Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

Exkurzia do oblasti stredoslov. neovulkanitov - lokalita č. 5: Banská Štiavnica - Kalvária
zdroj: Turanová Lídia, Bizubová Mária, Minka Jozef, Geologický ústav, Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského
pridané:
28.11.2005

Geomorfologický celok: Štiavnické vrchy (Sitnianska vrchovina) Prístup: najlepší prístup je zo štátnej cesty Banská Štiavnica - Vyhne, za poslednými domami Banskej Štiavnice treba odbočiť vpravo. Kalvária sa nachádza na vypreparovanom sopečnom komíne, ktorý vznikol po erózii sopky. Hornina vystupujúca na tejto lokalite je bazalt, panón - pontského veku, cca 6,6 - 8 miliónov rokov (Konečný et al. 1995). Z Kalvárie je nádherný výhľad na Banskú Štiavnicu nachádzajúcu sa v pretransformovanej kaldere štiavnického stratovulkánu, ako aj na najvyšší vrch Štiavnických vrchov - Sitno (1 009 m abs.)


Banskoštiavnická Kalvária

Tento predstavuje zvyšok lávového prúdu (sarmatský vek) tvoreného amfibolicko-pyroxenickým andezitom, ktorý sa vylial do starej doliny vytvorenej v mäkších tufoch. Po tektonickom zdvihu územia nastala erózia a lávová hornina zostala vo vrcholovej polohe, zatiaľ čo menej odolné tufy rýchlejšie zvetrali. Tento jav sa nazýva inverzia reliéfu a je charakteristický pre naše sopečné pohoria. Súčasný reliéf Štiavnických vrchov už nie je sopečný, ale tektonický, premodelovaný ešte eróznodenudačnými procesmi, hlavne stráňovými, fluviálnymi a antropogénnymi. Masív Sitna je postihnutý blokovým rozpadom (cambering), ktorý podmienil aj vznik skalného mesta vo vrcholovej časti. Z ďalších procesov sú dôležité procesy zosuvné a antropogénne (banská činnosť a s ňou súvisiace podrúbanie, staré haldy, pingy a pod).

K Banskej Štiavnici patria aj tajchy - jazerá, ktoré sú súčasťou dômyselného vodohospodárskeho systému. Navrhnol ich Slovák Samuel Mikovíni. Pôvodný počet tajchov bol 54, dnes je ich 19. K najznámejší patrí Počúvalské jazero, Kolpašské jazero, Richňavské jazerá, Evičkino jazero, jazero Klinger a iné. Tajchy slúžili na pohon banských a upravárenských strojov a boli poprepájané jarkami. V r. 1975 bol otvorený Banský skanzen - múzeum v prírode. Nachádza sa asi 2 km od Banskej Štiavnice smerom na Štiavnické Bane, neďaleko jazera Klinger. Medzi prvenstvá Banskej Štiavnice patria: založenie najstaršej baníckej akadémie v Európe v r. 1762 (Vozár 1992), prvýkrát na svete použitý pušný prach na podzemnú ťažbu v roku 1627 a prvýkrát na kontinente použitý parný stroj na odčerpávanie vody z baní (Mišík 1976). CHKO Štiavnické vrchy, ktorá je z hľadiska rozlohy našou najväčšou CHKO sa nachádza najviac náučných chodníkov na Slovensku (Bizubová et al. 1998). Sú to: NCH Sitno, NCH Jána Kapustu, NCH Staré mesto, NCH Kysihýbel, NCH Horná roveň - Richňavské jazerá, NCH Andreja Kmeťa, NCH Čajkovské brálie (mimo CHKO).

K zaujívavostiam nesporne patrí aj chránený areál Arborétum Kysihýbel.

Dominantné zastúpenie z hľadiska jednotlivých pôdnych typov viažúcich sa horninové prostredie geomorfologického celku Štiavnické vrchy majú kambizeme (obr. 9), lokálne rankre, na niektorých miestach sa ostrovčekovite nachádzajú andozeme. V predhoriach, v oblastiach s výskytom sprašových hlín sa nachádzajú luvizeme, v doline Hrona a niektorých menších potokov fluvizeme (Hraško et al. 1991).

Kambizeme (z latinského slova cambiare = zmeniť) predstavujú trojhorizontové A-B-C pôdy najčastejšie sa vyvíjajúce na zvetralinách pevných nekarbonátových hornín, ale tiež na spevnených a nespevnených horninách v rôznych klimatických oblastiach. Vyznačujú sa dominantným kambickým diagnostickým B horizontom (horizontom vnútro- pôdneho zvetrávania, tzv. zvetrávacím, resp. alteračným), s výrazne hnedou farbou spôsobenou procesom hnednutia (uvoľňovaním Fe z prvotných minerálov a difúznym rozptýlením Fe2O3 na povrchu častíc in situ), ktorý sa nachádza pod ochrickým (svetlým, hrúbky do 30 cm), zriedkavejšie melanickým (tmavý, hrúbky do 30 cm) A horizontom. Kambizeme reprezentujú najrozšírenejší pôdný typ na území Slovenska.

