Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (13. časť - Praosady Liptova a truhlovitá významná Rohačka)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 28.2.2011

Praosady Liptova a truhlovitá významná Rohačka

Tieto praobydleniská či praosady nachodily sa na rôznych miestach, nielen po jaskyniach, po pahorkách, po strminách a ich svahoch, ale i na rovinných močaristých miestach sa rozprestieraly. Tak nám je známo, že jaskyňa pod Mníchom v neolithickej dobe a koncom paleolithu už bola obydlená. Veľká jaskyna v Okne ešte i v dilúviume mohla slúžiť za prechodný pobyt nielen jaskynných diluviálnych zvierat, ale i za úkryt a prechodný pobyt glaciálnych Liptákov.

Dráčia či Demänovská ľadovo-kvapeľná jaskyňa a jaskyňa pred Bystrou vo Svätojánskej doline je tiež v tomto obore spomenutia hodná. Ďalej bronzovej doby praobydlenisko pri Jalovci, pri Trstenom, pri Komjatnej, pri Svätom Michale, pri Kalamenoch, praobydlenisko pri Lykavskom zámku, pri Lipt. Sv. Mikuláši, pri Turíku, pri Sielnici na Hrádku, z kamennej a bronzovej doby praobydleuisko na Rohačke, z bronzovej doby urnové pohrobenište pri Oadrašovej, staroslavianske urnové pohrobenište pri obci Hrádku, obranné a pozorovacie miesto na Turnisku, pohanské kultusné miesto pri obci Hrádku, pevnôstka z bronzovej doby pri Smrečanoch a na vrchu Svätojanskom Hrádku (879 m.), pevnôstka na Mníchu (696 m.) a na Konskom Hrádku, tiež pri Lubochni, pri Lupči, pri Vlachách, pri H. Sliači, pri Porúbke, pri Lúčkach, na Vyslavci a vrchu Kamenistej, na Velinku (729 m.) a Parte, pozostatky tumulusu na Všivavom Vrchu, tiež pamätihodnosti Čemíc a kúpeľov i obce Lúčok sú pozoruhodné.

Všetky tu vypočítané a v Liptovskej panve a jej okolí sa nachádzajúce praobydleniská už niekdajší skúmateľ Liptova Jozef Mihálik spomína a v krátkosti vypočituje ich nálezy, pripomenúc, že zub času mnohé ničí a vhodné i primerané by bolo o ich záchranu sa postarať, lež "ideálni skúmatelia prírody nemajú peňazí a bohatým tohoto sveta túžba po ideálnom skúmaní prírody chybuje."

Zaujímavá Rohačka už od dávno upútala moju pozornosť a bola okrem "Hája" v okolí Liptovského Svätého Mikuláša mojím najmilším vrškom, na ktorom som s pomocou p. Kornela Stodolu aj kopal, na jej rohatej skale neraz obdivoval rozkošný Liptov a červenave zapadajúce slnko za sparných dňov milých školských prázdnin i v ranných hodinách v kráse a významu Rohačky sa tešieval, skúmavým okom a obrazotvornou mysľou predstavujúc si tých prvších, primitívnych tu obydlených naších predkov. Mienil by som sa tedy zmieniť sa dôkladnejšie i o Rohačke.

Rohačka je truhlovitý vršek, ktorý sa od Liptovského Svätého Mikuláša asi na 1 hod. cesty južne medzi utúlenými dedinkami Ploštínom a Iľanovom rozprestiera a ktorého najvyšší bod, takzvaná Rohatá skala, jé 822 m. vysoká. Má tak západné ako východné stráne, srázne rebrovité a schodovité jej severné úbočie je miernejšie, južné ale až stenostrmé. Tu je sedlo "Hrtanom" menované, ktoré vypĺňa mäkší bridličný i zeleno-piesočný útvar kriedovej šipkovskej mrhle, ktorá sa úzkym pruhom popod Vápeničky a Poludnicou ku Zavážnej Porube pokračuje.

Nad ňou strmí karpatský chočový dolomit "Rohatej skaly", naň sa ukladá eocénny konglomerát s eocénnym nummulitovým a orbitoidovým vápencom, v ktorom i kameňolomy na Ploštínskej Skalke a na Iľanovskej Skalke sú značnejšie a známe. Na spomenutý vápenec z eocénu sa ukladá oligoeénny magurský pieskovec, ktorý ale pod Rohačkou a ďalej na Bukovinkách je diluviálnym terasovým štrkom obalený, len na "Závoze" hore na diluviálnu terasu Váhu idúc stopovito zpod žulového štrku miestami tu i tam prezerá.

