Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hnilčík (1. časť)
zdroj: www.hnilcik.ocu.sk
pridané: 17.4.2010

Jednotlivé sídelné časti dnešného Hnilčíka vznikali autonómne a v odlišných mocenských sférach záujmu. Spodná časť Hnilčíka a Bindt v čase vzniku patrila do vlastníctva markušovských Mariassyovcov. Osada Roztoky, horný Hnilčík (osídlenie pri dnešnom kostole, Zimná dolina, Furmanec, Cechy, Štolvek) patrili do vlastníctva mesta Spišská Nová Ves. Horské osady - skôr zoskupenia niekoľkých domčekov - vznikali v blízkosti baní, alebo rudu spracujúcich zariadení, kde ťažiari budovali účelové stavby, okrem iného aj tzv. krámy - akési ubytovne pre baníkov v blízkosti ústí štôlní. Predpokladá sa, že v lesoch si zriaďovali svoje sídla aj uhliari, zberači smoly a pastieri. Charakter osídlenia sa v priebehu stáročí menil: osídlené časti sa „sťahovali“ podľa polohy prosperujúcich alebo zanikajúcich baní.

Prvá písomná zmienka o Hnilčíku sa spája s archivovanou listinou z roku 1315, ktorou bola prepísaná listina komesa Batyza Mariassyho z roku 1290. Veľmož Batiz a jeho bratia magister Mikuláš a magister Marek v nej darovali a potvrdili ľudom, ktorí prišli do hustého lesa, ľudovo zvaného Malý Hnilec, na dvadsať rokov slobodu s tým, že od dvadsiateho roku po nadobudnutí slobôd budú platiť riadne dávky, ako sa platia v Spišskej provincii, a to natrvalo. Listina sa pravdepodobne týka najspodnejšej časti Hnilčíka (neskôr zvanej osada Jerohuta).

Osada vznikla po tatárskom vpáde v období osídľovania, resp. znovuosídľovania pustých, alebo spustnutých častí panstiev zemepánov, ktorí podnecovali prísľubom dočasných slobôd a oslobodením od poplatkov (tzv. lehôt) dobrovoľníkov pod vedením lokátorov - šoltýsov k obsadeniu nevyužívaných lesov a k ich premene na osadu. V tomto prípade bolo zrejme motívom rozvíjanie baníctva, kedže už z najstarších písomných zmienok je zrejmé, že rod Mariassyovcov si uvedomoval význam výskytu železných a medených rúd na území, ktoré dostal od panovníka ako léno a snažil sa dobývanie rúd a získavanie kovov z nich všemožne podporovať.

S históriou Hnilčíka súvisí aj prenesenie colného (mýtneho) úradu z Kotterbach do dediny Goldbach v Markušovskej doline (Sontagsgrunde) v roku 1345. Mýtnica v Goldbachu na mariassyovskom území svedčí o tom, že cez územie terajšieho Hnilčíka už v týchto dobách prebiehala dôležitá obchodná cesta smerom na Smolník a Gelnicu, ktorou sa do Poľska vozila tunajšia spišská meď. S existenciou Goldbachu sa spája vznik baníckej osady Bindt.

Medenorudné baníctvo na Spiši prekvitalo najmä v 14. storočí a v 1. polovici 15. storočia. V Spišskej Novej Vsi sa na medenorudnom baníctve rozmohlo kovolejárstvo. Výrobky týchto remeselníkov (krstiteľnice, zvony) mali aj vysokú umeleckú hodnotu a dodnes zdobia kostoly na strednom Spiši. Predpokladáme, že osídľovanie iných častí dnešného katastra obce Hnilčík prebiehalo v tom istom období, alebo dokonca predtým, ako u spodnej časti.

Približne 100 rokov po založení mariassyovskej osady v Malom Hnilci sa našli opustené bane a huty, o ktorých už vymizla dedičná pamäť miestnych osadníkov, ale aj mešťanov. Reambulátori chotárnej hranice používajú zaužívané názvy, ako Roztoky, železný potok a podobne. Tieto názvy museli byť staršieho dáta - inak by nemohli popisovať chotárnu hranicu, ktorá sa nanovo vytyčuje. Staré hromady hutníckeho odpadu pritom priamo definujú chotárnu hranicu. Zdá sa, že pri úradnom akte boli nájdené zvyšky po veľmi starobylej banskej a hutníckej činnosti, siahajúcej možno aj pred vpád Mongolov.

