Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Kamenná spomienka
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 19.10.2008

V dnešnej dobe rýchlych a superlacných technológií sa musíme len pozastaviť nad energiou, ktorú naši predkovia pri práci ešte v celkom nedávnej minulosti vynakladali. Nečudo, že sa tak väčšina výrobkov a prác vedela riadne predražiť – na druhej strane, často takéto diela slúžia aj po desaťročiach bez väčšej ujmy. Raz darmo, žilo sa kedysi pomalšie a veci sa robili tak, aby vydržali.

Minule som sa v rodnom meste Ružomberku vybral na mne menej známu ulicu – Bernolákovu a tu mi padol do oka zjavný „technologický“ kontrast. Prechádzajúc cez cestu pozoroval som vychádzajúce auto, a všimol som si bližšie výjazd z chodníka.

Nedalo mi, prišiel som bližšie a musel som si ho odfotiť. Celkom bežná vec – používa sa na chodníkoch vari aj sto rokov. Bernolákova ulica má v meste to šťastie, že doteraz nebola rekonštruovaná. Zachované výjazdy majú pôvod kedysi v tridsiatych rokoch minulého storočia – vtedy sa ulica začala budovať do dĺžky.

Na spomínaných stavebných prvkoch ma fascinovala jedna vec – sú vyrobené z jedného kusa kameňa – žuly. Nie je to však všetko, ich spracovanie je pri bližšom pohľade priam umelecké. Náročnosť vyhotovenia takéhoto stavebného prvku musela byť značná – neviem, do akej miery sa v kamenárstve za „prvej republiky“ používala technika, ale vyrobiť takéto presné „tvárnice“ z tak tvrdého materiálu akým je žula (pardon, možno je to granodiorit) dalo iste robotu.

Zo žuly sú na Bernolákovej ulici aj obrubníky chodníkov po oboch stranách. Dokonca v blízkosti križovatky žulu vystrieda aj snehobiely spišský travertín. Ak sa teda pri dláždení obyčajnej ulice používali materiály, ktoré si dnes dovolia používať pomaly len zbohatlíci pri výzdobe svojich obydlí, nečudo, že vydržali toľké roky.

Nedá sa to ani porovnať s dnešnými betónovými kockami – zámkovou dlažbou, ktorá síce toľko nestojí, ale už na niektorých miestach v našom meste musela byť pre zjavné príznaky rozpadu vymenená.

Hornina

Spomínané „kvádre“ sú zo žuly svetlosivej farby a jemného zrna. Spracované sú veľmi presne. Žula pri detailnom pohľade obsahuje aj tenké žilky aplitu. Jednu je vidieť aj na našej fotografii. Aplit je jemnozrnná žilná hornina – vypĺňa medzery a pukliny. Má vlastne rovnaké alebo podobné zloženie minerálov ako žula. Pôvod žuly je neznámy, podnikol som malé pátranie, ale po toľkých desaťročiach je už asi všetko zabudnuté.

Na záver

Podobných pamiatok na časy nedávno minulé nájdeme samozrejme v každom meste veľa. Postupom času miznú, neľútostné rekonštrukcie ich vymazávajú zo zemského povrchu. Ale tie, ktoré dodnes ostali na svojich miestach sú pre nás stálou pripomienkou poctivej práce nedávnych aj dávnejších remeselníkov. A ktovie, možno o ďalších sto rokov budú naše detváky a vnúčence obdivovať takýchto posledných mohykánov remeselnej zručnosti v múzeu.

rs