Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Pôda (15. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 16.6.2010

Charakteristika hlavných pôdnogeografických celkov

Slovensko a celá ČSSR ležia v subboreálnom pásme Eurázie a v rámci neho v tzv. západnej lesnej (makro) oblasti, ktorá siaha od Atlantiku až po Východný Kaukaz. Pásmo aj makrooblasť sú jednotky bioklimatické. Keď makrooblasť začneme deliť na základe substrátovo-geomorfologického kritéria, rozpadne sa nám na súbor rozsiahlych medzihorských zníženín (napr. Viedenská, Malá Dunajská kotlina) a súbor horských sústav (hercýnska, alpínska).

Na Slovensku sa zo súboru medzihorských zníženín nachádzajú časti Viedenskej a Malej i Veľkej Dunajskej kotliny, a z alpínskej horskej sústavy časť Karpát. Pre ďalšie delenie Slovenska predstavujú tieto celky jednotky najvyššieho rádu a nazveme ich krajinami. (Pozri mapu pôdneho krytu Slovenska.)

Viedenská kotlina – slovenská časť

Morfograficky sem patrí Záhorská nížina, časť Dolnomoravského úvalu a západná, nízka časť Myjavskej pahorkatiny. Toto územie sa rozpadáva na základe substrátovo-geomorfologických rozdielností na dve oblasti. Prvú časť tvorí Záhorská nížina, druhú predstavuje územie medzi Senicou, Kútmi a Skalicou.

Prvá oblasť - Záhorská nížina. Aj keď v rámci nej pribúda množstva zrážok smerom k Malým Karpatom, nevytvorila sa tu predhorská zonálnosť pôd pre extrémnosť materských hornín (hlavne terasové štrkopiesky a viate piesky). Pôdny kryt sa tu ďalej člení na základe hydrologicko-substrátovo-geomorfologických rozdielov do viacerých podoblastí. Prvá podoblasť sa viaže na rovinné územie aluviálnych nív Moravy a Myjavy. Pozdĺž spomenutých riek, kde sú - alebo boli pred zásahom človeka - časté záplavy, ležia prevažne nivné pôdy tvoriace miestami užšie, miestami širšie pruhy.

Ďalej od riek, najmä na nive Moravy, kde záplavy bývali zriedkavé alebo už dlhší čas nijaké, ale súčasne podzemná voda bola neďaleko povrchu, vznikli prevažne rôzne subtypy lužných pôd. V častiach nivy, v ktorých podzemná voda je zvlášť blízko, nájdeme glejové pôdy. Lokálne - zarastaním plytkých vodných nádrží - vznikli rašelinové pôdy. Na dne vodou vyplnených mŕtvych ramien ležia subhydrické pôdy. Druhá podoblasť sa viaže na mierne zvlnenú rovinu s prevahou riečnych terasových silikátových štrkopieskov. Miestami sú na nich naviate väčšie-menšie ostrovy. Z týchto materských hornín sa vyvinuli hnedé lesné pôdy nenasýtené a rôzne prechody k mačinovým pôdam (rankerom). Dná zníženín zaberajú lužné, glejové až rašelinové pôdy. Tretia podoblasť je spätá s minerálne veľmi chudobnými kremitými viatymi pieskami, na ktorých pod pôvodným borovo-dubovým lesom vznikli chudobné hnedé lesné pôdy nenasýtené (kyslé). Dnes sú na značných plochách premenené zásahom človeka (borové monokultúry) na prechodné formy k podzolom (hnedé lesné pôdy podzolované až podzolové) až na železité podzoly.

Lokálne nájdeme rankery a surové pôdy. V medzidunových depresiách blízka podzemná voda podmienila vznik lužných, glejových až rašelinových pôd. Štvrtú, neveľkú podoblasť tvoria lakšárske pahorky, kde sa striedajú rankery až hnedé lesné pbdy nenasýtené na sypkých neogénnych sedimentoch a viatych pieskoch s pruhmi prevažne lužných pôd na aluviálnych uloženinách.

