Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Krahule pri Kremnici
zdroj: www.krahule.sk
pridané: 16.9.2008

Na úpätí Kremnického pohoria, 8 km severne od mesta Kremnica, leží horská, pôvodne nemecká osada drevorubačov, uhliarov a baníkov zo 14. storočia, rázovitá obec Krahule - Blaufuss.

Jej vznik a vývoj súvisí s vývojom sídelného priestoru Kremnice. I keď vlastný mestský život tohto baníckeho a minciarskeho mesta neprenikol za jeho hranice, Kremnica rôznymi vzťahmi veľmi vplývala na svoje okolie. Boli to hlavne vzťahy hospodárske, dopravné, kultúrne a náboženské.

Pôvodné územie, na ktorom bola založená osádka, neskoršie obec, bolo po roku 1320 ešte ľudoprázdne, neobývané, pokryté iba veľkými lesmi, ktoré patrili ku Zvolenskému kráľovskému panstvu. Obec vznikla na území dvoch míľ zeme alebo lesov, ktoré uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou privilegiálnou listinou 17. novembra 1328 daroval kremnickým "hosťom" a povýšil Kremnicu na slobodné kráľovské banícke mesto.

Krahule

Karol Róbert priniesol do Uhorska zo svojej juhoitalskej domoviny hospodárske skúsenosti a dal zavolať do Kremnice skúsených baníkov a odborníkov na spracovanie zlata z viacerých stredoeurópskych miest a z Kutnej Hory odborných minciarov. Privilegiálna listina bola vlastne príčinou nielen kolonizácie zo zahraničia, ale čoskoro i vnútornej kolonizácie. Vychádzala z Kremnice a bola plánovitá. Jej strojcom bol najväčší pán Kremnice zvaný comes kráľovský režisér a bohatí podnikaví kremnickí mešťania. Títo za odmenu potom dostávajú vo vytvorených banských osadách dedične richtárstvo. Na základe listiny vydanej 16. januára 1640 bolo udelené dedičné richtárstvo v Blaufusse Pavlovi Konigovi a po jeho úmrtí jeho synovi Jakobovi Konigovi.

Vnútorná kolonizácia prebiehala vedľa potokov až k samím prameňom a vnikla hlboko do lesov. Baníci sa nezastavili ani pred lesnou prekážkou, ktorá im skôr prišla vhod, pretože bane, mincovňa a pražiarne rudy potrebovali veľa dreva. Prví osadníci, ktorí sem prišli, aby získali sídelný priestor pre malú osádku, museli proti veľkým lesom bojovať vyrúbaním a klčovaním. Postupne týmto spôsobom premenili prírodnú časť lesov na pasienky, lúky a oráčiny.

Smerom na sever od Kremnice vnútornou kolonizáciou takto boli vybudované dve banské osady, Blaufuss v roku1331a Piargy v roku 1361. Ďalšia zmienka o obci pochádza z roku 1442. Založenie týchto dvoch osád malo pre Kremnicu veľký význam. Po vykonaní kolonizácie tieto potom ihneď dodávali pracovné sily do baní na zlato. Materiál z okolitých lesov, ako bolo drevo, prevažne bukové, veľmi prispel k ťažbe zlata. V rozkvete baní bohatstvo rudných žíl vyžadovalo veľa dreva a pracovných rúk.

Lesné bohatstvo, ktoré sa rozprestieralo v okolí osady Blaufuss bolo nevyhnutným doplnkom baníctva. Baníctvo a minciarstvo vedelo oceniť a zhodnotiť les, pretože k prácam v baniach a v mincovni v 14.storočí pri plnom rozkvete bolo treba veľa dreva.

Vytvorené zázemie, najmä tu na severe, bolo vždy hospodársky závislé od Kremnice. Tým, že boli založené tieto banické osady, zabránilo sa ničeniu lesov na severnej strane pred zemanmi z Turca. Bohatí mešťania z Kremnice sa snažili získať osady Blaufuss a Piargy za každú cenu.

Nemecké osady, teda i Blaufuss, najmä na severnej strane Kremnice húževnato bránili prenikaniu slovenského živla z Turca. To malo za následok, že Kremnica sa neskoro poslovenčovala, pretože tunajšie obyvateľstvo sa veľmi pridržiavalo svojich práv a tradícií.

Najstarší názov obce je Blaufuss a v domácej reči obyvatelia Nemci okolitých dedín ju nazývali Plóves. V Kremnických spisoch sa udáva, že obec bola založená v roku 1331 a ako jej zakladateľ sa spomína kremnícky mešťan Blaufúz, ktorý jej dal svoje meno.

Zakladateľ obce Henricius Blaufuz patril medzi prvých prísažných Kremnice. Okrem Blaufussa na okolí Kremnice vzniklo ďaších sedem osád, ktoré záviseli od Kremnice a ktoré patrili mestu. Postupom času sa názov obce v malých odchýlkach menil. V roku 1489 obec poznáme pod mestom Plaufúsz a v roku 1499 Plofuesz.

V rokoch 1715 až 1720 sa obec spomína spomedzi siedmych osád mesta pod menom Plofusz a v tomto období mala táto obec 23 obytných domov.

V období 19. storočia, keď bolo Uhorsko naplnené maďarizačnými snahami, najmä v 90.rokoch 19.storočia, keď boli protokoly písané po maďarsky, stretávame s názvom obce až do roku 1918 pod menom Kékelo.

V dobe medzi prvou a druhou svetovou vojnou do roku 1945 a tiež aj po druhej svetovej vojne až do roku 1948 obec poznáme pod menom Blaufuss. Dnešný názov obce Krahule sa používa od roku 1948 a ľudovo na okolí ho obyvatelia tiež nazývajú Krahulec.

