Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Pôda (8. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 27.5.2010

Pôdy s profilom A C

Majú jednoduchú stavbu profilu: rôzne výrazný a nerovnako hlboký humusový horizont bezprostredne prechádza do substrátu.

Surové pôdy

Surová (nevyvinutá) pôda (obr. 98-1) predstavuje skupinu pôdnych typov. Má veľmi nevýrazný a plytký humusový horizont, v ktorom je tak málo humusu, že ho voľným okom ani nevidieť, a preto ho označujeme (A). Bezprostredne prechádza do substrátu - C. U nás sa táto pôda vyskytuje vo viacerých formách.

Alpínska surová pôda (podtyp surových pôd studených púští) tvorí na Slovensku ostrovčeky hlavne vo Vysokých Tatrách v pásme skalných brál nad alpínskymi lúkami vo výške nad 2300 m. V týchto klimatických podmienkach vznikajú silným mechanickým zvetrávaním kamenité zvetraliny s malým obsahom jemnozeme. Prehumóznenie tejto zvetraliny je nepatrné pre nedostatok vegetácie. Preto humusový horizont je veľmi nevýrazný a kamenitý.

V nižších polohách sú surové pôdy zastúpené typom syrozem (surová pôda mierneho podnebia). Vyskytuje sa na malých lokalitách, napr, na kamenných moriach, alebo na územiach, kde pôdotvorný proces trvá veľmi krátko, takže nebolo času na vytvorenie viditeľného humusového horizontu (napr . na nedávno spevnených viatych pieskoch, na mladom, vegetáciou ešte neosídlenom surovým materiáliom.

Ranker

Ranker (čiastočne mačinová pôda, obr. 98-2) - pôdny typ s profilom A C na silikátových horninách. Má niekoľko cm alebo dm hlboký, zreteľný až výrazný humusový horizont A svetlohnedej až tmavosivej farby, často veľmi skeletnatý alebo piesočnatý, ktorý bezprostredne nasadá na svetlohnedý horizont C. Pod lesom na povrchu leží nerovnako rozložený opad - surový humus, pochádzajúci z napadaného lístia či ihličia. To je horizont Ao.

Orné pôdy tohto typu majú spravidla celý horizont A premenený na ornicu - A or. Ranker je väčšinou silno skeletnatá alebo piesočnatá pôda, a preto silno prevzdušnená a málo udržujúca vodu. Má zväčša kyslú reakciu**, hodnoty pH sa pohybujú od 4,5 do 5, 5. Sorpčný komplex je nenasýtený (keď sa ranker vytvorí na minerálne bohatých horninách, môže byť nasýtený). Táto pôda vznikla hlavne prehumóznením vrchnej časti substrátu.

V pohoriach sa ranker vyskytuje ostrovčekovite najmä na suťových lokalitách alebo na veľmi strmých častiach svahov. V nížinách sa s mačinovou pôdou stretneme na silno štrkovitých substrátoch s malým množstvom jemnozeme alebo na viatych pieskoch, ako to vidíme zväčša na Záhorskej nížine a v južnej časti Východoslovenskej nížiny. Čiastočne v Nízkych Tatrách, ale hlavne v Západných a Vysokých Tatrách pod pôvodnými alpínskymi lúkami, teda vo výške zhruba nad 1900-2000 m, vznikla alpínska mačinová pôda (alpínsky ranker).

Rendzina

Rendzina (obr. 98-3) - pôdny typ s profilom A~u a C~a na karbonátových horninách. V typickej forme má niekoľko decimetrov mocný skeletnatý, sivohnedý až tmavosivý humusový horizont, ktorého jemnozem obsahuje viac či menej uhličitanu vápenatého - preto označenie A-a.

Bezprostredne prechádza do karbonátového substrátu (väčšinou vápence alebo dolomity), preto ho označujeme C~Q. Pod lesom je na povrchu horizont Ao, pri orných pôdach je A or. Sú to zväčša silno skeletnaté, dosť často plytké (len 10-30 cm hlb6ké), dobre prevzdušnené pôdy, ale často trpia výsušnosťou. Reakcia sa pohybuje okolo neutrálneho bodu (pH asi 7). Sorpčný komplex je nasýtený dvojmocnými bázami (Ca a Mg). Humus je kvalitný.

Rendziny vznikli pod všetkými vegetačnými stupňami lesa, pod kosodrevinou i pod alpínskymi lúkami. To preto, lebo ich tvorbu podmieňuje predovšetkým karbonátová hornina. Z toho dôvodu sú rozložené v súlade s vápencovými a dolomitovými horninami. Na Slovensku zaberajú veľké plochy v centrálnych Karpatoch. Rendzina sa vytvára prehumóznením vrchnej časti východiskového karbonátového materiálu.

Pôdny typ sa delí na subtypy. Z nich jeden je typickým predstaviteľom, lebo má znaky príslušného typu v najvýraznejšej forme (tzv. základný predstaviteľ typu). Ostatné subtypy sa z rôznych príčin od neho viac-menej odlišujú.

Niektoré subtypy (podtypy) rendzín: rendzina typická, už charakterizovaná; rendzina hnedá (vylúhovaná) vzniká z typickej po odvápnení (vylúhovaní) uhličitanu vápenatého z humusového horizontu alebo i z vrstvy pod ním. Po odvápnení zeminy sa často vytvára pod horizontom A hrdzavohnedý horizont (B). Profil hnedej rendziny ukazuje obr. 99. Tento subtyp tvorí prechod k hnedej lesnej pôde (pozri ďalej). Hnedá rendzina je väčšinou hlbšia a menej skeletnatá ako typická, a preto I i úrodnejšia. Niektorí zahraniční autori popri rendzine rozlišujú ešte pararendzinu ako samostatný typ. Je to vlastne rendzina, nie je však vytvorená z vápencov a dolomitov, prípadne slieňov, ale zo "zmiešaných" karbonátovo-silikátových hornín (napr. vápnitých pieskovcov, karbonátovo-silikátových štrkov ap.). Pretože vznik rendzín - ako už vieme - podmieňuje predovšetkým karbonátová hornina, sú oblasti ich výskytu totožné s územiami budovanými hlavne vápencami a dolomitmi. Kedže podstatná časť týchto hornín leží v centrálnych Karpatoch, v pôdnom kryte pohorí tejto geologickej jednotky hrajú rendziny významnú, niekde až rozhodujúcu úlohu.

Plošne výrazne prevažujú v Belanských Tatrách, v Chočských vrchoch, vo Veľkej Fatre, v Strážovských vrchoch, v Slovenskom krase, v Muránskej planine a v Slovenskom raji. Pomerne veľké plochy tvoria v Nízkych Tatrách, na severných svahoch Západných Tatier, v Malej Fatre, v Považskom Inovci, v Malých Karpatoch, v Tríbeči a v Humenských vrchoch. Veľké množstvo väčších i menších ostrovov rendzín vzniklo z vápencových zvetralín bradiel v bradlovom pásme. Najväčší ostrov rendzín tvorí oblasť Pienin. Pokiaľ ležia pôdy tohto typu v kotlinách alebo v nížinách, sú viazané väčšinou na vápnité štrkovito-hlinité náplavové kužele, uložené pod úpätiami pohorí. Tento jav je výrazne vyvinutý v Turčianskej kotline a v západnej časti Košickej kotliny (pri Slovenskom krase). Stretneme sa s ním i na Záhorskej nížine, pri úpätí Malých Karpát na SV od Sološnice.

Pararendziny sa vyskytujú ostrovčekovite na karbonátovo-silikátových horninách najmä vo flyšovom a bradlovom pásme, miestami aj na neogénnych sedimentoch pahorkatín Podunajskej nížiny.

Černozem

Černozem (obr. 98-4) - pôdny typ s profilom A~Q a C~o, ktorý vzniká zväčša na sprašiach a im podobných substrátoch, v menšej miere na vápnitých pieskoch. Najcharakteristickejšie profily vykazujú 40-70 cm mocný hnedastotmavosivý humusový horizont A, ktorý postupne prechádza do materskej horniny - väčšinou vápnitej spraše plavo žltej farby - horizontu C. Vrchnú časť A horizontu spravidla reprezentuje ornica - A or. Černozem je jednou z našich najkvalitnejších pôd pre poľnohospodárstvo. Zväčša je stredne ťažká, s veľmi priaznivou drobnohrudkovitou štruk túrou, s veľmi dobrým vzdušným a vodným režimom. Reakcia sa pohybujúca okolo neutrálneho bodu. Sorpčný komplex je nasýtený až úplne nasýtený iónmi Ca a Mg. Stredne ťažká černozem obsahuje asi 3%, humusu vysokej kvality.

