Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zaujímavosti

Trativod
zdroj:
Štefan Žáry, Nedávny dávny svet, TRANOSCIUS Liptovský Mikuláš, 1995
pridané:
14.6.2007

Krátka poviedka Štefana Žáryho približuje zaujímavú povesť o podzemí Ponického krasu (Poniky pri Banskej Bystrici).

Dlho som predpokladal, že „trativod“ je niekto, čo cestou od pumpy tratí z nádoby vodu. Ponáhľa sa, voda mu vyšplecháva a ľudia ho častujú: Ty si iba taký trativod; viacej vody vyleješ, ako prinesieš domov! Potom ma poučili, že je to potok, strácajúci sa z ničoho nič v zemi. Po kratšej - dlhšej temnej púti môže sa znova vynoriť na Božom svetle. Alebo sa už nezjaví — a v takom prípade sa hovorí o „ponornej rieke".

Prakticky však sme význam slova pochopili, až keď nám raz pri pasení kráv sfrkla do napájadiel lopta, a iní kraviari ju dajaký kilometer nižšie spod brala vytancujúcu vylovili. To podplávala celý vrch Drienok a podala dôkaz, že potok stratený Na baniach a vytekajúci pri Kravskej zápoli je ten istý a jediný. Náš plytký, na vodu chudobný potok býval vraj pred stáročiami bujnou, bohatou riečkou. Napokon, rozľahlé a vymleté brehy tomu nasviedčali. Otvor na brale nebolo spod hladiny vidieť.

Keď vpadli na Hron Turci a jeden svoj šík vyslali aj smerom našej dediny, vystrašení obyvatelia sa poskrývali v horách, baniach, starých štôlňach, aby si zachránili život. No nie všetci sa poponáhľali, mnohí nestihli ujsť. Nejaký ataman prijachal s hliadkou doprostred obce. Zoskočili z koní, predulovali domy, vypalicovali odporcov, napichali na meče a zajímali. Mladý, zdravý mládenec sa zíde na posilu fiate. Dievča či mladušká poteší bujného vojaka, poslúži panej v tureckej krajine.

Po hodinách plienenia zahorel v dedine červený kohút a hlúčik zajatých pochodoval pod polmesiacom na doliny, kde mal ataman sídlo. Museli prekonať riečku. Práve prechádzali dreveným mostíkom neďaleko miesta, ktoré miestni obyvatelia nazývali Na baniach, keď sa prelomili žŕdky a niekoľko zajatcov popadalo do vody. Medzi nimi aj krásavica Madlenka, na ktorú mal zálusk sám veliteľ.

Trma-vrma prišla nešťastníkom vhod. Rozptýlili sa na všetky strany, tu sa vyškriabuc na breh, tam zasa plávajúc proti prúdu, aby ich pri napájadlách Turek nezaskočil.

Nože, Alik, tamtú zlatovlásku' — skríkol ataman na pobočníka, keď videl, že mu jeho najvzácnejšia korisť uniká.

Ali bol zaraz v riečke, plával za Madlenkou, dostihoval ju, dolápal. Chmatol ju za bohatý vrkoč. Obrátil k sebe jej tvár, zahľadel sa do jej nezábudkových očí. Z tých očí vyvierala prosba, úpenlivá žiadosť, akoby hovorili:

- Nieže tak, vojak, zmiluj sa nad úbohou! Lež jej pery vystrekli s prskotom vzdorných slín: — Pusť ma zaraz, ty pohanský pes!

Turka to prekvapilo, veď dievča nežobroní, a trochu zaváhal. Ale vrkoča sa nepustil. Vtom ich už oboch voda brala k trhline. Madlenka sa ponori-la, stiahla za sebou vojaka. Strmý prúd ich vohnal do otvoru a vchloptal štrbinou do podzemia. Atamanova hliadka nezaháľala. Vo chvíli boli zajatci znova pochytaní, zviazaní za kone alebo ubití jatagánmi. Sám veliteľ ešte poprebŕľal riečku, prepichol mečom plávajúce telá a spokojný so svojou robotou rozkázal odcválať.

Ani mu len na um neprišlo, že zlatovláska žije, že riečny tok sa načisto nestráca v zemi, že by si bol mohol na ňu počkať pri Dolnom brale. Stratu pobočníka pripísal k obetiam posledného výpadu, z ktorého mal napokon obstojný zisk. Deň-dva prežil Turek s Madlenkou v podzemnom úkryte. Zbraň vo vode stratil, no aj keby ju mal, neodvážil by sa siahnuť na utešené zjavenie. Sedeli potme vedno v sypkom piesku, na rozpaženie rúk. Dievčina si žmýkala vlasy, rozpúšťala si vrkoče. aby votrelec ani v letmom šere neuzrel črty jej nahej krásy.

Neprehovorili, i tak by si nerozumeli, nepokúsili sa ani o márne posunky. Iba chlad, zima ich po čase zblížili a spoločný osud riedil Ích žívelné nepriateľstvo. Pohli sa v smere riečky. Tu po brehu, tu jej korytom. Kráčali prikrčení i plávali — až šero redlo, deň jasnel — kým sa neocitli pri Kravskom brale na bielom dni. V dedine povstal rozruch, keď videli, ako si Madlenka vedie domov vyzmáčaného Turka. V tých mokrých, na tele nalepených šatách vôbec nevyzeral na postrach. Tvor ako ostatní, trochu vyjavený, i k svetu — nemusel sa hanbiť pred najonakvejším mládencom. Sprvu sa len tak ponevieral, ukrýval sa na šope alebo v cieni, až kým neprišiel chýr, že sa Turci stiahli aj z dolín. Prijal ho do služby hrubý gazda, ktorému Osmani odvliekli syna. Vzal si ho ako náhradu. Lež náhradu iba za pracovnú silu, lebo rodičovskú bolesť ničím nezahojíš.

Ali bol usilovný, práca v jeho rukách priam horela; učenlivý, habkal, šemotil ťažkú preňho reč — na výsmech celej dediny. Len Madlenka sa nevysmievala. Dali sa dokopy, ovila ho tými svojimi zlatými vlasmi. A stal sa z nich veru nedostižný pár. Keď sa vzali, narodili sa turčence, nie síce neviem aké rasovité, ale predsa len dosť trčiace z navyknutej fyziognómie. Meno Turek — aj ako priezvisko — sa v obci dodnes zachovalo. Pred nejakými sto rokmi našli šarvanci - pasáčikovia v bahne pri Kravskom brale hrdzavý zakrivený meč, Jatagán. Možno kedysi patril Alimu, možno atamanovi samému. Dlho sa s ním nepohrali. Zhabal im ho richtár a zaťal ho v radnej miestnosti do hrady. Meč pýtalo aj mesto do múzea. Ale ktože vydá vzácnu tureckú zbraň pánom, ktorí nepocítili na vlastnej koži janičiarov; pánom, čo nemajú nič spoločné či už s Kravským bralom alebo trativodom. Zvedavosť — aká človeka prepadá pri Kravskom žriedle, kde vyplávala spod zeme naša plstená lopta i zachránený párik z tureckych dôb — môže nájsť plné uspokojenie iba po preskúmaní miesta, kde sa zmienený potok-bývalá riečka pod zemou stráca — teda v úbočí kopca Drienku.

So svrčinovou haluzou nakyprenou smolou v ruke vtiahlo sa jedného dňa niekoľko zvedavých chlapcov skalnou štrbinou do zápole. Naša fakľa horela voňavým plameňom a matne rozptyľovala chladnú temnotu. Chrastím a úšustom zatarasená chodba sa postupne výši a rozširuje. Kráčali sme v zástupe ako trpaslíci velebným tichom, plašiac výry, sovy a netopiere pokrývajúce povalu, štôlne i trčiace skalné útvary. Po desiatke metrov sa chodba skrúca a rozširuje v ozajstnú jaskynku, oválnu, tajomnú, skrývajúcu bájne poklady. Lúč zastokneme do pukliny v prieseku chodieb. Ohmatávame steny i povalu, pokiaľ dočiahneme; dupeme nohami. A zem pod nami duní ani bachor ozrutného bubna: možno prázdnotou, možno, možno priestorom nevídaných krás, pokladov a bezo-sporu nesmiernym tajomstvom.

Stojac na prstoch skriatame z prirodzenej skalnej police pokrivené skoby, ktorými rýpeme do neciteľného tela podzemia, nespôsobujúc mu ani bolesť, ani slasť. O truhličke s pokladom ani nechyrovať. Steny sa jagajú, ale iba pableskami z plameňa; zavádzajú, pretože keď v úžase odlúpiš sponad hlavy hrudu zlata a vyjdeš si ju preveriť k otvoru jaskyne, premení sa ti na najobyčajnejší kameň.

Akí sme smiešni, — vravím kamarátom — ved poklad nemôže byť ihneď skraja jaskyne, ako v pitvore! Treba ísť hlbšie, do komôr.

— Nuž hej, ináč by ho boli jaloviniari už dávno vysnorili.

— Nutno mať onô kyčeria za particou bačovského klobúka. A s ním potom dulovať, múdri sa ďalší.

— A peráčinu. A chlp z Cigánky v dohánovom mechúre.Šaliete? — zavraciam roztatárených priateľov. — Jednoducho treba vniknúť hlbšie, hľadať a hľadať a niekoľko ráz sa sem opäť vrátiť. Myslíte si, že tí, Čo poklady schovávali. boli hlupáci? Taký Jánošík... A už sme pri postave, čo Je nám nadovšetko blízka, známa; ale zakaždým nová, svieža, príťažlivá. Čím väčšmi sa vzďaľuje od svojej doby, tratiac prvky skutočnosti i pôvodnosti, tým je pestrejšia, lebo naberá ako kvapeľnové vrstvy. A čim väčšími sa odtráca od ohniska zrodu, tým má širší priestor, tým je bližšia srdciam, ktoré ním tlčú.

Sme od Terchovej hodne ďaleko; delí nás niekoľko horských chrbátov a aspoň sto vrchov. Lenže diaľka cit násobí a zosiľuje. Nech je ako nie, Jánošíkova družina veru v týchto ďahoch dlhšie-kratšie obcovala a jej vodca sem zavítal aspoň jediný dosvedčí teľný raz. stlačilo, aby tu zanechal svoje stopy. Doslova. Lebo kým niekde ukazujú Jánošíkovu žulovú posteľ, inde kamenný stôl a ešte inde jeho skrýše, hiarty či zimoviská — tu u nás sa hrdíme Jánošíkovou stupajou.

Šľak nohy. Je v skale, možno priamo nad našimi hlavami: na temene Drienku. Stopa to mohutná. Nuž akože po poriadnom chlapovi z dávnych čias! A vtedy rástli inakšie ogrgene! Bývala hlboká, vyrytá zreteľne; no čas si na nej brúsil svoj kolozub, ohlodal ju — ale aj dnes sa ešte z nej načrie po výdatnejšom daždi za geletu vody. Ľudia sa pri stope pristavujú, spomenú dajakú historku; pastieri si v nej merajú krpce, malé deti do nej sadajú, stareny s nošou sa o ňu potkýnajú.

Povesti sú rozmanité, no nik nepochybuje, kto je pôvodcom stopy v podobe fazule. Dokonca jeden chýr hovorí, že keď na kopci Jánošík večeral kyslú bôbovicu, vypadlo mu horúce ozrutné fazulisko — volá sa ten druh fazúľ bujak — z lyžky a pre-pálilo skalu. Maškrtný Hrajnoha sa za ním zohol, ofúkal ho a zjedol, no diera po fazule v skale ešte dlho škvrčala a sipela, ako keď sa hasí vápno. Keď teda náčelník hôrnych chlapcov tu u nás pôsobil a zanechal stopu v skale, prečo by nebol mohol aj naplniť bútľavý dub zlatými dukátmi, alebo v súre ukryť poklad v jaskyni pod zemou? Mnohí tomu veria. Ani my chlapci na prieskume netvorili sme výnimku.

- Hádam len všetko neporozdával chudobným? Iste aj poschovával na neskoršie časy. Baly červenej anglie poplesneli, pohnili - ale dukát nezhrdzavie, vydrží!

Počas zhovorky o pláne dobyť poklad sme ani nezbadali, že nášmu svietidlu pomaly dochádza dych a že by ho bolo znova výdatne natrieť smolou. No konať púť k zdroju sa nám nechcelo. Rozhodli sme sa na poslednú etapu prieskumu, ktorá nás mohla stáť život. Vo zvrchovanej chvíli — akoby inštinktom — zmeraveli sme pol kroka nad otvorenou šachtou: záludným pažerákom zeme. Hľadeli sme do jeho hlbín, pozerali a volali. Priamo z pekla vracala ozvena naše slová, naše ujúkanie.

KomusÍ príde na um hodiť dnu kameň. A kameň po nekonečne dlhej rachotivej púti vydá zvuk podobný žblnknutiu. Tam dolu teda musí byť voda. Ešte párkrát sa podobne presviedčame a ako korunu výzved spúšťame do šachty horiacu fakľu. Svetielko ukazuje dlžiznú dráhu, kým zasipí a zhasína. Nadýmala nás hrdosť, že po mnohých rokoch stali sme sa znovuobjaviteľmi trativodu.

Doma ukážem tatkovi kus blýskavej hrudy, ktorú som si potajme priniesol z útrob Drienka. Tatuško - teda pán rechtor — nerast poťažká, párkrát prevráti, zavonia i oblizne, kým sa ozve: Pyrit, obyčajná hornina, a to blýskavé na nej, to nie sú zlaté zrnká, ale fosfor. No zriedkavo krásny kus, dáme ho pekne do našej školskej zbierky.

Štefan Žáry, Nedávny dávny svet, TRANOSCIUS Liptovský Mikuláš, 1995