Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (41. časť - Jaskyňa v Okne a pútavá sila krásnej Demänovky)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 11.7.2011

Jaskyňa v Okne a pútavá sila krásnej Demänovky

Ešte i nasledovné jaskyne sú spomenutia hodné: V Demänovskej doline pod Oknom "Studená diera". Za Oknom "Oválna jaskyňa", Vyvieranie". Vo Svätojánskej "Stanišovská jaskyňa" a jaskyňa pred Bystrou. Vyše Matiašoviec v Suchej Doline "Dúpna . V Prosieckej doline "Nad Vyvieraním" a v pol doline "Niže Sokola". Vo Važci, v Porúbke za Bukovicou. Vyše Ľupče na Bryndzovej. Jaskyňa v Konskom na Plieške. Jaskyňa pod Hrdošom pri Sôšove. V Bobroveckej pod Mníchom. V Sielnickej doline Pod Bielou Skalou. Pod Smrekovom pri Lúčkach i v Svätojánskej doline v Sokolovej poniže a povyše sú dve diery (dľa udania!). Zaujímavosti, krásy a bohatstvá Demänovskej doliny sú nevyčerpateľné.

Demänovská dolina je nielen Mikulášanom, ale skoro aj celému Liptovu dobre známa. Z nižnohuštáckych (Moysesova ulica) malých, nízkych domkov obrátených na juh a majúcich výhľad na úslnnú, oltárnu a bralnú, sviežou voňavou horou pokrytú Poludnicu, na kopečnaté poprerývané Vápeničky, na končistý, kúželnatý, praehistorický svätojánsky Hrádok a hrubú Smrekovicu, na rohatú praehistorickú Rohačku patriacu k bohatému jaskynnému výbežku pohoria Demänovskej doliny, na múrostrmú do úzadia vsunutú bralnatú Sinú a západne ďalej na nižšie končité Hláčovô, za ktoré v zimnom slnovrate, v decembri nízke slnko zapadá.

Škoda, že ďalší pohľad už moderné, nie práve aestheticky vybudované stavby zahaľujú, preto ale so zvýšeného miesta ešte nám do očú padá korpulentná Lupčianská Magura a ďalej v úzadí i západne hlavovitý Salatín, ktorého zvonovitú lúčinou pokrytú bezlesnú a serpentínovým chodníkom opatrenú vrchnú časť pekne so železnianskeho sedla (1236 m.) prehliadneme, tiež aj s magurskej cesty juhovýchodne nad Železným vidíme, kde je prítomné úslnné rúbanisko.

Tento vábivý pohľad Nižných Tatier volá a vábi nás k sebe, i zažiada sa nám do ich neďalekého lona, aby sme v ňom okriali a nevšednej kráse sa natešili.

Nižný Hušták, ako malá dedinka, oddialená od hlavného hluku Mikuláša bola v 80. ba ešte i v 90. rokoch minulého stoletia samostatnou obcou a mala svojho starostu, či ako to vtedy volali rychtára. Kŕdeľ dietok sa vždy bavieval na jeho sníženej ulici a Mlynský potok, neskoršie Garbiarkou menovaný, 2 m nad cestou žblnkotave uháňal do blízkeho mlyna, neskôr garbovne.

I dnes práve tak, ako predtým sa dolu mlynickým poťažne garbiarkovým brehom rodlujú či spúšťajú veselí chlapci. V lete hrávali sa za Garbiarkou na lúke, preskakovali potôčky a tešievali sa krásnemu pohľadu hôr, jasným, pekným dňom, ktorých papršleky teplého ligotavého slnka pozlacovaly rozčerenú, žblnkotavú a vlnkatú Garbiarku. V popredí veľké "farské pole", na ktorom krásne žito dozrievalo, nižší jarec pohnutý miernym vetríkom sa vlnil, trojka svoje hlavičkové kvietky k modrej oblohe dvíhala a nimi ľuďom po chodníčku k Váhu na "Kotličky" idúcim sa pozdravovala.