Kedže sa v obci viac ako 20% pôvodných blaufúsčanov prihlásilo k nemeckej národnosti, zákon NR SR sa v roku 1995 vrátil obci popri názve Krahule aj názov Blaufuss.

Povesť hovorí, že pomenovanie obce názvom Blaufuss, to je modra noha, vzniklo aj iným spôsobom ako sa udáva podľa kremnického mešťana Blaufúza. Táto osádka v začiatkoch jej vzniku a tiež dlho potom nemala žiadne cesty. Keďže povozom bola ťažko prístupná, tunajší obyvatelia boli odkázaní chodiť všade pešo. Časté chodenie pešo, či už do Kremnice, alebo kdekoľvek inde, po ťažkom horskom neschodnom teréne spôsobilo na chodidlách nôh u týchto osadníkov útlaky, ktoré sa prejavovali ako modrenie nôh, od čoho aj vznikol názov Blau-fúz. Tiež sa hovorí, že pomenovanie Blaufúz súvisí s prácou drevorubačov v okolitých lesov. Prví osadníci, ktorí sa tu osadili, stavebný materiál na svoje obydlie získali z dreva. Pri tejto práci vraj jednému z týchto osadníkov časť haluze padajúceho stromu zachytila nohy, ktoré mu v následku odumreli. Na znak úcty k svojmu druhovi sa prví osadníci rozhodli, že túto osádku, ktorá bola bez mena, podľa omodrených nôh pomenujú Blaufuss.

Ako vo všetkých obciach v okolí Kremnice i tu sa obyvatelia v prevažnej miere živili prácou v kremnických baniach a hospodárstvom. Dolovanie v baniacha spracovanie kovov na mince dávali chlieb obyvateľstvu cez stáročia.

V roku 1450 mala obec už 250 obyvateľov, z toho 250 obyvateľov, z toho 100 baníkov. Okolie vtedajšej obce bolo pokryté veľkými lesmi, v ktorých našli prácu drevorubači a majstri uhliari.

Postupným pretvorením prírodných lesov na pasienky, lúky a oráčniny sa obyvatelia okrem baníctva zaoberali pastierstvom a hospodárstvom. Udržanie hospodárstva bolo závislé od zárobku v baniach, či už v dobe rozkvetu baníctva, ale i v období úpadku. Hospodárstvo vlastne dopĺňalo životné potreby baníckeho zárobku.

Svedčí o tom zápisnica, v ktorej sa udáva, že 27. decembra 1803 sa objavili v zasadnutí magistrátu baníci z baníckych osád, medzi nimi i Blaufussa, ktorí boli prepustení z práce v baniach. Žiadali si vystaviť vysvedčenie, že ich hospodárstvo nestačí na živobytie bez baníckeho zárobku. Žiadajú o prácu v kremnických baniach, aby sa ich hospodárstva v osadách nerozpadli. Zemiaky a čierny ražný chlieb ako i mlieko boli hlavnou obživou baníkov.

Hospodársky úpadok na prelome 18 - 19 storočia mal za následok núdzu a nedostatok práce doma. Muži, ženy i dievčatá chodili na jarné práce do poľnohospodárskych krajov celej strednej Európy a potom na zimu sa vracali s ušetrenými peniazmi do svojho rodiska či bydliska.

Postupom času obyvatelia obce z hlavnej zárobkovej činnosti baníctva prešli do rôznych zamestnaní.

V prevažnej väčšine sa obyvatelia zamestnávali poľnohospodárstvom. Pri poľnohospodárskych prácach ako ťažnú silu používali voly. Okrem toho, že gazdovia ťažné zvieratá používali pri poľnohospodárskych prácach, tak ich hlavným peňažným príjmom bol zvoz dreva z mestských lesov.

Ženy svoje poľnohospodárske produkty, ako bolo maslo, vajíčka, tvaroh a mlieko, nosili do mesta na speňaženie. Najviac na trhu bol cenený blaufusský mak, ktorý prichádzali vykupovať priekupníčky z Budapešti na kremnickom jarmoku vždy 13. decembra na Luciu.

Obyvateľstvo obce v období od decembra1944 až do februára 1945 bolo pred blížiacim sa frontom druhej svetovej vojny evakuované do rôznych oblastí Sudet i Rakúska. Zostali len niekoľkí a niektorí sa po vojne vrátili. Po odsune Nemcov v roku 1945 zostala obec vyľudnená, čo sa odrazilo i na počte obyvateľstva, keď tu zostalo len niekoľko rodín nemeckého obyvateľstva. Do prázdnych domov boli presídlení Slováci z rôznych krajov Slovenska.

Keďže v období vzniku obce sa celým okolím tiahli veľké lesy, na stavbu obydlí sa ako stavebný materiál používalo drevo. Stavali sa banícke typy poschodových domov s gangom okolo poschodia, ďalej poschodové domy bez gangu a prízemné domy. Stavebným materiálom v základoch je kameň a ostatok je z dreva, alebo je postavený celý z dreva, strechy pokryté šindlom.

Na sídelnej základni Krahúl sú typy prízemných domov s jedným oknom na povale a pôvodne sú zo Šumavy a Bavorského lesa. Sú stavané z dreva alebo z kameňa, prípadne novšieho materiálu. Na poval sa vystupuje drevenými schodami z chodby, ktorá rozdeľuje dom obyčajne na dve polovice. Na povale sú izby alebo komory. Každý obytný dom má ešte osobitný zadný východ. Vedľajšie hospodárske stavby sú oddelené od obytných domov. Tieto domy stoja súbežne s cestou prechádzajúcou cez obec.

V roku 1945 bolo v obci 131 domov, z ktorých viac ako polovica, prevažne drevené boli v povojnových rokoch zbúrané, resp. rozobraté.

krahule.sk