Piata podoblasť sa vytvorila v súvislosti s tektonickou depresiou ležiacou pri úpätí Malých Karpát. V nej sa uložil hlinito-štrkovitý materiál náplavových kužeľov malokarpatských potokov. Pokiaľ je tento materiál silikátový, podmienil vznik hnedých lesných pôd nenasýtených, ale minerálne bohatších ako na viatych pieskoch. Najmä v severnej častí, kde materiál náplavových kužeľov má silikátovo-karbonátový až karbonátový charakter, vznikli pararendziny až rendziny. Spomenuté pôdy sa striedajú s rozsiahlymi aj menšími plochami prevažne lužných pôd rôznych subtypov. Lokálne nájdeme glejové a rašelinové pôdy.

V druhej oblasti - senicko-skalickej - pôsobí na rozrôznenie pôdneho krytu aj predhorská zonálnost, kombinovaná čiastočne s vertikálnou diferenciáciou pôdneho krytu. Na nivu Moravy sa viaže podoblast' s nivnými pôdami pri rieke a lužnými pôdami ďalej od nej. Ďalšiu podoblasť tvorí černozemná zóna prevažne s černozemami vylúhovanými a degradovanými. V južnej časti zóny, na viatych pieskoch, vznikli mačinové až hnedé lesné pôdy. Východnejšie, bližšie k Bielym a Malým Karpatom, kde je vlhkejšie podnebie, leží podoblasť tvorená zónou hnedozemí na sprašiach až sprašových hlinách. Lokálne, v najvlhkejších častiach podoblasti, sa vytvorili illimerizované pôdy.

Podunajská nížina

Toto územie môžeme rozdeliť na základe hydrologicko-substrátovo-geomorfologických znakov na dve oblasti. Prvú (väčšiu) oblasť tvorí súbor sprašových pahorkatín a mierne zvlnených sprašových rovín spolu s nivami riek, ktoré ich oddeľujú. Druhá oblasť zaberá aluviálnu rovinu ohraničenú zhruba líniou: Bratislava-Komárno-Nové Zámky-Sereď-Bratislava.

V prvej oblasti plošne výrazne prevažujú terestrické pôdy, ktoré sú usporiadané predovšetkým podla predhorskej zonálnosti. Najďalej od pohorí, v najsuchšom a najteplejšom podnebí, v podmienkach mierne zvlneného rovinného reliéfu, ležia rozsiahle územia s černozemami na sprašiach (hlavne černozeme mycelárne karbonátové a vylúhované, menej hnedé). Bližšie k pohoriam, v trocha vlhkejšom a chladnejšom podnebí, v podmienkach pahorkatinového reliéfu, vidíme na každej pahorkatine širokú zónu hnedozemí väčšinou na sprašiach, miestami na neogénnych sedimentoch (najmä typické a illimerizované hnedozeme, menej černozemné a oglejené hnedozeme). Na Pohronskú pahorkatinu sa viate významný výbežok hnedozemí (až illimerizovaných pôd), zasahujúci ďaleko na J - do mierne zvlneného rovinného územia s černozemami, čo chápeme ako prejav vertikálnej diferenciácie pôdneho krytu.

Na miestach, kde v hnedozemnej zóne vystupujú spod spraší vápnité neogénne sedimenty, nachádzame pararendziny. Najbližšie k pohoriam - v najvlhkejšom a najchladnejšom podnebí - sa na každej pahorkatine vytvorila viac-menej súvislá zóna illimerizovaných až oglejených pôd na sprašových a svahových hlinách, menej na sprašiach. V tejto zóne sú tiež hojné hnedé lesné pôdy na skeletnatých zvetralinách silikátových hornín. V nivách riek a potokov opisovanej oblasti ležia prevažne nivné a lužné pôdy na aluviálnych uloženinách. Najvýznamnejšie pruhy týchto pôd sledujú Váh, Nitru, Žitavu a Hron.

