Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin - štvrtohory (11. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
16.9.2009

Flyšový reliéf

Najvážnejšiu úlohu pri formovaní flyšového reliéfu zohrala rozdielna geomorfologická hodnota súvrství flyšu ílovcového vývoja a flyšu pieskovcového vývoja. Flyš obidvoch vývojov, ukladaný vo vrchnej kriede a v paleogéne v rôzne širokých čiastkových sedimentačných priestoroch, sa vrásnením zhrnul medzi eocénom a oligocénom a po oligocéne do pásiem. Severne od bradlového pásma sa tieto vrásy sunuli ako príkrovy smerom k vonkajšiemu predpoliu Karpát. Južne, v priestore dnešného pásma stredných Karpát, sa flyš len mierne zvrásnil.

Severne od bradlového pásma sa u nás vyskytujú dve flyšové tektonické jednotky. Severnejší pás tvoria tektonické jednotky vonkajšej flyšovej skupiny. Jej príkrovy sa vyskytujú vo Východných Karpatoch východne od Dukly (duklianske vrásy). Jadrá dlhých synklinálnych pásov v smere SZ-JV tvorí flyš ílovcového vývoja. Antiklinálne pruhy tvoria pomerne odolné a masívne vrchnokriedové pieskovce, ktoré erózno-denudačné procesy pretvorili na pásma vyšších horských chrbtov alebo na rad výraznejších vrchov, navzájom oddelených hlbokými dolinami - prielomami potokov tečúcich priečne na smer vrstiev. Jadrá synklinálnych pruhov vytvárajú detailne zvrásnené krosnianske a menilitové vrstvy z ílovcového flyšu.

Erózno-denudačné procesy vytvorili na nich dlhé brázdy. Takáto výrazná brázda je na synklinálnom pruhu od Habury cez Medzilaborce, Výravu k Pčolinému. Severnejšie je ďalšia erózno-denudačná brázda na olšinkovskej synklinále. Na bokoch synklinál sa vyskytujú v menilitových vrstvách tvrdé rohovce, na ktorých sa vyvinuli pásma naklonených vrchov s kratšími, ale strmšími stráňami, obrátenými k jadrám antiklinál. Sú to pásma vrchov typu "créte".

V Bukovských vrchoch sa mení štýl dlhých vrás na štýl krátkych zavretých vrás (brachyvrás), a preto sa podstatne mení aj reliéf. Namiesto dlhých erózno-denudačných brázd sú v jadrách synklinál malé erózne kotliny a krátke zavreté antiklinály tvoria ich vysoké horské obruby z tvrdých pieskovcov inoceramových a podmenilitových vrstiev. Ako príklady možno uviesť erózno-denudačné kotliny, v ktorých sa nachádzajú dediny Starina, Runina, Ruské, a pásma vysokých vrchov, ako je pohraničný chrbát s Kremencom (1214 m), Bukovec, Nastaž a Stinka. Zníženiny pospájali potoky, prelamujúce sa úzkymi dolinami z jednej zníženiny do druhej. Kotlinky na ílovcovom flyši sú odlesnené, rozorané a osídlené. Pásma vrchov na pieskovcoch. sú porastené hlbokými lesmi a sú zväčša bez dedín.

Flyš tektonickej jednotky, ktorý tvorí magurské vrstvy, máva častejšie práve opačný sled odol- nosti vrstiev flyšových hornín ako v jednotke vonkajšej flyšovej skupiny. Staršie vrstvy flyšu ílovcového vývoja tvoria jadrá antiklinál. V bystrickej jednotke staršie členy (paleogén až stredný eocén) tvorí prevažne flyš ílovcového vývoja a mladšie členy zasa prevažne flyš pieskovcového vývoja. Erózno-denudačné procesy tu vytvorili na antiklinálnych pruhoch erózne brázdy, V Nízkych Beskydách sa tiahne takáto erózna brázda z doliny Tople od Bardejova na juhovýchod k Vyšnej Voli alebo z doliny Ondavy od Lomnice cez Kelču, Ďapalovce, Turcovce k Hankovciam v doline Laborca.

Aj erózno-denudačná brázda od Frčky cez Nižný Tvarožec po Zlaté je na takomto pruhu ílovcového flyšu. Chrbát, ktorý prelamuje Šibský potok medzi Bardejovom a Bartošovskou kotlinou, je zasa príkladom inverzie reliéfu, lebo mladší flyš pieskovcového vývoja tvorí v jadre synklinória výrazný zalesnený chrbát. Na severozápadnom Slovensku vytvára flyš prevažne pieskovcového vývoja výrazné dolné konce Javorníkov a početné pieskovcové masívy Kysuckej vrchoviny a Slovenských Beskýd, ako sú Úšust Pilsko a Babia hora, obtočené inverznými brázdami. Na Orave sa takáto výrazná inverzná brázda nazýva Podbeskydská brázda. V synklinoriálnych jadrách račianskej čiastkovej jednotky Nízkych Beskýd vypreparovali erózno-denudačné procesy vretenovité až oválne masívy z pieskovcového flyšu stredného eocénu, ako je Busov (1009 m), Magura (901 m), Gočalová (679 m), Makovica (659 m), Baňa (526 m) a iné.

