Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pod drobnohľadom

Stavba Zeme - 2. časť
zdroj: www.referaty.sk
pridané:
4.6.2005

Hlavné štruktúrne jednotky zemskej kôry a reliéf

Zemská kôry je jedinou geosférou tuhého zemského telesa, aspoň čiastočne dostupnou priamemu ľudskému bádaniu. Štruktúru pevninovej kôry, pravda, lepšie poznáme ako štruktúru oceánskej kôry. Najstaršie zo základných štruktúrnych jednotiek zemskej kôry sú staré platformy, pozostávajúce zo zvrásneného a metamorfovaného základu (fundament tvorený horninami starších ako vrchné proterozoikum) a zo sedimentovaného obalu rôznej hrúbky. Okrem starých platforiem jestvujú aj platformy mladé. Miesta, na ktorých vystupuje fundament platforiem na veľkých rozlohách na povrch, sú štíty. Platformy sú konsolidované časti zemskej kôry, vyznačujú sa stálou hrúbkou, nízkou amplitúdou reliéfu, stálymi prejavmi vrásnenia, seizmicity a vulkanizmu. Na miestach, kde platformy prechádzajú ku geosynklinálam, sú prechodné štruktúry. Prechod môže byť ostrý, sprevádzajú ho hlbinné zlomy, alebo môže mať napr. vrásovo-zlomový charakter. Geosynklinálne zvrásnené pásma majú lineárny priebeh, ich dĺžka je často mnoho tisíc kilometrov, reliéf má veľkú amplitúdu, horniny sú intenzívne zvrásnené. Sú to oblasti seizmicky aj vulkanicky vysokoaktívne.

Epiplatformové orogénne oblasti sú pásma druhorodej orogenézy na platformách. Vulkanické pohoria tvoria pásma široké 100-200 km a dlhé niekoľko tisíc kilometrov. Účinky endogénnych a exogénnych procesov na zemský povrch sú v podstate protichodné. Endogénne procesy, najmä tektonické, podmieňujú predovšetkým vznik výrazných nerovností, od ktorých závisí napr. aj rozloženie pevnín a morí. Exogénne procesy rozčleňujú vyzdvihnuté časti povrchu a v konečnom dôsledku zarovnávajú nerovnosti zapríčinené endogénnymi procesmi. Výsledkom spoločného pôsobenia endogénnych a exogénnych procesov na zemskom povrchu je súhrn tvarov nazývaný reliéf. Pri prevahe endogénneho činiteľa vznikajú najmä veľké formy zemského povrchu morfoštruktúry, ako horské pásma, panvy, nížiny ap. Ak pri modelácii prevláda exogénny činiteľ, vznikajú menšie formy, morfoskulptúry, napr. morény, pieskové presypy, riečne terasy. Najvýraznejšími prvkami v súčasnom reliéfe pevnín sú rovinoplatformové a horské oblasti. Rovinoplatformové oblasti zahŕňajú rovinné časti starých i mladých platforiem a zaberajú asi 64% rozlohy kontinentov. Prevládajú medzi nimi rovinné povrchy štruktúrneho pôvodu. Tvoria ich takmer horizontálne ležiace vrstvy sedimentovaných hornín. Tieto oblasti sú istom zmysle symetricky rozložené; na severnej pologuli je to oblasť severoamerická, východoamerická a sibírska, na južnej pologuli juhoamerická (brazílska), africko-arabská a austrálska. V rámci platformových rovín sa vyskytujú jednotlivé nížiny aj vysočiny, plošiny a vysoko vyzdvihnuté masívy. Celkove však je výšková amplitúda povrchu asi 10- až         20-násobne menšia ako v horských oblastiach. Vyskytujú sa roviny v malej nadmorskej výške (100-300m) i vo väčšej (400-1000m), vyzdvihnuté neotektonickými pohybmi.

Horské oblasti zaberajú asi 36% rozlohy kontinentov. Rozlišujú sa mladé, resp. epigeosynklinálne horské systémy, ktoré vznikli vyvrásnením geosynklinál mladých orogenetických zón (pohoria na juhu Eurázie, na západe Severnej a Južnej Ameriky), a epiplatformové horské systémy, ktoré sa vytvorili na mieste starých zarovnaných oblastí rozličného veku v dôsledku omladenia pri neotektonických pohyboch zemskej kôry (napr. Ťaň-šan, Kchun-lun, pohoria južnej Sibíri, Skalnaté vrchy a i.). Epiplatformové horské systémy majú oveľa väčšiu rozlohu ako epigeosynklinálne, čo je dôsledkom obrovského rozšírenia epiplatformovej orogenézy počas neotektonickej etapy vývoja zemskej kôry. Detailnejšia tvárnosť rovinovoplatformových i horských morfoštruktúr pochádza od exogénnych procesov.

Najvýznamnejším činiteľom pri formovaní morfoskulptúry sú stále a občasné vodné toky. Výsledkom ich činností sú najrozšírenejšie reliéfne tvary: riečne erózne a akumulačné formy, časté sú aj ľadovcové formy, výsledky ľadovcovej modelácie dnešných i niekdajších ľadovcov, potom formy eolické, periglaciálne, krasové a i.

Členenie oceánov zo štruktúrneho aspektu je predovšetkým výsledkom pozorovaní podmorského reliéfu. K základným štruktúrnym jednotkám oceánskeho dna patria rozsiahle, pomerne rovné oceánske platformy (hlbokomorské roviny a plošiny). Vyznačujú sa slabými prejavmi vulkanizmu a nízkou seizmicitou. Ich protikladom sú riftové zóny, ktoré sa ťahajú cez všetky oceány. Sprevádzajú ich stredooceánske chrbty, tvoriace v priereze hrebeňový val. Stredooceánske chrbty charakterizuje intenzívna sopečná činnosť a seizmicita. Riftové zóny možno pokladať za ekvivalent geosynklinál. V súčasnom reliéfe oceánskeho dna sa rozlišuje predovšetkým oblasť zaplaveného okraja pevnín, zóna ostrovných oblúkov alebo prechodná oblasť, podmorské panvy a stredooceánske chrbty.

Zaplavené okraje kontinentov (asi 14% ich povrchu) zahŕňajú predovšetkým celý kontinentálny prah, svah, stupeň, ako aj kontinentálne úpätie až do hĺbok 2500-6000m. Na niektorých miestach medzi kontinentom a oceánskymi panvami sa rozprestiera ešte prechodná zóna značnej šírky, v ktorej sa rýchle striedajú vyzdvihnuté a hlboko vklesnuté časti dna. Typickými prvkami reliéfu sú tu oblúky súostroví, kotliny okrajových morí, ako aj hlbokomorské priekopy.

Hlavnými reliéfnymi prvkami vlastných oceánskych paniev ( asi 41%) sú hlbokomorské roviny, označované aj ako oceánske platformy. Z rovinných priestranstiev oceánskeho dna sa dvíhajú početné izolované podmorské vrchy.

Významným prvkom podvodného reliéfu sú ďalej stredooceánske chrbty ( asi 10%), ktorých celková dĺžka je viac ako 60 000 km. Každý zo stredooceánskych chrbtov má svoje pokračovanie v pevninovej kôre.

Morfoskulptúrne formy sa na dne oceánov tvoria pod vplyvom brehových abrázno-akumulačných procesov, činnosťou prúdov ap.

Dnešná koncepcia vývoja oceánov a pevnín vychádza z hypotézy novej globálnej tektoniky, v ktorej majú významnú úlohu pojmy ako kontinentálny drift, známy už z Wegenerovej hypotézy, rozpínanie oceánskeho dna a tektonika litosferických blokov (dosák).

Podľa jej predstáv vrchná časť Zeme (litosféra), tvorená zemskou kôrou a časťou vrchného plášťa, sa pohybuje po podložnej, plastickej astenosfére; je rozdelená na bloky, ktoré sa od seba vzďaľujú, narážajú na seba, alebo sa pohybujú pozdĺž seba. Súčasťami blokov sú pevniny a oceány.

1. časť   2. časť