Druhú oblasť - ležiacu na J od predchádzajúcej - reprezentuje pomerne rozsiahla aluviálna rovina s prevahou semiterestrických pôd. Túto územnú jednotku možno použitím hydrologicko-geomorfologického kritéria rozdeliť na dve podoblasti. Prvá, väčšia podoblasť má pôdy, ktoré sa formujú, resp. donedávna formovali pod vplyvom podzemných a povodňových vôd. Plošne dominujú rôzne subtypy lužných pôd, ktoré na mnohých miestach prechádzajú až do lužných černozemí. V mierne znížených pásoch aluviálnej roviny - medzi agradačnými valmi -, kde je podzemná voda bližšie k povrchu, sú lužné pôdy glejové, prípadne až glejové pôdy. Na okrajoch agradačných valov, kde je podzemná voda o niečo hlbšie, prevažujú lužné pôdy typické. Chrbty agradačných valov, kde je podzemná voda najhlbšie, nesú lužné pôdy černozemné až lužné černozeme. Pozdĺž riek sa tiahnu široké pruhy nivných pôd, ktoré sú prevažne karbonátové. V tejto podoblasti sa tiež sústreďuje značné množstvo lokalít soľných pôd, ako aj mačinových pôd na viatych pieskoch.

Druhú podoblasť tvorí západná časť Žitného ostrova, kde je rovina mierne vyvýšená, takže podzemná voda už dlhší čas neovplyvňovala pôdy. Preto sa tu vyvinuli - v súlade s klimatickými podmienkami - mycelárne karbonátové černozeme, ktoré však neležia na spraši ako v prvej oblasti, ale na vápnitých aluviálnych uloženinách s blízkym štrkovým podložím.

Východoslovenská nížina

Podobne ako Podunajskú nížinu môžeme aj túto jednotku rozdelif použitím hydrologicko-substrátovo-geomorfologického kritéria na dve oblasti. Prvú tvorí územie pahorkatín a priľahlých mierne vyvýšených rovín spolu s príslušnými časťami riečnych nív, ktoré ich oddeľujú. V tejto oblasti vystupujú ako zvláštna "cudzorodá" jednotka Zemplínske vrchy. Druhá oblasť zaberá aluviálnu rovinu tvoriacu výrazný výbežok pozdĺž Ondavy a Tople k Vranovu.

V prvej oblasti plošne silno prevládajú terestrické pôdy vyvinuté hlavne na sprašových a iných hlinách, menej na sprašiach a zvetralinách neogénu. V základných črtách stí tu pôdne typy usporiadané podľa predhorskej zonálnosti. V najsuchších a najteplejších územiach oblasti nájdeme černozeme (vylúhované, degradované až illimerizované), bližšie k pohoriam ležia hnedozeme (väčšinou illimerizované a oglejené), ktoré prechádzajú do širokej predhorskej zóny illimerizovaných pôd ogleiených až oglejených pôd.

V Zemplínskych vrchoch je najviac hnedých lesných pôd, ktoré sa vytvorili na zvetralinách silikátových hornín. Karbonátové horniny v juhovýchodnej časti podmienili vznik rendzín.

Druhá oblasť - reprezentovaná rozsiahlou aluviálnou rovinou - je charakteristická silnou prevahou semiterestrických pôd. Pretože jej podstatnú časť ešte donedávna zaplavovali povodňové vody, najväčšiu rozlohu majú nivné pôdy. Tieto sú zastúpené najmä dvoma subtypmi - nivnými pôdami glejovými (hladina podzemnej vody neďaleko povrchu) a nivnými pôdami oglejenými (málo priepustné uloženiny). Pre tvorbu lužných pôd - na rozdiel od Podunajskej nížiny - boli vhodné podmienky len na veľmi malých plochách. Oblasť je účelné rozdelif na severnú a južnú podoblasť.

V severnej sa medzi nivnými pôdami vytvorili menšie plochy hnedozemí a illimerizovaných pôd; v južnej sa k nivným pôdam pridružuje množstvo väčších alebo menších ostrovov mačinových pôd na viatych pieskoch. V tejto oblasti sú tiež lokality soľných pôd.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972