Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (46. časť - Na baníckej osade Magurke)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 11.8.2011

Na baníckej osade Magurke

Vyšli sme na banícku magurskú cestu, peknú ešte ako dlaň, odkiaľ (niečo s boka) sme mali preutešený výhľad na Salatín. Po malom oddychu šli sme ďalej. Cesta sa tu kloní, krtáčame na dol. Na najnižšom bode odbočíme v pravo ku malým dvom Kordošovým jezierkam. Vrátime sa na cestu a stúpame cestou nahor až zočíme pekný nový magurský kostolík, len ešte nedávno dohotovený.

Už sa nám objavila pod kosodrevím, s mrakmi sa ihrajúcu, hôľnu tichosť' zanášajúca Latiborská Hoľa a učupená nízky mi drevenými domkami sa vynorujúca malá banská kolónia Magurka. Po milom a vďačnom pohľade na prítulné, v letnom slnku oživené domky, vošli sme do baníckej kancelárie, kde po vzájomnom sa predstaveni a milom rozhovore vtedajší správca baňskej Magurky inž. Seefranz mnoho poučného mi o Magurke sdelil a nazdám sa, že nebude bez významu, keď túto jeho cennú zkúsenosť a ochotné štúdium i z histórie baníctva o tejto baníckej osade s nepatrnými doplňkami, aspoň o tom najzaujímavejšom podám.

Magurka je baňská kolónia, ktorá administratívne patrí k Nemeckej Ľupči. Magurka je najjužnejšie obydlené miesto Liptova, blízko zvolenského chotára. Leží na hlavnom ťahu N. Tatier, pod Latiborskou Hoľou. Sú tam vyvýšeninky Ďurková, Javoriná a Prievalec. Pre ich značnú výšku sú už kosodrevinou pokryté. Tiahne sa tadiaľ i rozhranie Ľupčianskych vôd. Popri Magurke pretekajúci potok menuje sa Ďurkovou a tečie do Ľupčianky.

Prístup na Magurku je dosť ťažký. Po košicko-bohuminskej železničnej čiare cestujúc prídeme do Teplej, odtiaľto povozom alebo peši na Liptovskú Ľupču, cez Ľupčiansku dolinu ku "Tajchu", od neho odbočiac na ľavo prídeme na Magurku. Táto cesta je nemecko-ľupčianskym komposesorátom udržiavaná. Je veľmi zanedbaná a sotva bude niekedy výnosnejšie upotrebená. No dostaneme sa na Magurku aj iným smerom, cez Ružomberok a Korytnicu, popri Osade cez Lúžnu na Magurku. Tejto cesty asi 4-5 km. časť je v dosť dobrom stave udržiavaná.

Pri "Prievalci" vinie sa ostrými serpentínami nahor do Latiborskej doliny. Tu prereže dolinu Ľupčianskeho potoka a veľkým zdvihom smeruje k baňskej kolónii. Je Magurským št. baňským úradom udržiavaná a preto sa posiaľ v dosť dobrom stave nachodí. Udržiavanie tejto cesty ročite viac tisíc korún stojí. Táto cesta potrebuje časté opravovauie, obzvlášte na jar, keď sa topia ľady. Voda zo svahu utvorená na príkrom svahu strmo a vymývave sa rúti í dolu ňou, ju brázdi, kazí. V zime po zúriacej víchrici je niekedy aj vo vyše 100 m. diaľke 5 m. hrubou sňahovou vrstvou pokrytá. Jestli chceme v tomto prípade cestu ku premávke prerobiť, musíme vyslať niekedy i celý baňský personál na viacdňovú cestovú prácu.

Spomenutú prácu vybaviť musíme, lebo premávku pretrhnúť by nám bolo výstražným. Zimné počasie v tejto alpskej výške Nižných Tatier dlho trvá. Zväčša do 1. mája musíme bojovať s chumelicami a so snažnými, mrazivými víchrami.

Kolónia pozostáva asi z 25 stavísk. Sú to štátne a súkromné domy. Štátne budovy sú: baňský úrad, ktorý súčasne obsahuje aj izby pre náčelníka, štyri domy pre poddôstojníkov, dve robotnícke kolónie, v ktorých s času na čas bývajúci robotníci, jedno stavisko, v ktorom je tesárska dielňa, bývanie pre posluhu a poštára; ďalej je tu budova na sklad, budova pre kováča, blízko ktorej je i konzum umiestnený. Ďalej sú tu závodné budovy ako stupy a iné, budova splakovačná, kováčska dielňa a uhliareň.

Sú tu tiež jedny staré stupy, v ktorých je teraz šindliareň. Ďalej sem patrí i nemecko-ľupčianskym komposesorátom prenajatá pila, ležiaca v Latiborskej doline. Je tu i štátna škola, jeden kostolík a 12 súkromných domčekov, v ktorých z čiastky aktívni, z čiastky penzionovaní delníci bývajú. Tieto všetky budovy sú drevené, iba jedna robotnícka kasáreň je z kameňa, ale táto budova predtým nebola obydlená, bola autimonitovou hutou. Rozbité a vypálené črepy so stopami antimonitu nachodíme pri úhľadnom magurskom cmiteri, kde známeho ale už zosnulébo, v Lipt. Sv. Mikuláši pôsobiaceho národovca, horlivého Slováka, učiteľa Karola Ruppeldta rodina odpočíva. Kordoš i Ruppeldt narodili sa na Magurke. Ku týmto budovám patria i pozemky, ktoré ale ľupčianskemu komposesorátu patria a za tieto platí prenájomné štát, poťažme súkromníci.

Magurské baníctvo je tiež jedna z najstarších baníckych osád. Keď po dejepisných dôvodoch pátrame, dozvieme sa, že po tatárskom plieni dovolil kráľ Bela IV. Liptovskej Ľupči v listine z r. 1263 5. apríla datovanej, aby v temných a hustých horách, bystrých a sráznych vodách zlato, striebro a medené kýzy hľadala. Prišli tam prisťahovalci a na Magurke sa usadili, Hole pod Prašivou započali kopať a rúdu hľadať. Tuná v žulovej hornine na Latiborke hole a Javorine našli rúdne žily, ktoré vyčnievaly z odhaleaej žuly.

Toto staré miesto rúdy, či "hľadanisko"je až podnes zachované. Od Magurky nadol idúc asi v 4 km. diaľke vidíme opustené stupy a kopané jamy. O tom však, že títo prví baníci a hľdatelia rúdy, s akým výsledkom pracovali a či baníctvo už aj vtedy sa tu rozmáhalo, ťažko určiť, poneváč Magurka má dosť mrazivé a nevľúdne podnebie.

Spojenie s Magurkou bolo aj vtedy nie to najlepšie. Ale v XIV. storočí, pod Anjouovcami, pod panovaním Karola Roberta sa tu baníctvo niečo zmohlo. Vydal rozkaz na výlučné hľadanie "zlatej rúdy" a táto presne označená práca baníctvo na Magurke pozdvihla. V tomto čase boly hnané štôlne Alojzia, Furtná a Klinová. Ale ani v tomto čase nemohlo tu baníctvo prekvitať, už i z toho ohľadu, že práca nebola ústredne vedená.

Vtedy každý liptovsko-ľupčiansky občan, ktorému sa len zachcelo išiel do Magurských hôr, rúdu hľadať a baníčiť, ale o výsledku a práci nikoho nemusel upovedomiť. Spoľahlivejšie dáta máme z XVIII. storočia. V prvej polovici tohoto storočia vybili štôlňu "Kilianku" a vybitím tejto novej štôlne pre magurské baníctvo nová potešiteľnejšia doba svitla. V tomto čase už ale nie čisté zlato upútalo všestrannú pozornosť magurských baníkov, ale miestami i 150 m. hrubá antimonitová žila.

Antimonit bol tu vtedy v značnom množstve pajovaný, lebo ho súrne potrebovali na zhotovovanie tlačiarskych litier.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924