Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO (Geológia) - kotliny - Liptovská kotlina
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 15.3.2008

Liptovská kotlina je vyvinutá medzi Tatrami a Nízkymi Tatrami. Na severozápade je ohraničená Chočskými vrchmi, pri Ružomberku Veľkou Fatrou. Zatiaľ čo jej severné, južné a západné ohraničenie je výrazné východnú hranicu voči Spišskej kotline tvorí málo výrazný Štrbský chrbát.

Liptovskú kotlinu buduje vnútrokarpatský flyš. Jeho podložie, pravdepodobne v celom rozsahu kotliny, tvoria druhohory krížňanského a chočského príkrovu. Možno rak usudzovať z toho, že na južnej a severozápadnej strane kotliny sa ponára pod vnútrokarparský flyš krížňanský a chočský príkrov z Nízkych Tatier a Chočských vrchov. Druhohory týchto príkrovov vystupujú aj v ostrovoch na úpätí Tatier, kde sú v tektonickom styku s kryštalinikom. Pri Liptovskej Mare sa zistili druhohory vrtom v hĺbke 1200 m.

Pohľad do Liptovskej kotliny z Veľkej Fatry. Foto: rs

Súvrstvia vnútrokarpatského flyšu sú v kotline nerovnomerne zastúpené. Bazálne súvrstvie vystupuje viac-menej v súvislom úzkom pruhu na severnom upätí Nízkych Tatier. Na severnom okraji kotliny vystupuje bazálne súvrstvie len severovýchodne od Ružomberka na Mníchu a v okolí Hrubého Grúňa. To, že inde nevystupuje na povrch, zapríčinil zlom na okraji kotliny (podtatranský zlom), pozdĺž ktorého súvrstvia paleogénu poklesli do hĺbky. Bazálne súvrstvie tvoria z väč9ej časti zlepence, brekcie, zložené najmä z druhohorného materiálu. Zlepence v nadloží prechádzajú do piesčitých vápencov, ktoré miestami i laterálne zastupujú zlepence. Vápence obsahujú obyčajne numulity.

Pri Ružomberku na Mníchu sa vyskytujú: Nummulites perforatus sismondai, Nummulites millecnput, Nun:mulites sariatus minor a Nummulites fabianii. Podľa nich bol určený eocénny vek súvrstvia. V okolí Hýb a Východnej prechádzajú piesčité vápence do vápnitých pieskovcov, ktoré obsahujú hodne uhoľnatených rastlinných zvyškov.

Bazálne súvrstvíe, ktorého hrúbka je malá (maximálne 150-200 m), prechádza pozvoľna v nadloží do hrubého (až 700 m) ílovcového súvrstvia. Toto súvrstvie lemuje v pomerne širokom pruhu južný a severozápadný okraj kotliny. Uprostred kotliny pri Jakubovanoch prechádza i do severnej časti kotliny, odkiaľ sa popod Tatry tiahne k Hrubému Grúňu, a takto vytvára uprostred kotliny miernu antiklinálu, od ktorej na východ i na západ leží v synklinálach mladšie flyšové súvrstvie.

Ílovcové súvrstvie tvoria sivé, jemne piesčité bridličnaté ílovce. Sú v ňom i lavice jemnozrnných až strednozrnných pieskovcov. Obsahuje veľa mikrofauny a zvyšky rýb. Najvyšším súvrstvím eocénu v Liptovskej kotline je flyšové súvrstvie s pravidelným striedaním pieskovcov a bridlíc, ktoré sa postupne vyvíja z podložných vrstiev.

Vo východnej časti kotliny sa často vyskytujú i štvrtohorné usadeniny. Ide o riečno-ľadovcové náplavy, splavované v ľadových dobách z Tatier. Pozdĺž doliny Váhu sú zo štvrtohorných uloženín rozšírené terasové štrky a nivné náplavy. Pri Bešeňovej je významný výskyt travertínu.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972