Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hnúšťa - z dejín mesta
zdroj: www.rozvojgemera.sk
pridané: 12.1.2009

Uprostred najdlhšieho horského pásma Slovenska, Slovenského rudohoria v Revúckej vrchovine, na južných výbežkoch Stolických vrchov a na sútoku Klenovskej a Tisovskej Rimavy, leží mesto Hnúšťa. Administratívnym členením sa radí do okresu Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji. Z historického hľadiska leží na území Malohontu.

Výhodné prírodné pomery v údolí rieky Rimavy, už v prvotnopospolnej spoločnosti lákali obyvateľstvo, aby sa tu usídľovalo. Bohaté archeologické nálezy hmotnej kultúry pravekých obyvateľov svedčia o tom, že táto lokalita bola obývaná už v paleolite (staršia doba kamenná), a najmä od neolitu (mladšia doba kamenná). Na Lašťoku – v severnej časti Hnúšte sa našli ohniská, kamenné sekery a iné predmety tej doby.

Veľké množstvo hromadných nálezov tzv. bronzových pokladov dokazuje pomerne značné osídlenie oblasti v mladšej dobe bronzovej. Relatívne najpodrobnejšie je doteraz v tejto oblasti preskúmaná tzv. kyjatická kultúra, rozkvet ktorej kladie archeológia do 11. až 8. storočia pred začiatkom kresťanského letopočtu. Nedostatok dokladov pre obdobie keltské, germánsko-rímske, pre dobu sťahovania národov a príchodu Slovanov, nie je podľa Sokolovského (1997) zapríčinené ich neosídlením, ale tým, že podstatná časť tohoto územia nebola doteraz archeologicky takmer vôbec preskúmaná. A tak na základe nálezov z blízkeho okolia Hnúšte (Rimavská Sobota, Tisovec) možno predpokladať, že posledných päť storočí pred naším letopočtom prichádzajú na naše územie prvé predhistorické národy.

Najprv to boli Skýtovia, po ktorých sa našli mohyly v južnej časti okresu. Po nich, asi v druhej polovici tretieho storočia p.n.l. prišli Kelti, ktorí sa už zameriavajú na ťažbu železa a začínajú organizovať niektoré druhy remesiel (železiarstvo, hrnčiarstvo). V 1. až 4. storočí nastupuje obdobie rímske. Podľa starých záznamov v archíve banského múzea v Budapešti, cisár Marcus Aurelianus okolo rokov 161 – 180 n.l. porazil na tomto území tu usadených Gótov a Markomanov. Vtedy vystavili na vrchu Sinec malú pevnosť, nazvanú Rimavská strážnica, v ktorej rímske vojsko strážilo bane na zlatú rudu.

Príchod prvých slovanských kmeňov do tejto oblasti sa datuje približne do druhej polovice 7. storočia. Starí Slovania sa nezaoberali len roľníctvom a pastierstvom, ale vedeli vyhľadávať a čiastočne využívať aj rudné ložiská. Potom je zrejmé, že po príchode do tohoto kraja sa niektorí z nich usadili aj pri tunajších južných výbežkoch Slovenského rudohoria, kde sa vyskytovalo zlato, striebro, meď, železo a ďalšie kovy. Archeologicky je zatiaľ prvá etapa slovanského pobytu, pre už spomínaný nedostatočný výskum doložená veľmi skromne. Významnejšiu a pomerne pevnú oporu pre vedeckú rekonštrukciu pôvodného osídlenia poskytuje jazykoveda.

Pomocou analýzy dodnes používaných miestnych názvov sa dá dobre osvetliť čas príchodu i životný priestor Slovanov. Najstaršia vrstva pôvodných slovenských pomenovaní v Malohonte sa vzťahuje k vodným tokom. Názov Rimava pochádza podľa profesora Š. Ondruša, zo staroslovienskeho slova „rym“ vo význame hlasný zvuk rovnakého pôvodu. Existuje však ešte aj staršia, rovnako prijateľná teória, podľa ktorej základ slova Rimava pochádza z latinského „rimari“ teda rozrývať. Jednoznačne slovenská je prípona –ava, ktorou sa označovali vodné toky. Rimava by tak mohla znamenať buď hlučnú vodu alebo rieku rozrývajúcu územie, ktorou preteká.

Posledná fáza pôvodného slovanského osídlenia Malohontu sa odohrala v jeho severnej časti. Na jej začiatku, pri ústí Klenovskej Rimavy tak vznikla Hnúšťa. Významovou motivácou názvu Hnúšte sa zaoberal Ladislav Bartolomeides (vlastivedný bádateľ) a ten sa napríklad nazdával, že pramení zo slova „húština“ súvisiaceho s okolitými hustými lesmi. Isté však je, že miestna prípona –šťa, -šte jednoznačne dokladá jej slovenský pôvod. Mesto tvorí spojenie dvoch obcí Hnúšte a Likiera, ktorého terajší názov sa iba málo odlišuje od pôvodného starobylého tvaru. Ten vychádzal zo slova „ljekar“ (lekár), tak označovali starí Slovania čarodejníkov, bylinkárov a zariekavačov.               

