Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (57. časť - Vybudúnok a tvar pohôr Liptova)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 15.12.2011

Vybudúnok a tvar pohôr Liptova

Kým Lipt. Hole s Centrálnymi Tatrami tvoria jeden celok a tieto s Nižnými Tatrami a Fatrami za jadrové pohorie môžu byť považované, zatiaľ vápenisté mesozoického útvaru vrchy na západe pod menom Lipt. Váp. Vrchy a na východe Belanské Alpy môžu byť geotektonicky za predhrastné vrchy Lipt. Hôľ a Centrálnych Tatier uznané. Južne od Liptova strmo vystupujúce Liptovské Vápencové Vrchy severne sa poverne spúšťajú. Južne ich ohraničuje tektonický lom, za ním hrastevne vystupuje chočový dolomit a s ním susediace útvary, aby od Oravy sa miernejšie sprišťaly a na svoje vrstevné plochy eocénny konglomerát (nummulitový vápenec) a petroleumové vrstvy prijaly, na ktorých by sa už potom magurský pieskovec na Oravskú paňvu púšťal a ju vyplňoval.

Vrchovina Lipt, paňvy nebola razom vyzdvihnutá, ale ako i Uhlig spomína, máme tu s 5 vráskovacími fázami do činenia. Prvý pozdvižný postrk Liptovských hôr nastal ešte v paleozoikume v karbone, druhý postrk v hornej kriede, tretí a štvrtý vráskovací výtisk hôr koncom olígocéna a v miocéne.

Terajšiu podobu obdržaly okolné vrchy Liptova prevažne už po ostatnom či piatom postrku a pozdvihu, ale mohutné rady a glaciálne potoky, silná erózia a denudácia, transportácia i sedimentácia diluvia premenily ešte značne mnohé častí Liptovskej vrchoviny. Veď i vyše 100 m. vysoké morény ponasýpaly, údolia zatarasily, vhĺbily, doliny vyžľabily na mohutné chrbty firnových polí zničily, aby bralnú vrchovitosť, podsokorečnú kotáľnatosť grúňov v hrebeňov vytvorily a tak kraj zmenily, korpulentnosť ťahu pohoria na mnohých miestach, kde ľadovec úspešne tvaroval, vyštíhlily.

No zagletšerovanie Lipt. Hôľ, Ústredných Tatier, Nižných Tatier a hádam i Fatier je tiež z morfologického stanoviska nanajvýš zaujímavé a napriek tomu, že na tomto poli sa už i úspešne pracovalo, predsa zaľadovenie Liptova je ešte posiaľ nie dosť súvisle vypátraným problémom.

V Ústredných Tatrách rozoznávame štyri interglaciálne a štyri glaciálne doby v studenom, ľadovom liptovskospišskom pleistocéne a poneváč geologická doba, perioda sa vzťahuje nielen na jeden obmedzený bod teritória, ale na celé teritorium, na celú oblasť, tak aj tu v Liptovských Holiach a v Nižných Tatrách môžeme spomenuté štyri doby - dľa F. Dénesa – ustáliť.

Dénes, Partsch, Lacerua štyri interglaciálne doby od tých glaciálneho pôvodu predpohôrnych schôd, či brehov odvodili, ktoré sa miestami v štyroch terasách až ku rieke Popradu ťahajú a ktoré dobe: Gunsovej, Mindelovej, Riesovej a Wurmovej zodpovedajú. Tiež pri alluviálnom náplavenisku terajších potokov pozorujeme vo výške 1-3 m. tak na pr. v doline Biaľky, na severnej strane Tatier, ktorá bola v diluviume so susednou Suchou a Javorinou značne zaľadovuná terasy: Buhlu, Geschnitzu a Daunu. Poznamenania hodné je, že tieto diluviálne náplavy glaciálnych potokov a ľadu z času na čas boly miestami zas iným smerom tečúcim tokom deformované a preformované, ich vodoroztočné čiary na sypkých oblastiach sa značne menily, cudzie potoky sa spájaly a príbuzné odďalovaly.

Dľa Dénesa v Gunsovej a Riesovej periode bolo najmohutnejšie zaľadnenie Ústredných Tatier, lebo v tomto čase splazy ľadu ďaleko siahaly za pohôrne ústie dolín a toľko ľadu postrkovalv, že sa na južnej strane Ústredných Tatier mohutný, súvislý ľadový obrus značnej hrúbky utvoril, ktorý na južnom úpätí Kotlového (Gerlachu) pri Poprade najväčšiu šírku zaujímal a k severo-východu i k severo-západu sa vyklinujúc úžil.

Ľadovce periody daumu sú najmladšie, Wurmu najstaršie. Jedno je isté, že na pretvorenie polôr a vytvorenie miestami i viac 100 metrov vysokých morén malo diluvium tiež formatívny účinok, ktorého nezmazaný a nepretvorený obraz posiaľ obdivujeme.

Lucerna sa v Liptovských Holiach o 17 ľadovciach zmieňuje, z ktorých štyri, južne až ku ústiu doliny dospievajú, ako ľadovec Jakubovianky spod Baranca, ďalej ľadovec Račkovej, Bystrej a Kamenistej. Rozoznáva v pohorí sa nachodiace staré morény či Predwurmové, Wurmové, Buhlové a Geschnitzové a pod pohorím sa rozprestierajúce terasy označuje menom: 1. staršie pokrovné štrky, 2. mladšie pokrovné štrky, 3. štrky vysokej a 4. štrky nízkej terasy a aluviálnu náplavu štadiálnym štrkom menuje.

Okrem spomenutých štyroch najdlhších ľadovcov spomína ľadovec: Jalovecký, Hlbokej, Smrečianky, Malej Belej, Hlinnej, Tomanovej, Kosteliska, Starej Roboty, Jasenice, Látanej, Studenej, Salatína a Štice (nepomenovaný gletšer).

Ďalej rozoznáva Wurmové, Riesové, Mindelové, Gunzové, Buhlové a Geschnitzové trógy, či dolinné válovy, ohraničené okrajovou čiarou a Riesové, Mindelové, Geschnitzové kary (kotlice), ktoré sa na úhlavách doliny nachodia, jedny do druhých zapadajú a v dolinnorn úbočí v stejnosmerných, k ústiu doliny naklonených trógach sa pokračujú. Meria sklon terajších svahov a z nebo určuje odnesenú hmotu niekdajšieho zaokrúhleného, ale časom ľadom a vodou zerodovaného a zdenudovaného hrebeňa.

Isteže oblasti firnových polí boly značne znížené a pozdejšie boly aj ich nižšie časti takzvanými zadnými svahovými zárezami z alpského typu vrchov na velehorský typ vrchov pretvorené.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924