Podložný ílovcový flyš z paleocénu až spodného eocénu, vystupujúci v jadrách antiklinál, tvorí v povodí hornej Ondavy a potoka Kamenice okolo týchto oválnych pieskovcových masívov sieť širokých kotlinových zníženín a brázd, ako napr. v okolí Zborova a Smilna.

V pohraničnom pásme Nízkych Beskýd v okolí Zborovského a Duklianskeho priesmyku a v povodí Chotčianky a sa striedajú monotónne užšie pásy ílovcového flyšu s podobnými pásmi pieskovcového flyšu (zlínske vrsty) zo stredného a vrchného eocénu. To spôsobuje, že sa tu monotónne striedajú úzke a dlhé pásy pieskovcových chrbtov a erózno-denudačné brázdy na pruhoch flyšu ílovcového vývoja.

Riečna sieť je tu čiastočne pozdĺžna, čiastočne presekáva naprieč tieto rytmicky sa striedajúce chrbty a brázdy. Veľmi podobný je aj reliéf západnej časti račianskej čiastkovej jednotky, ktorá na Slovensko vstupuje Lyským priesmykom a zaberá vyššiu časť Javorníkov, kde majú tiež prevahu zlínske vrstvy. Erózno denudačné procesy pretvorili tieto vrstvy na pásma chrbtov, ako je chrbát Javorníkov, a na pásma vrstvových vrchov, ktoré poprerývali priečne doliny. Kde potoky pretínajú naprieč úzke rovnobežné pásy paleocénnych a spodnoeocénnych až strednoeocénnych hornín ílovcového flyšu, ktoré vystupujú pozdĺž presunov jednotlivých vrás v podobe antiklinál, tam sa vymyli kotlinky. Na styku račianskej a bystrickej čiastkovej jednotky takto potoky vymyli výrazné erózne kotlinky, spojené sedlami v dlhú erózno-denudačnú brázdu. Brázda sa tiahne od Dolnej Marikovej cez Papradno, Štiavnik, Kolárovice, Veľké Rovné, Dlhé Pole, Neslušu, Ochodnicu, Lodno do doliny Bystrice. Reliéf na zlínskych vrstvách je charakteristický paralelným nahustením pásiem chrbtov a pásiem erózno-denudačných brázd. Paralelnosť zvýrazňuje pozdĺžna a potláča priečna riečna sieť. Príkladom pozdĺžnej doliny je dolina Kysuce po Čadcu, dolina Bystrice, horný tok Tople a Ondavy.

Na bielokarpatskej čiastkovej jednotke magurských príkrovov sa vyvinul výberovou eróziou aj inverzný reliéf. Tohto pôvodu sú masívy Žalostinej, Veľkej Javoriny, Lopeníka a Chmeľovej v Bielych Karpatocb., ako aj masívy Paráča, Kubínskej hole a Budínskej Magury v Oravskej Magure, ale napríklad Hruštínsky úval predstavuje vymyté antiklinórium z ílovcového flyšu. V Bielych Karpatoch jednotlivé masívy oddelili priečne zlomy, po ktorých postupovalo z doliny Váhu prehlbovanie hlbokých priečnych dolín Prezovej, Klanečnice, Drietomy, Vláry i Bielej vody.

Posledný oblúk pohorí vonkajšieho pásma flyšových Karpát sa začína na západe Skorušinskými vrchmi (Skorušina 1312 m) a pokračuje cez Podhale na Spišskú Maguru. Leží v jadre mohutného pretiahnutého veľkého synklinória pieskovcového flyšu. Levočské vrchy a Šarišská vrchovina osve predstavujú zasa dve veľké uzavreté krátke synklinóriá. Zlepence, pieskovce a vápence bazálneho paleogénu južného krídla synklinória sa svojimi formami ešte vždy tesne primkýnajú k strednýrn Karpatom, kde v krídlach megasynklinál sú na nich niekedy rady vrstvových chrbtov a vrchov. Je to v tom prípade, ked nasadajú na menej odolné horniny z druhohorných sedimentov. Na krídlach veľkých synklinórií vystupujú aj široké pruhy ílovcového flyšu, na ktorých sa vyvinuli dlhé erózne brázdy. Je to Podchočská a Podtatranská brázda. Aj Popradská a Hornádska kotlina sú čiastočne tohto pôvodu. Medzi Braniskom, Čiernou horou a Šarišskou vrchovinou sa vytvorila erózna brázda Širokého. Medzi chrbtom Hromoša a Levočskými vrchmi, vystupujúcimi na boku bradlového antiklinória, je Jakubianska brázda.

flyyš
Flyšový reliéf

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť    5. časť    6. časť    7. časť    8. časť    9. časť    10. časť    11. časť    12. časť    13. časť    14. časť    15. časť    16. časť    17. časť