Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin (4. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 4.8.2009

Zvyšky starších plochých foriem panónskeho reliéfu, ktoré kde-tu nadviazali na zvyšky ešte starších sečných plošín, najlepšie konzervovali vápence. Dnešný reliéf tohto druhu sa nachádza v rôznych štádiách nového krasovatenia. Vyznačuje sa plochými, len mierne sklonenými zahlinenými plošinami, z ktorých vystupujú nízke skalné stupienky alebo aj nízke vápencové kopce a vrstvové hrebienky, pokryté škrapovými poľami. Vyskytujú sa aj plytké suché doliny, ostro ohraničené skalnými svahmi. Závrty sú tu mladé.

Takýto reliéf majú zvyšky plochého povrchu na chrbtoch Malých Karpát nad Plaveckým Mikulášom, nad Smolenicami, pri Čachticiach a Dobrej Vode, v Žiari na Rovniach, na Muránskej planine a pri Slizkom. V Slovenskom krase sú takéto tvary na planine Koniar a v okolí Hačavy. Vyskytujú sa ďalej na planinách Slovenského raja a na Galmuse. Plešivská a Silická planina majú povrch rozčlenený mladým procesom krasovatenia tak, že stará kóra zvetrávania už takmer zmizla. Jej zvyšky sú však i tu, napríklad na západ od Silice, pri Ardove a inde.

Zvyšky panónskej rovne na dolomitoch majú vyrovnaný hladký povrch ešte tam, kde sa zachovala kôra zvetrávania na väčších plochách. Kde erózno-denudačné procesy odkryli nerovnako hlboko vystupujúce nezvetrané skalné podložie sypkej dolomitovej zvetraliny, vytvorili sa z plošín sústavy okrúhlastých kopcov s jadrami pevných dolomitov. S takým reliéfom sa stretávame v okolí Brezovej pod Bradlom, Tematína, v skupine Kňažného stola, na turčianskom sklone Žiaru, na južných výbežkoch Rokoša, v skupine Kozieho chrbta v Nízkych Tatrách a inde.

Kremence a pieskovce spodného triasu obyčajne vystupujú z rovne ako vrstvové tvrdoše a skalky. Ich šírka býva často oproti šírke na povrch vystupujúceho súvrstvia - zmenšená, ba miestami sa už prejavujú len ako terénny stupeň.

Kde sa zachoval reliéf po erodovanej rovni na druhohorných zvrásnených horninách, tam sa dnes 11 v trochu výraznejšej forme ako pôvodne striedajú nízke vrstvové hrady a popretrhávané chrbty so širokými tiahlymi plochami zahlinených stupňov a s plytkými erózno-denudačnými brázdami. Kde potoky tečú krajinou naprieč smeru vrstiev, stupne a brázdy sa rozširujú na plytké kotlinky. Potoky rozkrájali vrstvové hrady na rady vyvýšenín, ktoré majú na vrstvových hlavách nízke skalné stienky.

Spomínané pásy stupňov a skaliek majú Malé Karpaty na rozličných miestach, napríklad v okolí Drín nad Smolenicami, v okolí Solírova a inde. Ďalej sú v skupine Kozieho chrbta nad Važcom, v Žiari, v skupine Sokolca v Tríbeči, na rozvodí Rajčianky a Tužiny, na juh od Čičmian a na iných miestach. V bradlovom pásme je takýto reliéf častý. Veľmi typický je pri Litmanovej, Kyjove a v okolí Turej Lúky.

Azda najväčšmi zarovnané bolo flyšové pásmo, lebo flyš je vcelku málo odolný. No panónska roveň bola aj rýchlo rozrušená. Napriek tejto vlastnosti flyšu zachovali sa pozostatky rovne na miestach, kde spätná erózia potokov začala pôsobili neskoro, kde ju chránili okolité masívy z tvrdších hornín. Tu má reliéf tiahle široké chrbty a široké válovcovíté doliny. Zvyšky takejto rovne sú napríklad vo ,, východnej časti Javorníkov, v okolí Oravskej Lesnej, na chrbtoch Skorušiny, Spišskej Magury, Levočských vrchov a Svinianskej vrchoviny, Javoriny a Kubínskej hole, ktoré v panóne mohli mať ešte miernejšie tvary.

Koncom pliocénu väčšie rieky v slovenských Karpatoch spomalili prehlbovanie svojich korýt, výšková poloha dolinových dien sa zhruba ustálila asi 100-150 m nad ich dnešnou polohou. Nastali priaznivé podmienky pre rozširovanie~dolinových dien zatláčaním svahov (pediplanácia).

Vytváranie širokých dolín a širokých plošín na úpätiach pohorí nadväzovalo miestami na poklesnuté časti už prv zarovnaného reliéfu Karpát. Takéto poklesnuté a málo sklonené časti zvyškov starších sečných plošín stali sa miestnymi eróznymi bázami potokov a riečok stekajúcich z horských strání.

