Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Historický vývoj mineralógie - vývoj v novoveku 3
zdroj: A.G.Betechtin, Mineralógia, preklad M.Koděra, Slov. vydavateľstvo tech. literatúry, Bratislava, 1955
pridané: 29.12.2007

V západnej Európe malo v tom čase vedúcu úlohu Švédsko so svojím bohato rozvinutým baníctvom a metalurgiou. V polovici XVIII. storočia vyrástla celá skupina švédskych mineralógov. Spomenieme z nich súčasníkov M. V. Lomonosova, Linného a Cronstedta. K. Linné (1707 až 1778). autor známeho diela »Systém prírody«, pokúsil sa zaviesť v mineralógii dvojitú nomenklatúru (rod a druh), tak ako to urobil v systematike rastlín a živočíchov.

Zásluhou Cronstedta (1702—1765) boli z oblasti mineralógie vylúčené zvyšky vyhynutých organizmov. Mnoho pozornosti venoval aj prepracovaniu určovania minerálov pomocou dúchavky a štúdiu chemického zloženia minerálov. Rozvoj chémie a spolu s ňou i mineralógie v tom čase ešte veľmi brzdili mystické predstavy o »základných princípoch« (»flogistone« a pod.), ktoré zaviedol už v XVI. storočí nemecký chemik Paracelsus.

XIX. storočia boli vďaka ich úsiliu objavené početné náleziská vzácnych farebných minerálov (turmalín, topás, krištáľ, malachit, smaragd a pod.), ložiská zlata a platiny (objavené najprv na Urale), ložiská železa, oceli, olova, striebra a pod. Všetky tieto objavy, najmä objavy nových minerálov, ktoré posielali na medzinárodné výstavy, vzbudili v cudzine veľký záujem a boli pre mineralógiu veľkým prínosom.

Najlepšími ruskými mineralógmi tých čias boli V. M. Severgin a D. T. Sokolov.

V. M. Severgin (1765—1826), nasledovník a pokračovateľ Lomonosova, viedol neúprosný boj so všetkými scholastickými prvkami v mineralógii, ktoré charakterizovali hlavne nasledovníkov Wernerovej školy. Jeho najväčšou zásluhou je to, že uskutočnil Lomonosovovu ideu o vydaní »Obščej sistemy Mineralogii Rossijskoj«, keď spracoval obsiahly materiál, ktorý nazbierali akademické expedície. R. 1809 vydal dva zväzky diela »Opyta mineralogičeskogo zemleopisania Gossudarstva Rossijskogo«, kde sa snažil uviesť údaje o jednotlivých mineráloch »do takého systému, aby bolo možné zistiť n a prvý pohľad, čo všetko sa doteraz objavilo v rozsiahlych oblastiach Ruského impéria«.

Z jeho početných prác si zaslúžia najväčšiu pozornosť: »Pervyje osnovania mineralogii ili jestestvennoj istorii iskopajemych tel« (1798), a Probirnoje iskusstvo ili rukovodstvo k chemičeskomu ispytaniju metalličeskych rud« (1801), »Podrobnyj slovar mineralogičeskij« (1807), »Novaja sistema mineralov, osnovannaja na uaružnych otličiteľiiych priznakoch« (1816).

Tieto práce neobyčajne prispeli k popularizácii a rozšíreniu mineralogických vedomostí v Rusku. Mnohé termíny zavedené týmto vedcom sa pevne zakorenili v mineralogickej i chemickej literatúre. Severgin, ktorý bol tiež nadaným chemikom, venoval pri štúdiu minerálov pozornosť nielen vonkajším fyzikálnym vlastnostiam, ale aj chemickým príznakom.

D. I. Sokolov (1788—1852), čestný člen Akadémie vied, bol neobyčajne obľúbený ako talentovaný profesor. Prednášal 55 rokov mineralógiu a geológiu na Petrohradskom banskom korpuse (teraz Banský inštitúte založenom už r. 1773. Bol tiež jedným z prvých prednášateľov na Petrohradskej univerzite, otvorenej r. 1819. Vychoval mnoho vynikajúcich praktických geológov pracujúcich v baníctve a celú plejádu vedcov, ktorí zaujali katedry na mnohých univerzitách.

Napísal veľmi dobrú dvojzväzkovú príručku »Rukovodstvo k mineralogii« (1852),ktorá bola výbornou pomôckou pre študentov. »Snažil som sa predovšetkým o to« — napísal v predslove k príručke — »aby táto mineralógia obsahovala pokiaľ možno úplné a verné údaje o ruských ložiskách minerálov, ktoré sú v cudzích mineralógiách opísané stručne a nepresne. Spolu s V. M. Severginom má najväčšiu zásluhuo popularizáciu mineralogických vedomostí prostredníctvom populárnych prednášok, ktoré na seba sústreďovali vždy veľký počet poslucháčov.

Koncom XVIII. storočia nastáva v celej Európe spolu s rozvojom priemyselného kapitálu nový mohutný rozvoj všetkých oblastí kultúry a vedy. Zásluhou veľkých objavov prežívala technika v tom čase úplný prevrat. Spolu s úspechmi v chémii a vo fyzike nastal nový, výrazný pokrok i v rozvoji mineralógie.

V Sasku, bohatom na rozličné rudy užitočných kovov, spolu s vývojom baníctva v XVIII. storočí veľmi pokročili i mineralogické výskumy. Vznikla »freiberská mineralogická škola« na čele s A. G. Wernerom (1750—1817) a neskoršie J. A. Breithauptom, ktorá mala veľký vplyv na vývoj mineralógie i v mnohých susedných krajinách.

Sám Werner však nepriniesol do mineralógie veľa nového. Zásluhou Wernera a jeho žiakov je najmä to, že využil všetky výsledky svojich predchodcov a súčasníkov a venovali mnoho pozornosti detailnému opisu minerálov, ich vonkajším vlastnostiam, včítane kryštalografie, ktorej položili základy Wernerovi súčasníci, francúzski učenci Romé de ľ lsle (1756-1790) a R. J. Hauy (1745—1822).

V Rusku išiel v tomto období vývoj mineralógie samostatnými cestami a čoskoro dosiahol tak vysokú úroveň, že obrátil na seba pozornosť celej západnej Európy. Veľkú zásluhu na tomto vývoji malo zorganizovanie Akadémie vied v druhej polovici XVIII. storočia. výskumné cesty bádateľov po celom Rusku, najmä na Urale a v Sibíri. Tieto expedície vyvolali potreby búrlivo sa rozvíjajúceho priemyslu ruského impéria. V tlači sa objavili základné spisy zemepisné, etnografické, ďalej spisy o faune, flóre i o minerálnom bohatstve Ruska od I. I. Lepechina (1771—1772), ,P. S. Pallasa (1771—1788), J. F. Hermana .(1789—1811), V. F. Zujeva, V. M. Severgina a iných.

A.G.Betechtin, Mineralógia