľudre a rizne, čistili vodné toky, pomáhali pri plavačke. Pre odrahlosť pracovísk sa chodilo aj na „týždňovky".

Tento vývoj a organizáciu výroby v mediarskom podniku, v ktorom od konca 16. storočia pracovali aj poddaní Slovenskoľupčianskeho zámku, treba ešte doplniť  sociálnopolitickými aspektmi. Pracujúci tohto podniku — bez ohradu na profesiu — patrili do dvoch základných kategórií. Do jednej patrili baníci, hutníci, drevorubači, uhliari a rôzne pomocné profesie, ako tesári, kováči a iní, teda obce a osady v Starohorskej doline, na Čiernych a Bielych handloch, ďalej Moštenica, Baláže, Kalištie, Tajov a Kordíky. Ich obyvatelia sa sami považovali „za slobodného odchodu", teda mohli kedykoľvek odísť, nepodliehali právomoci mesta ani iných feudálnych inštitúcií a boli oslobodení aj od vojenskej povinnosti. Ich predkovia aj oni sami si vyklčovali les, postavili dom a hospodárske objekty a skultúrnili bezprostredné okolie.

Za pozemok pod dom a ostatnú obhospodarovanú pôdu nič neplatili, ani z nej nič komore neodvádzali, zadarmo dostávali palivové drevo, drevo na stavby, mohli chovať a popásať domáce zvieratá, voľne loviť zverinu a chytať ryby. Komora im tieto možnosti samozásobovania započítavala do mzdy. Samozásobovanie jej bolo vždy vhod, len bdela nad tým, aby sa osadníci orientovali na poľnohospodársku výrobu len v únosnej miere. Za každú prácu títo zamestnanci dostávali plat, ako ho určila komora. Okrem ojedinelých výnimiek (tesári) platila len úkolové mzdy, napríklad podľa rozsahu vykonanej práce. Niektoré práce vôbec nehonorovala. Napríklad baníci z Hronca a Moštenice museli hľadať po širokom okolí rudy — keď nič nenašli, nič nedostali; komora neplatila ani za stavbu a udržiavanie šmykov na svahoch. Drevorubači museli zadarmo porúbať a do kôp poukladať všetku haluzinu, čo niekedy robili aj 15 dní. Uhliari museli na vlastné náklady opatrovať drevné uhlie až do odvezenia; nezohľadňovala sa ani cesta na pracovisko — Osrblianci chodili rúbať drevo až do predajnianskeho chotára.

Nehonorovalo sa ani používanie vlastného náradia, vlastných povozov a ťažných zvierat. Baníkom z výplaty strhávali záloh na pušný prach a na „jamského" kováča, ktorý im brúsil náčinie. Kým práca baníkov, hutníkov a uhliarov bola dosť špecializovaná,9 drevorubači boli aj povozníkmi — vozili „surovice", teda jedle na plte, lipy na pílu v Štiavničke, robili šindle a odvážali ich z hôr do skladov a pltníčili.

1. časť   2. časť   3. časť