Rankre (od slova rank označujúceho v nemčine strmý svah) sú extrémne skeletovité dvojhorizontové A-C pôdy s vývojom na silne skeletnatých plytkých zvetralinách pevných a spevnených kyslých až neutrálnych (granity, kremenné diority, ryolity, dacity, ruly, andezity atď.). Reprezentujú pôdy s melanickým A horizontom s obsahom nekvalitného humusu. Dominantným pôdotvorným procesom je akumulácia organických látok v podmienkach horskej klímy. A horizont prechádza cez zreteľný prechodný A/C horizont malej hrúbky do pôdotvorného substrátu C horizontu. Skeletovitosť horizontov narastá s hĺbkou, až postupne prechádza do pevnej horniny. V Štiavnických vrchoch sa vyskytujú napr. v masíve Sitna.

Andozeme (z japonského an = tmavý a do = pôda) predstavujú pôdy s andickým, výrazne tmavým A horizontom a s kambickým andozemným B horizontom na zvetralinách vulkanických hornín s prevahou vitrických substancií (vulkanických skiel). Hrubý tmavý humusový A horizont je extrémne kyprý, s hrúbkou viac ako 30 cm, charakteristický vysokým obsahom organických látok dominuje a potláča vizuálne znaky B horizontu. Ten vzhľadom na difúzny prechod s A horizontom má morfologický charakter až prechodného A/C horizontu.

Luvizeme (z latinského luere = zbaviť sa niečoho, t.j. premývať) sú štvorhorizontové A-E-B-C pôdy vyvinuté na rôznych, prevažne nekarbonatických pôdotvorných sustrátoch, v podmienkach premyvného vodného režimu. Viažu sa na oblasti styku nížin s pahorkatinami až vrchovinami s humidnejšími klimatickými podmienkami. Sú to pôdy s ochrickým humusovým A horizontom, s priemerným obsahom humusu 1.4 %. Pod ním sa nachádza dobre vyvinutý eluviálny E horizont svetlejšej farby, ktorý vznikol ochudobnením o vyluhované minerálne a organické koloidy v dôsledku silného premývania povrchovou vodou. Jeho prechod do B horizontu je často jazykovitý (Bielek et al. 1998). Translokované koloidné zložky sa ukladajú nižšie a vytvárajú výrazný luvický B horizont, v rámci ktorého sa na povrchu hnedých pôdnych agregátov nachádzajú tmavšie voľným okom viditeľné povlaky.

Fluvizeme (z latinského fluvius = rieka) predstavujú mladé dvojhorizontové A-C pôdy vznikajúce procesom akumulácie humusu na riečnych sedimentoch, ktorých vývoj je rušený záplavami. Sú to pôdy s ochrickým A horizontom, prevažne hlinitej textúry (fácia povodňových hlín) s nízkym obsahom humusu, ktorý v prirodzených podmienkach prechádza cez prechodný A/C horizont do pôdotvorného substrátu (C horizontu). Ten je v dôsledku periodických povodňových akumulácií často zvrstvený. Má len slabé znaky glejovatenia v dôsledku kolísania hladiny podzemnej vody (hrdzavé škvrny - oxidačno-redukčné prostredie). Ich množstvo narastá s hĺbkou. Od 1 m sa začína objavovať redukčný G horizont, t.j. horizont s prevahou redukčných znakov glejovatenia (sivá, modrosivá farba).

Prirodzené lesné spoločenstvá južnej a centrálnej časti Štiavnických vrchov sú v zmysle Michalka et al. (1986) reprezentované spoločenstvami dubovo-hrabových lesov karpatských a dubovo-cerových lesov. V severnej a severozápadnej časti Štiavnických vrchov v rámci podcelku Hodrušská hornatina dominujú spoločenstvá bučín v podobe bukových kvetnatých lesov podhorských, bukových kyslomilných lesov a bukovo-jedľových lesov. Na vrcholové partie masívu Sitna sa viažu spoločenstvá sutinových lesov, reprezentované predovšetkým spoločenstvami javorových horských lesov. V doline Štiavnice, Richňavy a Sklenoteplického potoka nachádzame spoločenstvá lužných lesov podhorských s vŕbou krehkou a jelšou sivou. V súvislosti s intenzívnou banskou činnosťou v 17. a 18. storočí a v dôsledku výroby drevného uhlia došlo v centrálnej časti voľakedajšieho banskoštiavnického stratovulkánu prakticky k úplnému odstráneniu pôvodných lesných porastov. Nahradené boli predovšetkým výsadbou smrekových monokultúr.

Turanová Lídia, Bizubová Mária, Minka Jozef, Geologický ústav, Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského