Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

SLOVENSKO - Pôda (10. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
3.6.2010

Pôdy s profilom A B C

Tieto pôdy sú charakteristické tým, že pod humusovým horizontom leží výrazný obohatený, t. j. iluviálny horizont B. Horizont A je často rozdelený na dva čiastkové horizonty, a to A, s väčším množstvom humusu, a preto s tmavosivými odtieňmi, a A1 - predstavujúci eluviálny, čiže ochudobnený horizont žltkastosvetlohnedej až svetlosivej farby. U nás patria do tejto skupiny tri pódne typy: hnedozem, illimerizovaná pôda a podzol.

Hnedozem

Hnedozem (obr. 102-1) - pôdny typ s profilom A B~ C (väčšinou Cca) na sprašiach a im podobných substrátoch. Charakteristické profily majú mocnejší humusový horizont ako väčšina hnedých lesných pôd. Jeho farba je sivohnedá až hnedosivá. Väčšina pôd tohto typu sa orie, takže humusový horizont je najčastejšie totožný s ornicou, ktorá má obyčajne dosť dobrú hrudkovitú štruktúru, pod horizontom A leží hrdzavohnedý horizont B, výrazne polyedrickej až prizmatickej (hranolovitej) štruktúry, ktorý v hĺbke 70-100 cm prechádza do horizontu C (väčšinou Cc).

Hnedozem je rozšírená predovšetkým v nížinách, menej v teplejších kotlinách. Susedí s černozemami. Pred odlesnením vegetovali na nej teplomilnejšie dúbravy až dubo-hrabiny. Usudzuje sa, že hnedozeme vznikli premenou černozemí po zvlhčení podnebia - keď na ne nastúpil dubový les. Černozeme, ktoré dodnes máme na Slovensku, zachránil pred premenou iba človek-poľnohospodár, ktorý zadržal nástup lesa.

Za hlavný pôdotvorný proces sa v hnedozemi považuje illimerizácia, t. j. mechanický presun ílových častíc (menších ako 0,001 mm) bez ich chemických zmien z horizontu A do horizontu B~, ktorý sa tak obohatil o íl.

Niektoré subtypy:

Hnedozem typická - profil sme už opísali. Horizont A or obsahuje 1,3-2,5 % humusu, ktorý je menej kvalitný ako v černozemi, avšak lepší ako v hnedej lesnej pôde. Reakcia na minerálne bohatších horninách (napr. na sprašiach) je mierne kyslá, sorpčný komplex nasýtený. Na menej bohatých horninách (napr. na sprašových hlinách alebo svahových hlinách kyslejšieho charakteru) môže byť reakcia kyslá a sorpčný komplex nenasýtený. Ornice však vplyvom skultúrnenia majú reakciu len mierne kyslú až neutrálnu.

Hnedozem illimerizovaná - leží na vlhkejších územiach ako predchádzajúci subtyp, a preto vykazuje intenzívnejší proces illimerizácie. Horizont B siaha do hĺbky 90-130 cm a často obsahuje až dva razy toľko ílových častíc (pod 0,001 mm) ako horizont A. Hnedozem illimerizovaná má často na rozdiel od typickej hnedozeme pod ornicou úzky, mierne presvetlený eluviálny horizont A2, ktorý prechádza do mocného íluviálneho horizontu B,.

Hnedozem černozemná sa vyskytuje na styku hnedozemnej oblasti s černozemami - teda na suchších územiach ako typické hnedozeme. Na sprašiach Podunajskej nížiny prebieha illimerizácia v tejto pôde tak slabo, že sa nevytvoril iluviálny horizont, ale len horizont vnútropôdneho zvetrávania.

Najvýznamnejšie plochy hnedozemí Slovenska sa sústreďujú na sprašových pahorkatinách Podunajskej nížiny. Ležia bližšie k pohoriam, a preto sú vlhkejšie ako černozemné oblasti. Pred zásahom človeka tu rástli teplomilnejšie dúbravy až dubo-hrabiny. Na sprašovej Trnavskej pahorkatine tvoria hnedozeme zónu prebiehajúcu rovnobežne s Malými Karpatmi. Začína sa pri Viničnom, Slovenskom a Chorvátskom Grobe a tiahne sa na severovýchod cez Čaníkovce (Šenkvice), Dolnú a Hornú Krupú, Chtelnicu, Vrbové, Čachtice až k Novému Mestu nad Váhom.

Na Nitrianskej sprašovej pahorkatine sa začínajú hnedozeme približne od línie Šintava-Veľké Zálužie-Nitra, pokračujú na SV v priestore Hlohovec, Veliké Ripňany, Topoľčany a končia sa medzi Bánovcami a Partizánskym.

Hnedozeme Žitavskej pahorkatiny nastupujú v podobe úzkeho pásu na Z od Vrábeľ a rozširujúc sa severným smerom, siahajú približne po líniu Nitra-Zlaté Moravce. V rámci sprašovej Pohronskej pahorkatiny sú hnedozeme rozšírené dosť zvláštne: nezaberajú totiž len územie pomerne blízke pri pohoriach, ale tvoria dlhý, smerom na J ďaleko od pohorí vybiehajúci "záliv" do černozemnej oblasti, viazaný na vyvýšený, viac rozčlenený, a preto väčšie množstvo zrážok dostávajúci pás územia. Ten sa tiahne cez Bešu, Veľké Lovce, Koltu až po Strekov a Svodín. V južnej časti Pohronskej pahorkatiny pozorujeme ešte dva ostrovy hnedozemí (obkľúčené černozemami), ktoré sa takisto viažu na rozčlenené územia. Sú to pahorky Chrbát na SZ od Vojníc a Belanské kopce na SZ od Štúrova.

Ipeľská pahorkatina je temer celá pokrytá hnedozemami. Tieto sa začínajú už celkom na juhu v okolí Malej nad Hronom a v podobe pomerne úzkeho pásu pokračujú na S. Východne od Želiezoviec sa pás hnedozemí rýchlo rozširuje, zaberajúc územie medzi Levicami a Šahami. Ked berieme do úvahy zónu hnedozemí Podunajskej nížiny ako celok, vidíme pri hranici s černozemami hnedozeme černozemné, bližšie k pohoriam, kde je vlhkejšie, hnedozeme typické a najbližšie k pohoriam alebo i ďalej od nich, ale na vyvýšených miestach, hnedozeme illimerizované (ktoré pod lesným porastom majú spravidla charakter illimerizovaných pôd - pozri ďalej).

Významná oblasť hnedozemí (zastúpených tými istými podtypmi) je vložená medzi západným ukončením Bielych Karpát a riekou Myjavou, t. j. v okolí Senice, Smrdákov a Gbiel. Pomerne malé plochy zaberá tento typ na Východoslovenskej nížine, kde ho možno nájsť najmä na S od Zemplínskych vrchov v priestore Zemplín, Kysta, Zemplínsky Branč, Novosad, Jastrabie, ďalej na JZ od Michaloviec a na S, ako aj Z od Veľkých Kapušian. Z podtypov sú tu najväčšmi zastúpené hnedozeme illimerizované a oglejené.

Hnedozem hrá dôležitú úlohu aj v nízko položených, preto pomerne teplých kotlinách, a to najmä v Ipeľskej, Rimavskej a Košickej. V Ipeľskej kotline tento pôdny typ dominuje hlavne v priestore medzi Veľkou Vsou nad Ipľom a Sklabinou; v Rimavskej kotline sa podstatná časť hnedozemí nachádza medzi Rimavskou Sobotou, Jesenským a Čížom; v Košickej kotline sa s hnedozemami stretneme v nižších častiach priestoru, ktorý sa tiahne v pomerne širokom pruhu od Kapušian na J cez Šarišské Bohdanovce až do okolia Bidoviec, ako aj územím od Košíc cez Šacu až po južné okolie Moldavy nad Bodvou. a tiež medzi Perínom a Janíkom. Zaujímavý je výskyt hnedozemí medzi Prešovom a Sabinovom - už mimo Košickej kotliny, súvisiaci s výraznejším dažďovým tieňom. Pomerne úzkymi pruhmi preniká hnedozem do Trenčianskej a Ilavskej kotliny.

Illimerizovaná pôda

Illimerizovaná pôda (obr. 102-2) - pôdny typ s profilom A, Az B, C, väčšinou na sprašových hlinách a im podobných substrátoch, menej na sprašiach. Táto pôda je hlbšia ako hnedozem. V lese je horizont A0, pod ktorým leží niekoľko centimetrov mocný horizont A,, majúci tmavosivé farby. Ten pomerne rýchlo prechádza do žltkasto - svetlohnedého až svetlosivého eluviálneho horizontu Al, siahajúceho do hĺbky obyčajne 30-50 cm. Tam sa začína mocný hrdzavohnedý iluviálny horizont Br - vo vrchnej časti väčšinou s polyedrickou, v dolnej s prizmatickou štruktúrou, ktorý siaha do hĺbky vyše 100-150 cm.

Stopy pôdotvorných procesov pozorujeme občas ešte hlbšie - až v horizonte C. Pri orných pôdach je horizont A, zmiešaný s hornou časťou horizontu AZ, čím vznikol horizont A or. Illimerizovaná pôda sa vytvorila väčšinou pod dubo-hrabinami až bučinami. Sústreďuje sa v najvlhkejších častiach nížin a v kotlinách. Hlavný pôdotvorný proces je illimerizácia, t. j. mechanický posun ílových častíc z hornej časti profilu do spodnej bez ich chemického rozrušenia.

Pretože ílové častice sú obalené kysličníkmi Fe a Al, dochádza pri tomto procese súčasne k ochudobneniu horizontu AZ a k obohateniu horizontu Bt aj o tieto zlúčeniny. V súvislosti s tým vzniká tiež odfarbenie ("presvetlenie") horizontu A1. V horizonte Bt býva často až tri razy toľko ílových častíc ako v A2. Takto vzniká v pôde málo priepustná vrstva, na ktorej sa občas hromadí zrážková voda.

Subtypy:

Illimerizovaná pôda typická - profil sme už opísali. Obsah humusu v orniciach je 1,3 až 2,5 %, Reakcia je mierne kyslá až kyslá, sorpčný komplex nenasýtený až mierne nasýtený. V hornej časti pôdy býva chemizmus silno ovplyvnený kultiváciou. lllimerizovaná pôda oglejená - vzniká vo vlhkejších oblastiach ako typická, alebo na menej priepustných substrátoch. V profile sa periodicky hromadí väčšie množstvo zrážkovej vody, ktorá spôsobuje proces oglejenia (podrobnejšie o ňom pozri pri oglejenej pôde).

Oglejenie sa prejavuje zreteľnejšou hrdzavo-čiernohnedou škvrnitosťou v horizonte A2 a hojnými svetlosivými pásmi v hrdzavohnedom horizonte Bt. K označeniu horizontov pridáme písmeno "g" - ako znak oglejenia.

Tento subtyp bude mať teda označenie horizontov: A or A1g B,g C(môže byť tiež Cg). Obsah humusu v ornici je 2,5-4,5 ";,. Reakcia býva kyslá, sorpčný komplex nenasýtený.

V nížinách sa illimerizované pôdy sústreďujú zákonite hlavne v oblastiach, ktorč sú k pohoriam najbližšie, a preto najvlhkejšie, s pôvodnými dubo-hrabinami na sprašových a svahových hlinách, menej na sprašiach. Zvlášť významné plochy tvoria na Východoslovenskej nížine, kde sú v podobe illimerizovanej pôdy oglejenej, s častými prechodmi až do oglejených pôd. Jeden pruh illimerizovaných pôd sleduje východné úpätie Miliča a Slanských vrchov, prechádzajúc z oblasti Breziny a Kuzmíc eez Sečovce až do oblasti Rudlova a Hlinného na SZ od Vranova. (Južne od Sečoviec sa v tomto pruhu vyskytujú aj hnedozeme.)

Druhý pruh illimerizovaných pôd sa začína pri Trhovišti a Pozdišovciach a pokračuje na S cez Rakovec a Lesné až do okolia Kladzian, na V od Vranova. Tretí pruh leží na J od Vihorlatu a JZ od Popričného. Začína sa v okolí Strážskeho, pokračuje popri Michalovciach do oblasti Iňačoviec, Sobraniec a končí sa pri Vyšnom Nemeckom (v skutočnosti však pokračuje za štátnymi hranicami ďalej na JV). Uvedené pruhy môžeme chápai aj ako jednu širokú zónu illimerizovaných a oglejených pôd, prerušovanú aluviálnymi nivami riek.

Na Podunajskej nížine (keď neberieme do úvahy illimerizované pôdy so slabšou illimerizáciou, ktoré po silnom skultúrnení človekom zaradujeme k hnedozemiam illimerizovaným) zaberajú illimerizované pôdy väčšinou len úzke, aj to spravidla nesúvislé pásy v polohách pri úpätiach hôr, čo súvisí - okrem iného - s celkove suchším podnebím Podunajskej nížiny, hlavne v letných mesiacoch. Tieto pôdy, často v súbore s hnedými lesnými a oglejenými pôdami, lemujú úpätie Malý~ Karpát od Modry cez Smolenice do oblasti Vrbového. Väčšie plochy pokrývajú medzí Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi v priestore Prašice, Zlatruky, Svinná, Bánovce. Pri úpätí Tríbeča, Pohronského Inovca a Štiavnických vrchov sú najmä na úsekoch Velčice-Topolčianky a Gondovo-Pukanec-Bátovce.

V nízko položených, teplých kotlinách sa illimerizované pôdy sústreďujú v okrajových ale v častiach, ktoré sú dostatočne vlhké. Najlepšie to dokumentuje Lučensko-rimavská kotlina. Illimerizované pôdy (v súbore s oglejenými a hnedými lesnými pôdami) tu zaberajú územie, do ktorého zapadá Halič, Lučenec, Breznička, Rimavská Sobota a Figa.

V Košickej kotline sú illimerizované pôdy sústredené najmä v oblasti medzi Moldavou, Jasovom a Košicami, a spolu s hnedozemami tvoria pruh od Ruskova a Bídoviec cez Šarišské Bohdanovce ku Kapušanom.

V chladnejších a vlhkejších kotlinách sa illimerizované pôdy vyskytujú všade, kde je pre ne vhodný substrát, väčšinou v podobe illimerizovanej pôdy oglejenej, ktorá sa často vyskytuje s oglejenými pôdami; k nim sa pridružujú hnedé lesné pôdy. Významné plochy illimerizovaných pôd ležia v Hornonitrianskej kotline, kde ich najsúvislejšia oblasť zaberá územie od Novák cez Prievidzu až po okolie Nitrianskeho Pravna, ďalej v Žiarskej kotline, najmä v páse Žiar nad Hronom-Loväca-Ždaňa, v Pliešovskej kotline, vo Zvolenskej kotline, kde tvoria najsúvislejšiu oblasť medzi Zolnou, Zvolenskou Slatinou a Očovou, v Liptovskej kotline, kde sa sústreďujú najmä v pruhu popri nive Váhu od Ružomberka až za Liptovský Mikuláš a v oblasti Jamník, Pribylina, Východná, Liptovský Hrádok, a v Popradskej kotline, najmä medzi Kežmarkom a Spišskou Belou.

V Žilinskej kotline nachádzame illimerizované pôdy predovšetkým na JV od Žiliny, v Turčianskej kotline tvoria pruh medzi Skleným a Ivančinou; v Horehronskom podolí ich nájdeme najskôr na J a JV od Brezna a v pruhu Polomka-Heľpa. Illimerizované pôdy tvoria aj dôležitú zložku pôdneho krytu Oravskej kotliny. Mimo kotlín sa pomerne hojne vyskytujú na plošinách Krupinskej planiny a v Nízkych Beskydách.

Podzol

Podzol (obr. 102-3) - pôdny typ s profilom A, A1 B, (alebo B,,S) C, väčšinou na ľahkých až stredne ťažkých, minerálne chudobných až stredne bohatých substrátoch. V lese sa začína profil horizontom A0, ktorý tvorí spravidla ihličie. Pod ním je niekoľko centimetrov mocný tmavosivý horizont A1, prechádzajúci do svetlosivého až špinavobielosivého eluviálneho "vybieleného" horizontu A2, hrubého od niekoľko centimetrov až do 15-20 cm. Nasleduje hrdzavohnedý až tmavosivohnedý horizont B, alebo Bhs, ktorý obyčajne v hĺbke 50-100 cm prechádza do substrátu – C. Podzol sa u nás tvorí spravidla pod ihličnatými lesmi a pod kosodrevinou.

Hlavný pôdotvorný proces je tu podzolizácia. V dôsledku pôsobenia silných organických kyselín dochádza pri nej k chemickému rozkladu ílu a presunu produktov tohto rozkladu (najmä zlúčenín Fe a Al) spolu s organickými látkami z hornej časti profilu do spodnej. Týmto sa ochudobňuje horizont A1 hlavne o Fe a A1 (čím vzniká i jeho odfarbenie) a súčasne obohacuje iluviálny horizont o uvedené zlúčeniny a prípadne aj o humus. Horná časť pôdy je taktiež silno ochudobnená o rastlinné živiny.

Subtypy:

Železitý podzol - s profilom A0, A, A2, B, C - sa vyskytuje ostrovčekovite najmä na viatych pieskoch Záhorskej nížiny. Predpokladá sa, že je tu druhotný. Vznikol asi v dôsledku zavedenia borových monokultúr (ktoré produkujú veľmi nepriaznivý odpad) na mieste pôvodných borovo- dubových lesov.

Humusovoželezitý podzol vzniká vo vyšších polohách - pri hornej hranici smrekového stupňa a v kosodrevinovom stupni. Označenie profilu: A0 A, A2, B, C. Pri tomto subtype si v B horizonte hromadí okrem zlúčenín Fe a A1 aj značné množstvo humusových látok, ktoré sa vplavujú zhora a dodávajú iluviálnemu horizontu sivé odtiene.

Hlavné oblasti humusovoželezitých podzolov ležia v kosodrevinovom stupni (čiastočne i niečo pod a nad ním) našich vysokých pohorí, najmä Vysokých, Západných a Nízkych Tatier. Významnejšie výskyty tohto podtypu nájdeme aj vo vrcholových partiách Malej Fatry, Babej hory a Pilska.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972