Vývoj úpätných plošín prerušilo na rozhraní pliocénu a štvrtohôr nové dvíhanie Karpát, ktoré vyvolalo novú vlnu hĺbkovej erózie. Rieky rozrezávali široké dná dolín, no po stranách mladých dolinových zárezov sa až do našich čias zachovali zvyšky týchto starších, vrchnopliocénnych dolinových sedimentov. Keďže sa tiahnu pozdĺž riek a zaznamenávajú jednu etapu rozširovania našich dolín, nazval E. Mazúr túto sústavu plošín poriečnou rovňou.

Poriečna roveň prechádza v kotlinách a v podkarpatských nížinách na úpätné kotlinové plošiny. Tie sa vyvíjali v rozličnom horninovom prostredí. Najrýchlejšie sa vytvorili v málo odolných neogénnych usadeninách a na ílovcovom flyši pod úpätím Karpát a vo vnútrokarpatských kotlinách. Široké a ploché dnové plošiny označil J. Hromádka názvom úpätné tabule. Vo flyšových pohoriach sa ústupom strání vytvorili mierne členité dná dlhých erózno-denudačných brázd. Nachádzame ich v Nízkych Beskydách, v Šarišskej vrchovine, v Levočských vrchoch, pod Slovenskými Beskydami, v Kysuckej vrchovine, v Javorníkoch a inde.

V dolinách, ktoré rieky vyhĺbili do tvrdších hornín, vytvorili sa iba užšie pásy poriečnej rovne, prípadne vo veľmi tvrdých horninách sa takáto roveň ani nevytvorila. Poriečnu roveň v pohoriach často naznačujú malé plošinky na koncoch medzidolinových chrbtov.

Na Považí predstavujú poriečnu roveň kotlinové plošiny Liptovskej, Turčianskej, Žilinskej, Ilavskej i Trenčianskej kotliny. Posledné tu vytvárajú široké dno strednopovažského podolia. Na Orave je roveň známa nad riekou Oravou a Oravicou - ako stupeň, ktorý lemuje Skorušinské vrchy. V antecedentných úsekoch doliny Váhu, t. j. v Strečnianskej a Kraľovianskej tiesňave, roveň naznačujú iba plošinky na medzidolinových chrbtoch. Ako významný predhorský stupeň sa tiahne poriečna roveň na západnom svahu Považského Inovca od Krivosúdu nad Lúku, Moravany a Piešťany. Dobre ju možno sledovať aj na protiľahlom svahu Malých Karpát nad Novým Mestom nad Váhom a Čachticami, ako aj pri Bratislave. Niekedy na nej nájdeme starý riečny štrk, zložený už len z kremitých pieskovcov, kremencov, žilného kremeňa a rohovcov, lebo štrk z iných hornín zvetral. Pozdĺž Hrona tvorí poriečna roveň predhorský stupeň najmä pod Nízkymi Tatrami a pod Kremnickými vrchmi. Zaberá široké kotlinové plošiny Breznianskej, Lopejskej, Zvolenskej a Pliešovskej kotliny. Na južnom sklone Slovenského rudohoria sleduje hlboko do vrchov všetky významnejšie rieky, ako je Rimava, Blh, Turíec, Muráň, Slaná, Bodva a Ida. Vyúsťuje na kotlinovú plošinu Rimavskej a Košickej kotliny. Na Spiši je známa zo západného úbočia Levočských vrchov, kde sa vyvinula podľa polohy vrchnopliocénneho koryta Popradu.

Z toho, že poriečna roveň sleduje väčšie a niekedy i menšie toky, možno usudzovať, že tvary povrchu Slovenska sa vo vrchnom pliocéne podobali dnešným. Povodia riek mali v podstate už dnešné ohraničenie. Aj kotliny, pohoria, erózne brázdy, reťaze vrstvových vrchov mali už zhruba tvary blízke dnešným, iba s tým rozdielom, že hĺbka rezby reliéfu bola vtedy zreteľne slabšia a v prostredí teplejšej a dosť vlhkej klímy subtropického rázu sa vytvoril na povrchu hrubší plášť zvetralín. Odvtedy sa karpatské doliny prehĺbili priemerne asi o 100-150 m, miestami aj viac, lebo povrch Slovenska sa vcelku vyzdvihol. Iba časti Podunajskej a Východoslovenskej nížiny poklesli a územia k nim priľahlé sa buď nevyzdvihli, alebo sa vyzdvihli málo. Poriečna roveň tu neleží nad dnami dolín relatívne tak vysoko ako vo vrchoch.

Nakoniec treba uviesť, prečo považujeme poriečnu roveň za vrchnopliocénnu. Roveň sa rozkladá bezprostredne nad najvyššími štvrtohornými terasami riek. Najnovšie sa predpokladá, že jej vývoj plynule prechádzal z vrchného pliocénu do spodného pleistocénu a že sa ukončil až v mindelskorisskom interglaciáli.

Štiavnické vrchy. Foto: rs

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť