Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Príspevok k najstarším jaskyniam v Slovenskom krase
zdroj: www.drienka.host.sk
pridané: 15.6.2006

Ľudský život je prikrátky, aby zaregistroval podstatné zmeny v zemskej kôre, ktoré sa z hľadiska bežného človeka morfologicky prejavujú až rádovo o tisíce rokov. Exogénne činitele, ktoré v konečnom dôsledku formujú tvár zemského povrchu, ju nahlodávajú už v rannom okamihu - hneď ako sa vynorí z hĺbok, odkiaľ ju vytlačia na svetlo tektonické sily.

Rozrušuje ju voda, zatína do nej zuby vietor a vrásky jej vtláča mráz. Ťažko skúšaná tvár Zeme podlieha týmto eróznym procesom niekde viac, inde menej - závisí to aj od povahy geologického podkladu, predovšetkým jeho rigidity, čiže schopnosti odolávať deštrukčným silám.

Ak sa v Slovenskom krase postavíme kdekoľvek a rozhliadneme sa okolo seba, majme na pamäti, že žiaden vápenec neodolá brúsnemu papieru erózie, denudácie a času. V každom okamihu prebieha na povrchu krasu zápas medzi prírastkom a úbytkom hmoty. Hmoty pribúda i ubúda hlavne vo väčších depresiách a sily sú spravidla vyrovnané, ak je v rovnováhe odnos a akumulácia. Na temene krasových vyvýšenín je úbytok najväčší. V konečnom dôsledku však všade víťazia ostré zuby neúnavného "šmirgľa" vyrobeného z vody, vetra, mrazu a času, ktorý nemilosrdne zbrúsil starší povrch až na súčasnú úroveň. Čo zmizlo, je už v nenávratne. Máme však nejakú šancu zistiť, čo sa čnelo nad našimi hlavami pred státisícami rokov? Čo ležalo tam, kde je dnes vzduchoprázdno? A koľko toho vlastne chýba?

Jaskyniari Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Slovenskom krase našli zatiaľ dve lokality, ktoré svedčia o tom, že erózny resp. denudačný proces prebehol v miere, ktorá sa dá rádovo kvantifikovať v metroch - áno, celé metre možno až pár desiatok metrov hrubá časť niekdajšieho povrchu dnes chýba tam, kde stojíme. Svedčia o tom o. i. tzv. bezstropé jaskyne (z angl. topless caves, alebo roofless caves), ktoré opísali slovinskí karsológovia (A. Mihevc - T. Slabe - S. Šebela, 1998; A. Mihevc, 2001). K ich hľadaniu nás inšpirovali na speleologickej škole v roku 1999, ktorá sa pravidelne v Slovinsku organizuje a ktorej sa pracovníci jaskyniarskeho oddelenia nášho Múzea z času na čas zúčastňujú. A podarilo sa. Na Silickej planine, v jej severozápadnej časti sme v roku 2001 takmer na temeni kóty 637 m n. m., ktorá patrí k navyšším krasovým vyvýšeninám planiny, v neveľkej depresii našli (autor článku) plošne obmedzený, ale mocný (hrúbka cca 1-2 m) výskyt výrazne zvrstvených podlahových sintrov vmedzerený medzi hrubé rekryštalizované sintrové kôry, ktoré pokrývali dnes až na bázu povrchu zbrúsené steny (G. Lešinský, 2004). Čoho? Niekdajšej, dnes už bezstropej jaskyne. Ak špekulujeme o prastarých jaskyniach ako sú napr. Ortováň a Brzotínska brána - taktiež situovaných na Silickej planine - či o azda predkvartérnej jaskyni Erňa na Zádielskej planine, ktoré dodnes spĺňajú kritériá podzemnej formy krasového reliéfu (v zmysle P. Bellu, 1989), tak sme trochu v pomykove; v prípade bezstropých jaskýň totiž zmizol nielen ich strop, či steny, ale samozrejme i nadložná hornina v neznámej hrúbke. Zdenudovaný relikt jaskyne, ktorý sa zachoval do dnešných čias je nutné vnímať už ako povrchovú formu v krasovom reliéfe (P. Bella,1989) i keď pochopiteľne v celom kontexte jej vývoja. Teda máme a zároveň nemáme do činenia s jaskyňou ako takou; určite však s jej pozostatkami.

Ak sa našli už dve takéto štruktúry (druhá bola nájdená P. Holúbekom a autorom príspevku na Hornom vrchu v južnom svahu planiny pri osade Rádvány v roku 2004), iste sa podrobným povrchovým prieskumom nájdu i ďalšie. Teraz je dôležité tieto prehistorické skvosty zachovať a preskúmať. Oboznámiť sa s rozpracovanou metodikou slovinských karsológov, pokúsiť sa o datovanie sintrových výplní, ktoré sa rudimentárne zachovali v oboch prípadoch a načrtnúť možnú speleogenézu týchto štruktúr. V nadväznosti na to, pokiaľ to bude možné, aspoň čiastočne (lokálne) rekonštruovať paleopovrch. Pravdaže, teoreticky. Už v prípade bezstropej jaskyne na Silickej planine je zrejmé, že ide o tečúcou vodou pretekanú jaskynnú chodbu - také isté podlahové sintre možno vidieť napr. v znovu vykopanej fluviokrasovej Kečovskej vyvieračke III. Bezstropé jaskyne nám možno dajú odpoveď na otázky, kde sa vysoko na plošine planiny a na kilometre ďaleko od kontaktného krasu s ponormi vzala napríklad jaskyňa Drienka - jeden úžasný podzemný fenomén, ktorému ťažko nájdeme precedens. Dnes to už začína všetko dávať zmysel. Isté veci si už nemusíme len myslieť a domýšľať čochvíľa ich bude možné aj doložiť argumentmi. Na planine prosto podľa všetkého tiekli vody; boli asi dosť výdatné a tiekli viac-menej pravidelne, inak by takéto podzemné štruktúry nikdy neboli nevznikli. Či to boli alochtónne alebo autochtónne toky - to zatiaľ nevieme. Od týchto poznatkov nás delí hlboká Rožňavská kotlina a veľký otáznik vo vzájomnom vzťahu kryštalinika Volovských vrchov a mezozoika Slovenského krasu - aspoň čo sa týka hydrografie. Nekrasové obliaky sa široko-ďaleko v tejto časti Silickej planiny zatiaľ nenašli. Je tu však obrovské množstvo vertikál, o ktorých sa špekulovalo v súvislosti s koróziou ako ich hlavným modelačným činiteľom. Ktovie, ako to všetko bolo... Autor: Gabriel Lešinský

drienka.host.sk