Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Devínska Kobyla
zdroj: www.referaty.sk
pridané: 3.5.2009

Devínska Kobyla leží neďaleko Bratislavy pri sútoku rieky Moravy s Dunajom. Tvorí najjužnejší výbežok Malých Karpát. Je to najvýznamnejšia oblasť svojho druhu v strednej Európe, vďaka svojej veľkej druhovej rozmanitosti a preto bola v roku 1965 vyhlásená za Národnú Prírodnú Rezerváciu. Pôvodným biotopom bol les, avšak príchodom človeka sa krajina postupne premenila na vinice a dnes sú tu stepné „holé“ svahy. Táto oblasť patrí k najteplejším územiam nášho štátu. Na tomto území sa nachádzajú jedinečné prvky geologické (jaskyne vo vápencoch, morské piesky a pieskovce so zubami rýb z neogénu), geomorfologické (erózne ryhy a uvaliny), botanické (25 chranených druhov teplomilnej flóry) a zoologické (chránene druhy hmyzu, obojživelníkov a plazov).

Pohorie je rozdelené neogénnou depresiou na dve časti: juhozápadnú a severovýchodnú. Podstatnú časť kryštalického jadra Malých Karpát tvoria granitoidné masívy - bratislavský a modranský. Kryštalické bridlice, ktoré tvoria plášť žulového jadra, sú zachované hlavne medzi Pernekom a Pezinkom a oddeľujú od seba obidva granitoidné masívy. Druhohorné útvary Malých Karpát sa nachádzajú v severnej a západnej časti. Sú zastúpené tromi tektonickými jednotkami; obalovou sériou - malokarpatskou, krížňanským a chočským príkrovom.

Sandberg

Veľmi pozoruhodná a zaujímavá vec je takzvané pieskovisko Sandberg , ktoré je svetoznámou lokalitou neogénnych skamenelín. Našlo sa tu vyše 300 druhov fosílnych (skamenených) organizmov. More, v ktorom tieto živočíchy žili, sa tu rozprestieralo pred 16.-14. miliónmi rokov. Sandberg bol striedavo morským dnom, plážou a útesom. Toto územie je tvorené pieskami, pieskovcami, litotamniovými, lumachelovými, piesčitými vápencami a brekciami, piesčitými ílovcami. V druhohorných vápencoch sa našli rôzne lastúrniky, červy a hubky. Vzácne sú nálezy ježoviek, machoviek a dierkavcov. V mori žili aj väčšie živočíchy, o čom svedčia nálezy zubov žralokov, kostnatých rýb, ba dokonca nález stavca veľryby a pozostatky tuleňa. Medzi najvzácnejšie nálezy patria zuby Dryopiteka, ktorý sa zaraďuje k predchodcom dnešných ľudoopov (šimpanz, gorila, orangutan).

V druhovej skladbe vegetácie dominujú xerotermné a vápnomilné prvky. Celkove v oblasti Devínskej Kobyly sa zistilo vyše 1100 druhov vyšších rastlín, z toho 25 chránených druhov. Vzácnosťou flóry Devínskej Kobyly sú hrachor sférický, nátržník odnožený, prerastlík okrúhlolistý, ostrôžka východná metlinatá a slezinník čierny.

Územie sa vyznačuje i bohatým zastúpením nižších rastlín zo skupiny lišajníkov (registrovaných 110 druhov), machorastov (registrovaných 100 druhov) a húb (registrovaných 331 druhov).

Les na južných a juhozápadných svahoch je zvyškom bývalých lesných porastov duba plstnatého, ktoré v minulosti zaberali celé tieto svahy. Je to teplomilné lesné spoločenstvo na plytkých karbonátových substrátoch, ktorému vyhovujú extrémne teplotné a vlhkostné pomery južne exponovaných svahov. Na Devínskej Kobyle je vyčlenených 5 lesných spoločenstiev:

1. hrabový les
2. bukový les
3. drieňový dubový les
4. javorový sutinový les
5. dubový les

Zo zoogeografického hľadiska územie patrí do vnútorného obvodu Západných Karpát na hranici živočíšneho regiónu listnatých lesov a stepí. Vyznačuje sa najmä bohatým zastúpením teplo- a suchomilných druhov hmyzu. Ďalej tu žijú viaceré významné chránené druhy živočíchov. Z hmyzu sú to sága stepná, modlivka zelená, roháč obyčajný a iné; z obojživelníkov napríklad ropucha obyčajná; z 9 druhov plazov, ktoré sa v záujmovom území vyskytujú, je to napr. jašterica zelená a užovka hladká; zo vzácnych druhov vtákov, ktoré do záujmového územia zalietajú z okolitých hniezdísk za potravou, napr. skaliar pestrý, z dravcov sokol rároh a mnohé iné.

Na zadržanie vody a ochranu pôdy pred eróziou sú dôležité machy. Vyskytujú sa tu aj mnohé lišajníky, ale v posledných desaťročiach v dôsledku vplyvov človeka nastal ich úbytok. Exhaláty poškodzujú najmä gonídiovú vrstvu stielky, ničí sa chlorofyl, znižuje sa fotosyntéza, a lišajníky strácajú pôvodné zafarbenie. Keďže v znečistenom prostredí nie sú schopné existovať, sú dôležitým indikátorom čistoty prostredia.

referaty.sk