Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

Náučný chodník Sitno
zdroj: www.sazp.sk
pridané:
18.9.2006


Mapka NPR Sitno s vyznačeným okruhom náučného chodníka

Geologické a geomorfologické pomery

Štiavnické vrchy majú veľmi pestré geologické zloženie, ktoré sa odráža aj v pestrosti reliéfu. Pohorie vzniklo v neogéne počas viacerých vulkanických fáz. Medzi jednotlivými sopečnými fázami, ale najmä v štvrtohorách bola značne poznamenaná ich pôvodná sopečná štruktúra vplyvom tektonických síl a morfodynamických procesov. Takto boli vypreparované hlbšie uložené sopečné telesá, ktoré v súčasnosti vystupujú ako tvrdoše v menej odolných sopečných tufoch a aglomerátoch. Tvorí ich celá mozaika andezitových ostrovčekov v západnej a východnej časti pohoria, ale aj ryolitov a dacitov v jeho strednej časti. Touto pestrou mozaikou rôzne odolných sopečných hornín Štiavnické vrchy predstavujú mnohotvárny, horizontálne silne rozčlenený reliéf so striedajúcimi sa hlbokými rázsochami, oddelenými často hlbšie zarezanými dolinami so zovretým priečnym profilom (Richňavská, Rudnianska, Hodrušská a i.). Niektoré chrbty naznačujú pôvodnú úroveň plošín. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hrebeň - je niekoľkokrát prerušený a na mnohých miestach prechádza do plošín a zníženín.

Najvyššou časťou celého pohoria je Sitno (1009 m). Okolie má silne rozčlenený reliéf erózno-denudačnými procesmi. Budujú ho rôzne odolné sopečné horniny - andezity, dacity, zmiešané aglomeratické tufy. V dôsledku tektonických síl a úložných pomerov andezitových tufov sa vytvorili rôzne formy reliéfu. Vrcholovú časť Sitna s pyroxenickým andezitom tvorí plošinatá časť. Pyroxenický andezit tvorí aj Malé Sitno (775 m) a Pockhaus (645 m). Podľa niektorých autorov vlastne tvoria vypreparované sopúchy, ktoré ako andezitové skaliská vyčnievajú zo susedných aglomeratických tufov. Podľa iných autorov predstavujú mohutný andezitový prúd, ležiaci na aglomeratickom andezitovom tufe, z ktorého bol morfologicky výraznejšie vypreparovaný. Zvyšky andezitového prúdu miestami vystupujú na povrch vo forme lavicovitých balvanov.

V južnej časti Sitna prevažujú formy s miernymi svahmi na andezitových aglomerátoch a tufoch. Sú premodelované eróznymi ryhami, ale i dolinami so strmými stráňami. Aglomeráty vytvárajú nevysoké mierne zvlnené tvary, vystupujúce nad andezitové sopečné tufy.

Vplyvom mrazového zvetrávania vznikli na Sitne bloky andezitov. Tým sa vytvorili andezitové svahy a rozsadliny, ktoré pravdepodobne súvisia aj s blokovým rozpadom sitnianskej kryhy v dôsledku horizontálneho napätia, ktoré sa ešte viac prejavilo postupujúcou eróziou. Bralné formy sa najlepšie vyvinuli v severnej strane Sitna, kde skalné steny dosahujú výšku až 50 metrov. Skalné formy majú tvar veží, bášt, ihiel. Andezit má typickú lavicovitú až doskovitú odlučnosť, a preto sa bralné stráne striedajú so stupňovite rozčlenenými skalnými stenami.

Reliéf Sitna - eróznej trosky andezitového lávového prúdu - sa vyznačuje strednou energiou reliéfu, dosahujúcou 310 až 470 m na ploche kruhu s polomerom 2 km. Preto aj hodnoty stredného uhla sklonu na Sitne dosahujú 14,1 až 19o. Aj horizontálna členitosť tohto územia dosahuje v rámci Štiavnických vrchov väčšie hodnoty a je väčšia ako 2,5 km.km-2. Jeho reliéf tvorí pozitívne vulkanická bloková štruktúra s charakterom hornatiny. (RNDr. Roman Krajčovič)

NPR Sitno

Národná prírodná  rezervácia (NPR) Sitno sa rozprestiera na ploche 93,68 ha v katastrálnom území obce Ilije. Toto územie bolo vyhlásené za NPR v roku 1951 za účelom ochrany prírody významnej dominanty Štiavnických vrchov - Sitna. Je to jedinečná  lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícročí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby brondzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku.

Pôvodným motívom vyhlásenia tejto národnej prírodnej rezervácie, ktorá mala spočiatku rozlohu 45,49 ha, bola ochrana lesných spoločenstiev, vrátane neživej prírody. Veľmi cenná je flóra, predstavujúca teplomilnú i typicky horskú vegetáciu, v ktorej sa vyskytujú viaceré chránené a vzácne druhy.

Masív Sitna svojou mohutnosťou a relatívnou nenarušenosťou poskytuje vhodné životné podmienky niektorým šelmám i vzácnym druhom vtákov. Hodne rozšírené sú i nižšie druhy stavovcov a bezstavovce.

Štiavnické vrchy všeobecne, ale predovšetkým Sitno, sú považované za európsku kolísku turistiky v stredných polohách. Prvý turistický spolok v tejto oblasti vznikol v roku 1860.

Na vrchole Sitna stojí rozhľadňa z 18. storočia: dnes slúži ako terénna základňa Správy CHKO Štiavnické vrchy. V súčastnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka. Pre sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno o celkovej dĺžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok.


Vrchol Sitna s reštaurovanou rozhľadňou z 18. storočia
v ktorej je obchodík a malé múzeum


  Bralá na západnom okraji vytvárajú skalné mesto. Miesto
poskytuje skvelý výhľad na západnú časť Štiavnických vrchov
a vzdialenejšie sopečné pohorie Vtáčnik


Andezitové bralá majú charakteristickú mikroklímu, ktorá vyhovuje
širokému spektru panónskych ale aj horských rastlinných druhov


Priblížený pohľad na Štiavnické Bane a hrebeň nad nimi. Zľava
na hrebeni tzv. Malý Tanád (odlesnený), potom dvojvrchol Tanádu,
vpravo lúka vrcholu Rosniarky. Nad obcou je vpravo dobre viditeľná
halda šachty Horná Roveň a pozostatky banských stavieb
zo 70. a 80. rokov dvadsiateho storočia


Pohľad na bralo v severozápadnom svahu Sitna. Vegetáciu tvoria
horské a pionierske dreviny, napr. jarabina vtáčia, mukyňa, buk
a breza. Vypreparované bralá tvoria malé skalné mesto


Mierne južné a juhozápadné svahy Sitna sú v kontraste s rozokla-
ným reliéfom severných a západných svahov. Pozvoľna klesajú
a sú pokryté prevažne dubovými a dubovo - bukovými lesmi

foto: R.Sabucha, 2006