Hnúšťa ako sídlo existovala už v roku 1334, kedy sa uvádza v zozname výberčíkov pápežskej dane. Písomne je doložená roku 1438 ako obec s farským kostolom. Najstarším známym vlastníkom bol mocný rod Sečéniovcov, z ktorých je známy Tomáš Sečéni. Jemu kráľ Ľudovít I. okolo roku 1350 udelil právo, aby z odovzdávanej dežmy (desiatok), vydržiavali svojho farára. Toto privilégium neskôr potvrdil aj kráľ Žigmund.

Po vojvodovi Tomášovi zdedil tento majetok jeho syn Mikuláš a už v roku 1411 dochádza k jeho deľbe a Hnúšťa ako taká, patriaca pod hradné panstvo Hajnáčka, sa stala majetkom Mikulášovho syna Šimona. V roku 1424 už ako súčasť celého majetku sa aj Hnúšťa, po zhabaní kráľovnou Barborou pre porušenie vernosti, dostáva do kráľovskej držby. V 16. storočí sa začali opäť meniť feudálno-vlastnícke pomery v hajnáčskom panstve. Okolo roku 1542 ovládol majetky prislúchajúce tomuto panstvu lúpežný rytier Matej Bašo. Vzhľadom k tomu, že toto obdobie je poznačené dvojvládím v uhorskej krajine, po smrti kráľa Jána Zápoľského si naň začali robiť nárok i ďalší.

V roku 1549 ich zaujal Eustach Feledi. Právny dokument, listinu, však na ne získal len v roku 1552 od kráľa Ferdinanda I., ktorý mu potvrdil kúpu od Ladislava Parlagyho. Tak sa na ďalších štyridsať rokov stali Felediovci zemepánmi Hnúšte. V roku 1592 sa Hnúšťa dostala spolu s ostatnými majetkami do zálohu príbuzným Lórántfiovcov. O dva roky neskoršie Felediovci a Lórántfiovci prehrali dlhodobý súdny spor o hodejovské panstvo, a tak kvôli úhrade súdnych trov boli nútení prepustiť svoje vlastnícke práva do majetku hodejovsko-hnúšťanskej vetvy zemianskeho rodu Kubíniovcov, ktorým patrila niekoľko storočí. Poslednými vlastníkmi boli Fáyovci.

Hnúšťa neraz znášala neľútostné rabovania v časoch lúpežných tureckých nájazdov (v 15. storočí), ale „bola vyplienená aj počas dynastických bojov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburgským“.

Základným druhom obživy bolo poľnohospodárstvo, vedľa ktorého prosperovalo aj niekoľko remesiel, z nich sa najviac rozvinulo súkenníctvo.

Rozvoj Hnúšte ovplyvnil výskyt nerastných surovín. Už v 16. storočí sa v okolí vyskytovali bane. V 17. storočí sa začína rozvoj baníckeho podnikania a spracovania rúd. Prvá správa dokladujúca existenciu železiarne na území Hnúšte je z 15. októbra 1772. „Železolejáreň s 200 zamestnancami v hnúšťanskej Maši vyrábala súčiastky k strojom, kachle, mreže a rúry, v roku 1923 ju zbúrali“.

V roku 1800 už existovala Muránska spoločnosť a v roku 1809 vznikla Rimavská koalícia, ktorá využívala nerastné bohatstvo. Obidve sa v roku 1852 spojili a vytvorili Rimamuránsko-šalgotariánsku spoločnosť. V roku 1883 bola v Hnúšti jedna drevouhoľná vysoká pec a „v roku 1885 postavili v Likieri prvú koksovú vysokú pec na území Slovenska“.

Spracovanie rudy

Spracovanie rúd podnietilo v roku 1869 vybudovať hradskú z Rimavskej Soboty a aj stavbu železnice, ktorej trať Jesenské – Tisovec bola v roku 1874 daná do prevádzky. Koncom 19. storočia boli v Likieri postavené tri vysoké pece a v tomto období sa spracovalo najviac surového železa na území Slovenska. V roku 1873 práve pri výstavbe železnice, 2,5 km na sever od Hnúšte, bolo objavené mastencovo-magnezitové ložisko Mútnik. Objavenie magnezitu bolo základom rozvoja ťažby tejto suroviny na Slovensku.

Začiatkom 20. storočia hutnícky priemysel upadá, posledná pec vyhasla v roku 1921. Objekty železolejárne boli odpredané firme Rimavskodolinský lučobný priemysel Dr. Eugen Blasberg a spol., ktorá hutu prestavala na chemickú továreň s programom spracovania: zuhličenia drevnej hmoty chemickou cestou a výrobu s tým spojených produktov. Drevné uhlie sa tu vyrábalo donedávna, hoci na konci 20. storočia postihol ako chemickú, tak i banskú výrobu, úpadok.

rozvojgemera.sk