Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Kysucká vrchovina
zdroj: www.referaty.sk
pridané: 18.5.2005

Geológia: Väčšina územia patrí do flyšového pásma. Flyš predstavuje niekoľko sto až tisíc metrov mocné súvrstvie prevažne paleogénnych hornín, v ktorom sa rytmicky striedajú vrstvy mäkkších ílovcov – bridlíc a tvrdších pieskovcov. Flyšové horniny na území patria k magurskej tektonickej jednotke. Sú to paleogénne horniny u ktorých sa tu vyskytujú zlínske vrstvy. Je to súvrstvie, v ktorom prevládajú ílovcové vrstvy mocné od niekoľko centimetrov do desať metrov. Pieskovce v zlínskych vrstvách vytvárajú polohy od 1 cm do 6 metrov. Sú jemno a strednozrnité a rôzne sfarbené.

Vápence, dolomity a kremence starších druhohôr sú v južnej časti Kysuckej vrchoviny. Vápence a slieňovce mladších druhohôr sú v juhovýchodnej časti Kysuckej vrchoviny.

Reliéf: Pozorujeme tu formy troch eróznych systémov, t.j. zvyšky stredohorského a poriečneho systému, ako aj sústavu mladých údolných zárezov. V Kysuckej vrchovine, vo vnútri pohoria sa zachovali zvyšky stredohorského systému v širokých chrbtoch na dosť značných plochách v nadmorských výškach okolo 750 – 800 metrov a to vďaka odľahlosti od Váhu resp. Kysuce ako miestnych eróznych báz. Poriečna roveň sa uchovala na okrajoch vo výškach 550 – 600 m.n.m. Najmladší systém foriem – mladé doliny – sú hlboko vrezané do poriečneho reliéfu najmä na okrajoch ( 200 – 300 m), smerom do vnútra po niekoľkých kilometroch sa silne splytčujú a rozširujú v úvalinové formy. V menej exponovaných polohách vo vnútri pohoria je plochý reliéf s deniveláciami do 100 – 150 m, teda prakticky pahorkatina, ale rozrušené okraje pôsobia dojmom vysokej vrchoviny až hornatiny. V heterogénnom podloží prebiehal aj vývoj štruktúrno – eróznych bradlových foriem. Medzi najvýraznejšie patria vápencové bradlá typu „hog back“, vyvinuté najmä v 12 kilometrovom pruhu medzi Horným Vadičovom a Lalínkom, ako aj bradlá severne od Lysice. V prvej skupine vyniká Veľké Vreteno (821 m), Steny (912 m), Ľadonhora (999 m). Ďalšou typickou formou reliéfu Kysuckej vrchoviny sú brdalové tvrdoše. Medzi najvýraznejšie patrí Stránik (769 m), Magura (921 m), Okruhlica (932 m), Pupov vrch (1095 m), ktorý je najvyšším bodom Kysuckej vrchoviny a zároveň celého bradlového pásma Západných Karpát Ako protiklad opísaných foriem vyvinutých na odolných horninách (vápenve, pieskovce, zlepence), vystupujú erózne kotliny a brázdy vymodelované v mäkkých, bridličnato – sliezskych súvrstviach.

Oproti zovretým, prelomovým dolinám v bradlách a bradlových tvrdošoch dominujú v kotlinách úvalinovité doliny so silne zasutenými svahmi (hlinité a hlinito – kamenisté delúvia). V delúviach dosahujúcich mocnosť až 10 – 15 metrov sú časté výmole a sufizývne formy. Vápencové bradlá nesú často skalné zruby a ich úpätia lemujú osypy a lokálne fosílne kamenisté prúdy. Z tektonicky podmienených foriem sa tu prejavujú 250 – 300 metrov vysoké strmé svahy na zlomovej čiare, lokálne zložené zlomové svahy spadajúce k Žilinskej kotline.

referaty.sk