Štiavnické vrchy. Foto: rs
Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
SLOVENSKO
(Geológia) - Štiavnické vrchy (1. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda),
kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
15.8.2008
Štiavnické vrchy na severe a západe ohraničuje dolina Hrona voči Kremnickým vrchom, Žiarskej kotline a Pohronskému Inovcu. Na juhozápade susedia s Podunajskou nížinou, na juhu prechádzajú do Krupinskej planiny a na východe v doline Neresnice hraničia s Javorím.
Štiavnické vrchy sú naším najväčším sopečným pohorím a majú aj najzložitejšiu stavbu, sú v nich vo veľkom množstve zastúpené všetky typy sopečných hornín. Aj ich staršie podložie vystupuje vo veľkom hodrušsko-vyhnianskom (sklenoteplickom) ostrove a má takisto veľmi zložitú stavbu. V jeho jadre vystupujú ruly, migmatity a hrubozrnná biotitická žula, označovaná ako vyhnianska. Počas alpínskeho vrásnenia značne zbridličnatela. Na kryštaliniku leží druhohorný obal, začínajúci sa spodnotriasovými kremencami, na ktorých ležia dolomity stredného a vrchného triasu.
Štiavnické
vrchy. Foto: rs
Vrchný trias je zastúpený i karpatským keuperom a tmavými vápencami rétu, jura lavicovitými tmavými a bielymi vápencami, miestami s rohovcami. Najvyššie súvrstvie obalovej série patrí k spodnej až strednej kriede a tvoria ho slienité vápence, sliene a vo vyšších polohách piesčité bridlice. Celá obalová séria je slabo metamorfovaná. Svojím vývojom, ako aj metamorfózou pripomína sériu Veľkého Boku. Je veľmi intenzívne zvrásnená, podobne ako aj jej kryštalinické podložie. Veľký priestor v hodrušsko-vyhnianskom ostrove zaberá chočský príkrov. Leží na obalovej sérii, alebo priamo na kryštaliniku. Je zastúpenýnajmä melafýrovou sériou, zatiaľ čo dolomity stredného a vrchného triasu sú v ňom zachované len v malých troskách.
Východne od Vyhní je zachovaný erózny zvyšok eocénnych zlepencov. V ostrove alebo na jeho okraji vystupuje niekoľko telies hlbinných vyvrelín granodioritov a dioritov, ktoré sa v hĺbke zrejme spájajú v jedno veľké teleso. Pokladajú sa buď za vrchnokriedové, alebo za hlbinné ekvivalenty andezitov. Tieto hlbinné horniny vytvárajú s druhohornými a staršími sedimentmi kontakty (biotitické rohovcc, granátické, akúnolitické a pyroxenické skarny), ktoré sú nositeľmi magnetitového zrudnenia.