Pod Rohačkou vidíme dvojitú skalu karp. chočového dolomitu z kriedy, z ďaleka dvojrohu sa podobajúcu. Rohačka patrí do vápenistého ťahu demänovsko-hôrskeho a leží pod 1301 m. vysokou svrčinami pokrytou Demänovskou Horou, ktorá je nižšia než jej súsedné vrchy: Poludnica (1550 m.), Siná (1563 m.), čo aj v jaseni a na jar dľa napadnutého a topiaceho sa snehu pozorujeme. Z Rohačky prehliadneme temer celý obydlený Liptov, celú Liptovskú panev, niekdajší zálev to paleogénneho dávneho mora.

J. Mihálik už roku 1885 našiel tu na Rohačke a pod ňou stopy pravekej ľudskej kultúry, našiel črepy z nádob, ohništia niekdajšieho obydlenia, obilia-mliaždidlá a to z granitu alebo kvarcového červeného pieskovca, ktorého okruhliaky tak v riečišti Váhu, ako aj celé vrstvy pri pohorí hlavného ťahu Nižných Tatier nachodíme. Tiež sekané kosti rôznej velikosti.

Tieto svoje výskumy opisuje v Arch. Art. sv. VIIL, sošit 2., str. 140-147 a prichádza k tomu výsledku, že od konca neolithu, a od počiatku bronzovej doby bola Rohačka obydlená a že bolo tu aj obetné, modloslúžobné či kultusné miesto. Roku 1888 objavil urnový cmiter na ploštínskych poliach Rohačky, o ktorom Ploštínci už dávno vedeli, že z neho sa vykopávajú hrnce, ale oni ich alebo na bavečku deťom ponechali alebo ani netušiac ich veľký význam a nepoznajúc ich nenahraditeľnú cenu, roztrepali a porozhadzovali. Mihálik neudáva presné miesto tohoto cmitera, len spomína, že vedecké preskúmanie a pozorné odborné prekopanie týchto ploštínskych honov by bolo, tymbôž žiadúcne, aby hlboko do zeme sa vrývajúci pluh nepokazil ešte i tie pozostalé ostatky pamiatok, ktoré tmavá a čierna zem ukryla n zachovala.

Je ťažko presne odhadnutie, ktoré miesto myslí Mihálik na ploštínskej strane pod Rohačkou urnovým cmiterom. Isté je ale, že na "Mikulášovie-Močilovie zemi" sa vykopala pri kopaní švábky urna, ktorá sa prítomne v martinskom muzeume nachodí.

Mihálik udáva ešte nasledovné nálezy nájdené na Rohačke: konkávne hlinové mazivá, hlinené kúžele, ktoré praobyvatelia upotrebovali k vareniu jedál nad vatrou, spomína črepy s ornamentami i črepy bez ornamentiky, tiež črepy dierkované, ďalej žabice na kresanie ohňa, črepy s hrčovitými ušiami či pupákmi, tiež okrasovými pupákmi, trosky z popálenísk, črepy z urien, ba i z zuhoľnatenie vetve a pne.

Všetky tieto nájdené predmety opatroval Mihálik vo svojej privátnej sbierke v Lipt. Sv. Mikuláši. Poneváč ale on potom odišiel za kustosa Národného muzea do Budapešti, budú sa teraz spomenuté predmety v uvedenom muzeu nachodiť, kde ešte aj iné vzácne pamiatky nášho pekného Slovenska boly uložené a opatrované.

V 60. rokoch minulého stoletia nachodili Ploštínci aj bronzové reťaze, bronzové obrúčky, ťažiská, ba i bronzové kotle a iné väčšie hlinené nádoby - ale udajne väčšia časť nájdených predmetov odvandrovala za malé prepitné do Lipt. Sv. Mikuláša k lejárovi, ktorý ich stopil a k rôznym prelejom upotrebil.

Malá Rohačka ako nepatrný, ale tým pozoruhodnejší vršek má už celú literatúru o svojej zaujímavosti a svojej historickej a prírodovedeckej hodnote. Je to tedy vršek nielen z archeologického, ale i z geologického ba i z turistického a národopisného stanoviska nanajvýš zaujímavý.

Už od dávna sa o Rohačke povrávalo ako o nejakom tajuplnom a nerozlúštiteľnom záhadnom mystikume. Hovorilo sa o nej časom viac, časom menej, ale stále, tak ako stále mala svojich bádateľov, ale i pokladokopačov, ktorí i nočnou hodinou sa úfali nahromadené zlato, cenné poklady a peniaze na Rohačke vykopať, nájsť a si ich osvojiť.

My sme tiež v roku 1900 kopali na hrebeni Rohačky neďaleko Rohatej skaly, ale nie za peniazmi, ako sa naši ináčej statní kopáči nazdávali, ale za nepatrnými zdanlive malichernými čriepliami, ktoré neskôr boly na kartóny žltým mäkkým drôtorn pripevnené a najprv do kasne "Mikulášskeho kasína", potom do prírodopisného kabinetu št. reál. gymnázia v Lipt. Sv. Mikuláši umiestnené.

