Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
SLOVENSKO
(Geológia) - kotliny - Juhoslovenská panva (1. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda),
kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
24.4.2008
Juhoslovenská panva sa rozprestiera v povodí Slanej a dolného toku Ipľa. medzi Šahami a Šafárikovom. Zo severu je ohraničená Krupinskou planinou a Slovenským rudohorím, z východu Slovenským krasom, z juhu pohorím Bukk, Matra a Bórcsóny (Novohradské vrchy). Teda na území Slovenska sa rozprestiera len jej severná čas~, ktorá zahrnuje Ipeľskú, Lučenskú a Rimavskú kotlinu. Nemá charakter jednotnej panvy a od Podunajskej a Východoslovenskej panvy sa líši tým, že od konca tortónu bola súšou.
Podložie slovenskej časti panvy tvorí v Ipeľskej kotline prevažne kryštalinikum veporíd, v severovýchodnej častí aj obalové druhohory veporíd, v Lučenskej a sčasti i v Rimavskej kotline prvohory gemeríd, vo východnej častí Rimavskej kotliny druhohory gemeríd. Výplň panvy tvoria sedimenty vrchnej časti paleogénu (rupelu) až tortónu.
Paleogén má aj v Juhoslovenskej panve južný, panónsky (budínsky) vývin. Začína sa záplavou rupelu, ktorá však zasahuje len južnú časť územia Slovenska. Zistil sa vo vrtoch pri Bušinciach a neďaleko Rimavskej Soboty. Naspodku sú to arkózovité pieskovce s vložkami zlepencov, vyššie najmä vápnité íly s bohatou mikrofaunou.
Spodnomiocénna akvitanská záplava zasiahla už celú panvu a sedimenty akvitanu ležia transgresívne na rôznych útvaroch. Severne od Šafárikova sú vyvinuté pobrežné uloženiny, vápencové zlepence a brekcie s vložkami miogypsinových vápencov a balanových lumachiel.
Pri Budikovanoch, Strelniciach a Bretke obsahujú ešte skameneliny pekténov (Flabellpecten carryensis, Chlamys rotundata a iné). Tieto spodné vrstvy prechádzajú v nadloží do piesčitých slieňov, pieskov a ílov, ktoré obsahujú bohatú mikrofaunu. Z makrofauny sa najčastejšie vyskytuje Amussium denudatum, Nucula comta, Phacoides schloenbachu. Uvedené šlírové sedimenty sú najmocnejším členom tunajšieho neogénu a dosahujú mocnosť až 700 m. Vo vrchnej časti súvrstvia sa miestami objavujú vložky brakických (polosladkovodnýchj sedimentov s Cyraena, prípadne i sladkovodné sedimenty so slojmi uhlia.
Spodný burdigal, ktorý leží transgresívne na akvitane, je charakterizovaný glaukonitickými pieskovcami, zlepencami a lumachelovými pieskovcamí s bohatou faunou mäkkýšov (Chlamys palmata, Pecten hornensis, Cardium burdigaliurn, Turritella vermicularis, Odontaspis cuspidata a iné j. Burdigal je rozšírený v okolí Slovenských Ďarmôt, Fiľakova a južne od Lučenca. Tunajšie burdigalské more nadväzovalo severozápadným smerom na handlovskú a bánovskú oblasť, pretože priamo na západe (Podunajská nížina) a na východe sa vtedy rozprestierala súš. Vo vrchnom burdigale more z tejto oblasti ustúpilo, a preto tu nachádzame kontinentálne uloženiny, štrky, piesky a pestré riečno - jazerné íly. Miestami sú v nich vložky ryolitových tufov, vychrlených zo sopiek v susednom Maďarsku. V tufitoch sú často odtlačky listov subtropických rastlín, ako vavrínov a škoricovníkov.
Začiatkom helvétu kontinentálne prostredie trvalo, avšak panva postupne klesala. V jazerách, ktoré zarastali vegetáciou, sa usadzovali tmavé íly, piesky a uhoľné sloje. Takéto uhľonosné súvrstvie je vyvinuté v Modrom Kameni a Pôtri, odkiaľ prechádza do salgótarjánskej oblasti v Maďarsku. V Modrom Kameni a Pôtori sú dva uhoľné sloje. Spodný sloj dosahuje mocnosť 3 m, vrchný má priemerne 1,7 m. Medzi oboma sa často vyskytujú tečúce piesky nasýtené vodou, ktoré sťažujú ťažbu. Neskoršie more znovu vnikalo na pevninu a jazerá sa zapĺňali morskou vodou. V takomto brakickom prostredí žili najmä niektoré lastúrniky, ako Cardium a Rzehakia socialis (predtým Oncophora - onkoforové vrstvy), a usadzovali sa hlavne piesky, niekde i s určitým, avšak bezvýznamným obsahom mangánu (mangánové piesky).
Vo vrchnom helvéte dochádza k rozsiahlej morskej záplave a usadzujú sa piesčité a ílovito-piesčité sedimenty. Je to typický morský šlír s velikým počtom mäkkýšov (Chlamys scabrella, Callisrotapes vetulus, Aloidis gibba, Brissopsis attnangensis, Amussium denudatum a iné). V pobrežných pásmach sa usadzovali piesky, prechádzajúce miestami do zlepencov. Sopečná činnosi pokračovala i vo vrchnom helvéte, o čom svedčia ryolitové tufity ako vložky v šlíre.
Spodné časti tortónu sú zastúpené len v západnej časti, až vyššie dochádza k transgresii. Sedimenty majú veľkú vývinovú pestrosť. Sú to štrky, zlepence, pieskovce, piesky a litotamniové vápence s bohatou faunou (Pecten besseri, Ostrea digitalina, Turritella tuzris, Turbo carinatzu. Početne zastúpené sú už vývoje piesčitých tufov a tufitov, ktoré sa usadzovali v hlbších častiach mora a obsahujú faunu ježoviek (Spatangus austriacus, Clypeaster crassicostatus). Vrchná časť tortónu je charakterizovaná silnou sopečnou činnosťou v severnom priľahlom území (Štiavnické vrchy, Javorie, Poľana), ktorá spôsobila i vyzdvihnutie panvy.