V 2. polovici 15. storočia postihuje rudné baníctvo kríza. Ani 16. storočie neprialo banskému podnikaniu. Koniec 16. storočia prináša dočasné oživenie baníctva na Spiši. Novoveskí banskí mešťania obnovujú banské podnikanie. Je viac ako zaujímavé, že rok 1594 sa uvádza ako nápis, vyrytý na tráme starého hnilčíckého domu na lokalite „Na Halničke“, ktorý bol kedysi správnou budovou („krámom“) baní a neskôr krčmou. Hadri - Drevenický uvádza, že podľa historických prameňov mal v roku 1599 istý Jaroschek na Hnilčíku vlastný hámor. Tento môžeme pravdepodobne spájať so vznikom známej a pre nedostatok údajov záhadnej Jero huty. S menom Jaroschek sa stretávame aj v záznamoch z roku 1639 o banskom podnikaní.

Ďalší pozoruhodný údaj pochádza z roku 1642, podľa ktorého mesto Dobšiná potvrdzuje, že cez ňu vedie stará krajinská cesta popri hámroch na Hnilci cez Mestský vrch (dnes jeden z vrcholov horského hrebeňa Trubačovec) do Spišskej Novej Vsi. Trasu tejto starobylej cesty v oblasti horného Hnilčíka poznáme: popisuje ju aj obecná kronika a dodnes sa zachovala v podobe poľnej cesty. Pri ceste v miestnej časti Furmanec stál typický prejazdný hostinec (tzv. aľaš).

Napriek politickej nestabilite, tureckej expanzii a povstaniam uhorských veľmožov miestne banské podnikanie v druhej polovici 17. storočia úplne nezaniklo, o čom svedčí v roku 1674 vyslaná zvláštna odborná komisia, určená preskúmať banské záležitosti: zaznamenala významné banské diela na Tepličke, Grétli, Roztokoch a na Hnilci. Výrazná kríza nastáva koncom storočia, čoho prejavom je aj v roku 1690 cisárom Leopoldom I. a rodinou Csakyovcov ratifikovaná zmluva, podľa ktorej polovica bani pripadne eráru. Ani takáto snaha štátu o záchranu baníctva neprekonala hospodársku recesiu a oslabenie pozícií spišských baníkov. V roku 1702 baníci zanechali banské podnikanie na území Novej Vsi a odchádzajú podnikať na územie markušovského panstva.

Vo väčšine baní sa prestávalo pracovať, ťažiť a spracovávať rudu, až nakoniec na spišskonovoveskom území zostali v prevádzke len dva väčšie hámre. Obrat nastáva v 2. polovici 18. storočia po založení Združenia hornouhorských ťažiarov (Oberungarische Waldbür - gerschaft resp. Felsömagyarorszag Banyapolgarság) v roku 1748. Aj keď najvýznamnejšie postavenie malo smolnícke baníctvo, obnovila sa ťažba medi aj na Hnilčíku a Bindte. Od roku 1763 zaviedli systém výkupu medi erárom (do rúk panovníckej komory).

Z uvedeného obdobia sa o baníctve na Hnilčíku zachovali banské mapy, dnes uložené v Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici. Z roku 1765 pochádza záznam o novoveskej bani Greinen Stollweg (dnes Štolvek), preslávenej produkciou „najjemnejšej medi“. V roku 1775 neutešená sociálna situácia dohnala novoveských baníkov k vzbure. V roku 1776 však ťažiar Benigny otvára nové bane na Grétli a Malej Knole. Od roku 1779 sa datuje nový rozmach novoveského baníctva. V hornom Hnilčíku sa otvára štôlňa Putnok a štôlňa Gezwäng.

Z roku 1794 sa zachovali staré banské záznamy o štôlni Grunblatt na Bindte, dnes ľudovo nazývanej Grimľacka, ktorá „patrila medzi najvýnosnejšie a najúrodnejšie“. Jej majiteľom bol spišskonovoveský občan Martin Grunblatt. V roku 1795, bol zvolený za bergmeistra". Rok 1796 datuje mapu banských diel štôlne Martin na žilách Glänzen a Rinner.