Pred týmito malými domcami sa deti bavievaly a bájily si, rozprávaly o vysokých štítoch a vrchoch, o veľkých brulnatých, grunitých dolinách, rôznych vrchoch, tmavých nebezpečných horách, v ktorých tatranskí medvedi na lúčinách rozpostavené prítulné salaše znepokojujú a ešte o niečom príšernejšom, nebezpečnejšom, ale preto i lákavejšom: o tajupluých podzemných chodbách a dierach, o jaskyniach.

Počujú i od rodičov a starších niečo podobného rozprávať a ich malá, ale bystrá fantázia ešte to zväčší a prikrášli, počuté rozprávky si opatrujú a v ich malej hlavičke barvia si skvele výlety do tých, pre nich ešte ďalekých hôr, túžia po vrchoch, dolinách a horách, ba i krkolomné hôrne cesty im upútajú sluch a pozornosť a po týchto každý deň behať, lietať by hneď boli hotoví.

Ich rodičia slávievali letné slávnosti v peknej Demänovskej doline pri starej ľadovo-kvapľovej, 80 m. nad potokom ležiacej jaskyni. Sem prišli na "lojtriakoch" a pobaviac sa v milom rozhovore pri úprimnej slovenskej vatre celý deň, večer sa vracali so slovenským spevom zpät z čarokrásneho a pútavého objatia voňavých sihlín. Stará jaskyňa a Vyvieranie boly objekty už nepamätného obdivu a pekná Demänovská dolina bola kúzlom a čarodejnou pohádkou tatranských pohádok.

No, i iné doliny ponavštevovali, ako Iľanovskú, Svätojanskú, Prosiecku, ba i Bobroveckú a Smrečiansku nevynechali. Pestovali "národné púte" na slovenský slávny Kriváň. Prítomne už starí ľudia pomreli a staré zvyky zanikajú, nech ale nezanikne ani dnes to, čo bolo v nich pekného, slovenského, slavianskeho a osožného.

Chlapci napodobňovali starších a bavili sa o výlety a v tejto zábavke celkom zapomenuli, že sa len bavia až sa ocitli pred holou a trpkou skutočnosťou. Roku 1887 sa vybrali traja nižnohuštácki chlapci do Demänovskej jaskyne bez vodiča a sviečok o hlade a smäde, nikomu nič nepovediac, len zmizli, veď sa bavili. Šli len poobede a vošli do jaskyne, ktorá vtedy otvorená a každému prístupná bola, lebo mala 3 otvory, z ktorých neskoršie jeden bol zamúraný a len druhý k návšteve jaskyne upravený. Pamätám sa, už aj vtedy boly drevené schody dolu do studenej ľadovej jaskyne vedúce. Deti šly pokiaľ videly, prišly na ľad, pokĺzaly sa, ľadu do úst napchaly a víťazoslávne utekaly von. Keď prišly pred otvor slnko už za kuželovitý Choč zapadalo a svojimi pozlatenmi paprskami oblialo malé vrstvové obláčky, výstražne obzrelo si deti a zapadlo. Doma sa rodičia trápili, kde ich nezbední chlapci behajú. Noc bola, keď prišli domov. Umazaní, ublatení, potrhaní, vyhladnutí, vysmädnutí a ustatí sladko zaspali po trpkom výprasku.

Nebola to zábavka, nebola to pohádka, bola to skutočnosť. Len jeden príklad ako pútave účinkovaly Nižné Tatry na bystrú fantáziu malých hôrskych, otužených, v lete vždy boso chodiacich, veselých, živých slovenských chlapcov. No takýchto príkladov by bolo i viac, ale nechceme dlhými ač i zaujímavými odchýlkami od hlavného smeru práce sa odchylovať a preto pristúpime zas k suchopárnejšiemu k ďalšiemu pojednaniu, opisovaniu nášho pekného Liptova.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924