Vyzdvihnem, že vykopali sme tu i nezvyčajnej hrúbky parohy obrovského jeleňa. Nebol som si istý ich veľkého významu, iba keď som v r. 1922 v auguste navštívil Brussel a brusselské prírodovedecké pekné veľké muzeum, ktoré menovite diluviálnou jaskynnou a prahistorickou faunou a archeologickými nálezami vyniká, zadivene presvedčil som sa, že síi to parohy z Cervus megacerosa či z diluviálneho prajeleňa, ktorý i v Liptove žil a diluviálnym Liptákom hojnú stravu a výživu poskytoval.

Poľovalo sa tu na neho v Liptove a či už v okolí Liptova práve tak, ako na srstnatého mamuta, ktorého zase úlomok zuba našiel iný skúmateľ Liptova Majláth v zaujímavej a už v neolithe obydlenej jaskyni pod Mníchom. Keď tento tu nájdený úlomok zuba i nedokazuje, že mamut v tejto jaskyni žil, do ktorej pre jeho velikosť by sa bol sotva spratal, isté je, že bol ta obyvateľmi jaskyne, ako Lóczy spomína, zavlečený.

Obyvatelia jaskyne, keď pre lov aj väčšiu cestu prekonali, predsa ich poľovnícke výlety nezdajú sa príliš ďaleko presahovať hranice územia Liptova a tak ukoristený mamut a obrovský jeleň tiež aj v Liptove a poblíž Liptova žil.

Týmto faktom by ale archeologia podporovala geológiu a poukazovala by nám na tú možnosť, že v diluviálnych nánosoch Liptova by sme tiež mohli zpetrifikované nám tak cenné a vítané kosti z diluviálnej zašlej fauny Liptova ponachodiť. Áno i v Liptovských diluviálnych túfňach či vápencovo-túfových kameňolomoch v diluvíálnych hlinách tak ako aj posiaľ ešte rúškom tajomstva zahalených viacerých jaskyniach Liptova sa ešte mnohé, posiaľ netušené kosti, ba i pozostatky diluviálneho človeka objavia.

I v jaskyni "Okne", 150 m. vysoko nad hučivou terajšou Demänovkou nachodia sa diluviálne hliny, ba tvrdoskalné konglomeráty a brekcie, ktoré hojné množstvo diluviálnych kostí obsahujú. Jaskynný medveď, jaskynná hyena, obrovský mamut a veľkorohý obrovský jeleň boli iste diluviálnymi zvieratmi studeného, o mnoho studenšieho než dnes, zaľadoveného, ale už aj vtedy pôvabného, prítulného a čarokrásneho Liptova. Diluviálny Liptrík v jaskyniach býval i do nich sa pochovával. A keď teplé, pálčivé usmievavé slnko vrcholí za letného dňa vo svojom zenite, hnavé, chladné, podzemné jaskynné skrýše hľadajúc harmonický kontrast večnej, nevyspytateľnej, ale lákavej a okúzľujúcej prírody. Len slabunká žiara kahanca, tupý úder kladiva, buchnatý ztisek čakana, motyky a lopaty roznáša skromné oznamy, že i tu pod zemou v jaskyni ľudský um pracuje, aby triumfoval nad časom a tešil, radoval i oduševňoval sa výsledkom svojej úmornej, podzernnej, ale skvele odmenenej pútavej práce.

Nielen v "Okne", nielen v "Psích Dierach" a "Važeckej jaskyni", ale aj v Dráčej či Demänovsko-ľadovo-kvapeľnej jaskyni sa našly kosti diluviálnych zvierat. V Dráčej jaskyni sa našla lebka z jaskynnéha medveďa. Lebky a kosti človeka sa našly v jaskyni pod Mníchom. Sú dľa Lóczyho z neolithu a príde čas, keď budem môcť publikovať ľudské kosti Liptova z paleolithu, z diluviumu.

Bolo to ešte r. 1900, keď som na Rohačke na západnom svahu za Ploštínskou Skalkou vo výške 1/3 svahu od spodku rátajúc - črepy v čiernej, húmusovej vrstve našiel, ktoré keď som pozorne posbieral daly sa glejom v piesku na vahanci slepiť, bezmála v jednu úplnú, popolnici podobnú, asi 35 cm. vysokú nádobu. Veľká radosť nad vzkriesením nádoby ale netrvala dlho, lebo niektorí obdivovatelia napriek zákazu ju z ruky do ruky brali do tých-ch čias, kým nespadla jednomu na zem a na mnoho kusov sa roztrepala, ktoré už potom slepiť sa mi viac nepodarilo.

Rozbité črepy boly ale i na ďalej pozorne uschované. Na tomto svahu a na tomto istom mieste v mastnej čiernej zemi som ešte našiel i z uhoľnaté drevo, trosky z hliny, pálenú hlinu i rôzne zvieracie lámané i sekané kosti.

Rohačka