Je to pôda vysokotrávnatých stepí a stepných obvodov lesostepnej oblasti. U nás vznikla v dobe teplejšieho podnebia, keď spomenuté rastlinné jednotky vegetovali v najteplejších a najsuchších častiach Podunajskej nížiny, Východoslovenskej nížiny, v Dolnomoravskom úvale a na menších plochách v najteplejších kotlinách. Táto pôda sa tvorila hlavne zo spraší, menej zo starých vápnitých aluviálnych hlín, slieňov a viatych pieskov, v podmienkach rovinného alebo len mierne zvlneného reliéfu. Z pôdotvorných procesov dominoval černozemný proces. Pri ňom došlo k hlbokému prehumózneniu vrchnej časti materskej horniny. Humus vznikol premenou (humifikáciou) najmä odumretých koreňov stepných tráv a bylín, ako aj odumretých pôdnych živočíchov.

Niektoré subtypy černozeme:

Černozem mycelárne karbonátová (tiež podunajská). Na Slovensku ju nájdeme len v Podunajskej nížine. Humusový horizont obsahuje uhličitan vápenatý, ktorého časť je vyzrážaná v podobe "podhubia" - mycélia.

Černozem vylúhovaná - ležiaca vo vlhkejšom podnebí -. sa líši od predchádzajúcej najmä tým, že uhličitan vápenatý je z humusového horizontu úplne vylúhovaný, takže ho nájdeme až v substráte.

Černozem hnedá, čiže hnedozemná, vnikala po vyplavení uhličitanu vápenatého niekofko decimetrov pod horizont A. Odvápnená vrstva medzi horizontom A a neodvápneným substrátom sa premenila na horizont vnútrop6dneho zvetrávania (B) hnedej farby. Reakcia je už mierne kyslá, sorpčný komplex je však stále nasýtený. S týmto subtypom sa stretneme na Podunajskej tiížine, a to v okrajových častiach černozemnej oblasti, kde černozem prechádza do hnedozeme.

Černozem degradovaná a illimerizovaná. V oboch prebieha proces illimerizácie, ktorý je podrobnejšie vysvetlený pri illimerizovanej pôde. Spomenuté subtypy černozeme sa vyznačujú tým, že pod horizontom A leží iluviálny, obohatený horizont B, v ktorom sa nahromadili ílové čiastočky a humusové látky, splavené presakujúcou zrážkovou vodou z humusového horizontu. Horizont B má v hornej časti tmavosivohnedú, v dolnej tmavohnedú farbu a výraznú polyedriekú štruktúru - zemina sa rozpadá na mnohostenné, dosť ostrohranné agregáry (zhluky). Keď má horizont B mocnosť 20-30 cm, hovoríme o černozemi degradovanej, keď jeho hrúbka dosahuje 40-50 cm, ide už o černozem illimerizovanú. Tvoria sa v okrajovom pruhu černozemnej oblasti, kde je vlhkejšie, ale mimo Podunajskej nížiny. Vyskytujú sa na Východoslovenskej nížine a v niektorých kotlinách. Majú už mierne kyslú reakciu a menej nasýtený sorpčný komplex. Množstvo humusu je len 2,5-1,5 %. Ornica však môže má v dôsledku intenzívnej kultivácie neutrálnu reakciu.

Černozem lužná predstavuje subtyp, ktorý dostáva sezónne v spodných častiach profilu doplnkovú vlahu zo vzlínajúcej podzemnej vody, ktorej hladina leží väčšiu časť roka niekoľko metrov pod povrchom.

Podstatná časť černozemí Slovenska sa sústreďuje v Podunajskej nížine, a to predovšetkým v mierne zvlnených sprašových rovinách priliehajúcich najmä k Trnavskej, Nitrianskej a Pohronskej pahorkatine, v južných častiach uvedených pahorkatín, ako aj v južných častiach Žitavskej a Ipeľskej pahorkatiny. Černozeme sú situované v suchých a teplých, od pohorí dostatočne vzdialených oblastiach, kde sa v podmienkach mierne zvlneného, sprašou pokrytého územia mohol v dobe bývalej, ešte teplejšej klímy vytvoril stepný až lesostepný rastlinný kryt. Tým nastala vhodná kombinácia pôdotvorných činiteľov pre vznik černozemí.