Nielen baníctvo zamestnávalo obyvateľov Hnilčíka. V dolnom Hnilčíku, patriacom do sféry markušovského panstva, vznikla skupina mlynárov, ktorí si na Železnom potoku postavili mlyny a s využitím dravej sily vodného toku mleli zrno na krúpy a tie vozili do Maďarska. V roku 1806 pričinením magistrátu v Spišskej Novej Vsi bola v Hnilčíku postavená škola – drevenica.

Revolučné boje v r. 1848-1849 sa dotkli aj Hnilčíka. Medenorudné baníctvo začalo postupne strácať svoju pozíciu. Aj keď ako začiatok úpadku medenorudného baníctva sa uvádza rok 1868 (pre zahraničnú konkurenciu a vyčerpanie bohatých zón v rudných žilách), znaky krízy je možné pozorovať už v celej 1. polovici 19. storočia. V roku 1830 zaniká aj Jero huta. Baníctvo však pokračuje, o čom svedčí evidencia ťažiarstva Gezwäng z roku 1840. Na Hnilčíku, vedľa seba aj naďalej jestvovali drobné ťažiarstva a veľké konkurencieschopné banské závody. V bani sa zaviedla koľajová doprava s konskou trakciou. V roku 1875 - 1878 vybudovali úzkokoľajnú železnicu Bindt - Markušovce dĺžky 6,8 km (fungovala do 23. marca 1939). Jazdili na nej dve lokomotívy typu Borsig na parný pohon.

Po prechodnom období používania konskej trakcie od roku 1902 sa zaviedla elektrická trolejová trakcia. Na dopravu sa používali drevené vozy (vagóny) s čelným vyklápaním a kapacitou 5 t, neskôr celé z plechu. S konjunktúrou sa spája nebývalý rozkvet miestneho osídlenia a zlepšenie sociálnej situácie miestnych ľudí. V roku 1871 sa začala výstavba školy na Bindte (vyučovanie začalo 1. januára 1874). Podľa banského štatútu bindtianskeho závodu „učiteľ je povinný vyučovať v slovenčine a nemčine a okrem toho hudbu...“. V roku 1878 - 1880 na Bindte banská firma postavila drevené domčeky pre robotníkov a úradníkov, tiež prevádzkové budovy (dielne, úpravňu).

V roku 1895 zriadila banská spoločnosť zdravotné banské stredisko na Bindte. Lekársku starostlivosť zabezpečoval jeden lekár a mal k dispozícii lekáreň. Na Bindte a v Roztokoch boli zriadené nemocnice so štyrmi, resp. 5 lôžkami. Lekárske ošetrenie sa poskytovalo bezplatne členom nemocenskej pokladne (ľudovo krankenkasy) a ich rodinným príslušníkom. Okrem nemocenského na baniach zaviedli aj penzijné poistenie - dôchodok dostali zostarnutí a invalidní baníci, ako aj ich vdovy a siroty.

Modernizácia banského podniku pokračovala. V roku 1894 majitelia Bindtu postavili na Železnom potoku vodnú turbínu. Hydroelektráreň pre závod Bindt vyrábala prúd pre pohon elektrických banských vŕtačiek, po roku 1904 aj pre osvetlenie povrchových prevádzok, ba aj baníckej osady. V čase vzniku to bola prvá výkonnejšia výrobňa elektrického prúdu na Spiši. V roku 1901 sa hĺbila šachta Karol. V tom istom roku postavili na Bindte prvú parnú lokomobilu na výrobu elektrickej energie pre elektrifikovanú úzkokoľajku a na iné prevádzkové účely. Druhú pražiareň na Bindte postavila firma Oberschlesiche Eisenindustrie A.G. v roku 1902. Od roku 1910 ju rozšírili o 6 pecí. V roku 1902 vyhĺbili šachtu Štefan.

V roku 1906 závod v Bindte kúpila Banská a hutná spoločnosť od komory arcivojvodu Albrechta. Už v nasledujúcom roku vybudoval nový majiteľ mokrú gravitačnú úpravňu. V roku 1910 mokrá úpravňa na Bindte bola doplnená o nové zariadenie. Pražiareň z roku 1902 dali rozšíriť na 12 pecí a spojiť lanovkou typu Pohlig na parný pohon dĺžky 4 526 m a s prevýšením 67 m s Nálepkovom (po zrušení tamojšej pece).V roku 1913 sa začalo hĺbenie bindtianskej šachty Robert. Ďalšie osudy miestnych ľudí poznačila prvá svetová vojna.

Hnilčík. Foto: www.hnilcik.ocu.sk