Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Pôda (17. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 1.7.2010

Úrodnosť pôd

Úrodnosť - túto najcennejšiu kvalitatívnu vlastnosť pôdy - možno najvšeobecnejšie definovať ako schopnosť pôdy poskytova~ rastlinám také životné podmienky, ktoré vedia uspokojiť ich požiadavky na vodu, živiny a pôdny vzduch počas celého vegetačného obdobia, a tak zabezpečiť ich úrodu. Úrodnosť pôdy možno posudzovať z rôznych hľadísk, a preto hovoríme o rôznych druhoch úrodnosti pôdy.

Neovplyvnená prirodzená alebo potenciálna úrodnosť je najstaršia, pôvodná forma úrodnosti, ktorá vznikla v prirodzených podmienkach. Jej predstaviteľom sú človekom neovplyvnené pôdne typy (napr. černozem je veľmi, hnedozem stredne a illimerizovaná pôda málo úrodná). Ovplyvnená (kladne alebo záporne) prirodzená úrodnosť pôdy, často označovaná tiež ako kultúrna úrodnosť, je výsledkom kultivácie (obrábania, hnojenia atď.) pôvodných pôdnych typov. Tento druh úrodnosti sa vyjadruje aj pôdnym typom, no s prihliadnutím na stupeň jeho skultúrnenia. (Napr, silno skultúrnená illimerizovaná pôda môže byť úrodnejšia ako menej skultúrnená hnedozem.)

Existuje tiež umelá úrodnosť pôdy, ktorá je vlastne výtvorom človeka. Majú ju antropogénne pôdy. Skutočná číže efektívna úrodnosť pôdy je daná kvalitou a množstvom úrod pestovaných plodín na príslušnej pôde. Ekonomická úrodnosť pôdy je vyjadrená čistým ziskom z dosiahnutej úrody, teda po odpočítaní všetkých vynaložených nákladov.

Pôdy s úplne neovplyvnenou, prirodzenou úrodnosťou, ako aj s úplne umelou úrodnosťou zaberajú na Slovensku veľmi malé plochy. Máme vlastne do činenia s pôdami rôzne silno ovplyvnenými činnosťou človeka. Vcelku možno povedať, že úrodnosť väčšiny lesných horských pôd sa veľmi nelíši od prirodzenej úrodnosti. Len menšia časť týchto pôd má prirodzenú úrodnosť ovplyvnenú silnejšie, a to prevažne negatívne. Poľnohospodársky využívané pôdy, sústredené hlavne v nížinách a kotlinách, majú viac-menej výraznú kultúrnu úrodnosť. Postup skultúrnenia pôd smeroval "zdola nahor"; najskôr sa začalo s kultiváciou pôd v nížinách a najteplejších kotlinách južného Slovenska, a len neskôr sa tento proces preniesol na pôdy stredného a severného Slovenska.

Už z toho sa dá usúdiť, že stupeň skultúrnenia pôd Slovenska je nerovnaký. Nezáleží však iba na tom, ako dlho trvali kultivačné zásahy, ale aj na ich druhu a intenzite. Z hlavných kultivačných zásahov, výrazne ovplyvňujúcich prirodzenú úrodnosť pôdy, treba spomenúť obrábanie, hnojenie, pestovanie plodín v rámci osevných postupov a rôzne technické zákroky, z ktorých sú dôležité najmä vodohospodárske meliorácie (odvodňovanie, zavlažovanie), technická úprava pozemkov, ďalej vápnenie, slieňovanie, rigolovanie pôdy atď.

Stredne ťažké pôdy

Najväčšiu úrodnosť vykazujú stredne ťažké pôdy, t. j. hlinité v širšom zmysle slova. Tento pôdny druh má najpriaznivejšie fyzikálne, chemické i biologické vlastností. Vyznačuje sa dobrými vodnými pomermi a súčasne dostatočným prevzdušnením. Vhodná pórovitosť umožňuje priaznivú činnosť organizmov, najmä baktérií, rozkladajúcich organické zvyšky, čím sa uvoľňujú rastlinné živiny; pútanie (sorpcia) týchto živín je dobré. Hlinité pôdy sú najvhodnejšie aj na obrábanie: pomerne malou námahou sa dosahuje optimálny stav pôdy pre vývoj poľnohospodárskych plodín.