Medzi nivou Váhu a Malého Dunaja pokrývajú černozeme súvislú plochu v zóne začínajúcej sa zhruba na línii Senec - Veľký Grob - Sládkovičovo, ktorá sa tiahne odtiaľ na SV cez Cífer, Voderady, Majcichov do oblasti Hrnčiaroviec, Modranky, Trnavy a Špačiniec a dalej v uvedenom smere pomedzi Jaslovské Bohunice a Veľké Kostoľany až po východné a severovýchodné okolie Vrbového. Medzi nivou Váhu a Nitry zaberajú černozeme územie zhruba od línie Šintava-Veľké Zálužie-Nitra smerom na J až JV cez Patu, Sládečkovce, Cabaj, Mojmírovce a ďalej pomedzi Tvrdošovce a Šurany až po severné okolie Nových Zámkov.

Na Žitavskej pahorkatine sa černozeme tiahnu v pomerne úzkom pruhu z oblasti Golianova na JV do okolia Malej Mane a odtiaľ na SSV cez Dyčku, západne od Vráble až do oblasti Novej Vsi nad Žitavou. Černozeme pri Pohronskej pahorkatine, medzi nivou Žitavy a Hrona, zaberajú rozsiahle územie v podobe velkej podkovy obrátenej koncami na sever. Začínajú sa na SV od Vráble a tiahnu sa popri Žitave v pomerne úzkom pruhu, ktorý sa južnejšie rozširuje v oblasti Dvory nad Žitavou, Dubník, Pribeta, Hurbanovo. Potom sa obracajú na V, a cez Marcelovú, Vojnice a Gbelce siahajú až po Štúrovo. Odtiaľ smeruje široký pruh černozemí na S, prechádzajúc cez Veľké Ludince, Čatu, Farnú, Želiezovce, Tekovské Lužany až do okolia Kálnice, na Z od Levíc.

Na Ipeľskej pahorkatine nájdeme černozeme v úzkych pruhoch: Salka-Pastovce a Bielovce-Kubáňovo.

Dôležitú oblasť pôd tohto typu vidíme aj na vápnitých povodňových kaloch Podunajskej roviny v západnej časti Žitného ostrova, kde je podzemná voda dostatočne hlboko, takže nezasahuje do tvorenia pôdy. Toto územie sa začína na V od Podunajských Biskupíc a prechádza cez Čakany, Rastice, Štvrtok na Ostrove, Šamorín až na V od Dunajskej Stredy. Hlavne v dôsledku pomerne malého množstva zrážok a hojného obsahu uhličitanu vápenatého v materských horninách existujú černozeme Podunajskej nížiny prevažne v podobe subtypu černozeme mycelárne karbonátovej (podunajskej), ktorá smerom do vlhkejších území prechádza v černozem vylúhovanú a tá zase v hnedozemnú.

Okrem Podunajskej nížiny sú významnejšie oblasti černozemí v Dolnomoravskom úvale, kde tvoria pruh od Kútov po Skalicu, a na Východoslovenskej nížine v priestore Malčice, Ložín, v okolí

Trebišova a Michalian. Najvýznamnejší výskyt černozemí v kotlinách je v Košickej kotline, menej významný leží v Rimavskej kotline na SSZ od Lenartoviec. Opisovaný pôdny typ v Podunajskej nížiny je zastúpený vylúhovanou, degradovanou, illimerizovanou a lužnou černozemou, čo súvisí s vlhkejšími klimatickými podmienkami.

Lužné černozeme sa sústreďujú hlavne v Podunajskej nížine. Ležia tu ostrovčekovite v jej rovinnej časti, na aluviálnych nivách, zaberajúc mierne vyvýšené územia (na agradačných valoch), kde je podzemná voda tak hlboko, že len sezónne kapilárnym zdvihom ovplyvňuje spodnú čas~ profilu. Tento podtyp černozemí sa nachádza v spoločenstve lužných pôd rôznych podtypov (pozri ďalej).

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972