Tieto najúrodnejšie pôdy - hodnotené podľa zrnitosti - zaberajú najrozsiahlejšie územia na Podunajskej nížine, kde prevládajú aj plošne. Súvisia najmä so sprašami pahorkatín a priľahlých sprašových rovín, ako aj so stredne ťažkými riečnymi sedimentmi. Na Záhorskej nížine (kde dominujú ľahké pôdy) zrnitostne najvhodnejšie pôdy sa sústreďujú na náplavy Moravy a na pruh územia pozdĺž Malých Karpát, kde sa nahromadili uloženiny pochádzajúce zo spomenutého pohoria. Na Východoslovenskej nížine (s prevahou ťažkých pôd) zrnitostne najpriaznivejšie pôdy súvisia najmä s hlinitými uložninami riek, menej so sprašami, sprašovými hlinami a zvetralinami pevných hornín Zemplínskych vrchov. Najvýznamnejšie plochy takýchto pôd vidíme v priestore Veľký Kamenec, Somotor, Veľká a Malá Tŕňa, Novosad, Oborín, medzi Bešou a Lekárovcami a v južnom a juhovýchodnom okolí Vranova.

Pôdy opísaných vlastností sú zastúpené vo významnej miere aj v kotlinách. Tu však na mnohých miestach znižuje dobrú úrodnosť väčšie množstvo skeletu. Zvlášť hojné sú v Liptovsko-popradskej a Oravskej kotline, v Horehronskom odolí a vo východnej časti Košickej kotliny. V Ipeľskej, Lučenskej, Košickej (v západnej časti), v Žiarskei, Hornonitrianskej, Turčianskej, Trenčianskej, Ilavskej, Žilinskej a v Hornádskej kotline sa významné areály týchto pôd striedajú s nemenej významnými plochami ťažkých pôd. V rámci horského územia pôdy s najlepšími zrnitostnými vlastnosťami dominujú v sopečných pohoriach. V stredných a vonkajších Karpatoch ležia hojné, ale menšie plochy týchto pôd.

Ľahké pôdy

Všeobecne menej úrodné ako predchádzajúce sú pôdy ľahké, t. j. piesočnaté v širšom zmysle slova Obrábajú sa síce veľmi ľahko, ale zadržia v sebe len málo vlahy a súčasne sú silno prevzdušnené i záhrevné. Pre ich slabú pútaciu schopnosť sa živiny ľahko strácajú z dosahu koreňov. Silná prevzdušnenosť podmieňuje rýchlu mineralizáciu humusu. Tieto pôdy majú malú súdržnosť a za sucha sú sypké.

Na Záhorskej nížine plošne prevažujú a súvisia s v naviatymi pieskami a terasovými štrkopieskami. V rámci Podunajskej nížiny zaberajú pomerne menšie plochy. Najsúvislejšia oblasť ľahkých pôd je spojená s viatymi pieskami, ktoré sa sústredenú najmä v pruhu Palárikovo, Hurbanovo, Moča. Druhá dôležitá oblasť ľahkých pôd, avšak s prímesou štrku, vznikla na V a JV od Bratislavy na dunajských štrkopieskoch. Na Východoslovenskej nížine vidíme ľahké pôdy spravidla na viatych pieskoch, ktoré sa v podobe väčších-menších ostrovov sústreďujú v južnej časti.

Ťažké pôdy

Pôdy ťažké, t. j, ílovité v širšom zmysle slova, sú tiež všeobecne menej úrodné ako stredne ťažké pôdy. Pre vodu a vzduch sú ťažko priepustné, ľahko sa zamokrujú a po vyschnutí silno stvrdnú. Pôdy sú málo prevzdušnené. Aj mikrobiálna činnosť v nich je slabá, rozklad organických látok pomalý a nedokonalý. Ťažké pôdy sa označujú niekedy tiež ako "studené". Ich obrábanie je veľmi namáhavé.

Tieto pôdy plošne prevládajú vo Východoslovenskej nížine, kde súvisia najmä so sprašovými hlinami a ťažkými riečnymi náplavami. V rámci Podunajskej nížiny sa vytvorili na sprašiach, sprašových hlinách, neogénnych sedimentoch a ťažkých riečnych uloženinách. Najsúvislejšie a najväčšie plochy pokrývajú v severnej časti Nitrianskej a Žitavskej pahorkatiny, ako aj na Pohronskej a Ipeľskej pahorkatine.

Výrazne prevládajú tiež v Rimavskej, Plíešovskej a Zvolenskej kotline. V rámci horských území sa ťažké pôdy sústreďujú hlavne v pohoriach flyšových Karpát, kde vznikli zo zvetralín mäkkých flyšových súvrství s ho n m obsahom až s prevahou ílovitých bridlíc. V pohoriach stredných ich rozsiahle plochy súvisia najmä so zvetralinami vápencov a dolomitov V sopečných pohoriach sa ťažké pôdy viažu najmä na zvetraliny tufov a tufitov.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972