Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zlodeji opálov
zdroj: www.plus7dni.sk
pridané: 17.9.2005

Dubnícke bane majú nových nájomcov, ale drahokamy stále zvádzajú aj tých, ktorí chcú na nich zbohatnúť bezprácne.

„Skoč!“ prikázal mi Stando Sámel a ja som na to nezabudol desať rokov. Skoč! To sa ľahko povie, ale keď máš pred sebou polozasypaný vchod do bane, je ti fuk, že sa volá Richard, že ukrýva opály, skôr by ťa zaujímalo, čo sa skrýva v tej čiernej diere, kam máš skočiť. Standovi žiarili oči od radosti, keď mi rozprával, že tá spleť chodieb dole má dvadsaťdva kilometrov, že je stará pekných pár storočí, a tak sa občas čosi-kdesi preborí a zosype, a že tá jama vedľa je Feďo, zvislá šachta hlboká 117 metrov a hrozí jej samozával. Mám sa vari pokúšať napodobniť tú kravu, čo sa údajne svojho času preborila starým vchodom a vyšla iným o desať kilometrov ďalej? Skoč! Keby mi bol ktosi pred tými desiatimi rokmi povedal, že okrem všetkého sa práve chystám porušiť banský zákon a zákon o ochrane prírody, asi by ma tam nedostali ani párom volov. Lenže pred desiatimi rokmi bolo všetko inak ako dnes a ja som skočil.

Mačacie oči: Veril som Standovi, ktorý sa banskými chodbami prvýkrát túlal, keď mal dvanásť rokov. Čo iné tu v Červenici, medzi Prešovom a Vranovom nad Topľou, už mohli chlapci robiť? Baňa tu trčí ako eiffelovka v Paríži, každého zláka. Napokon, ak máme veriť Standovi, dubnícky opál krášlil aj Kleopatrinu čelenku! Oficiálne zdroje sú opatrnejšie, ale tiež tvrdia, že už päťsto rokov pred naším letopočtom ich spomínali Gréci i Rimania a Plínius písal o nádhere indických opálov. Ibaže v Indii také opály nikdy neboli. Iba na Slovensku. Dobové listiny baňu spomínajú prvýkrát v 16. storočí, dá sa však predpokladať, že ťažiť začali už v 10. alebo 11. storočí. V roku 1771 tu našli najväčší opál na svete, Harlekýn. Skončil vo Viedni. Šesťstosedem gramov zvláštnych hravých farieb v hodnote sedemstotisíc vtedajších holandských zlatých! V roku 1889 vydala Gizelina kaplnka ďalší zázrak, dosiaľ najväčšie známe hniezdo drahého opálu. Na jedinom mieste našli pohromade to, čo by inak boli vyťažili za šesť rokov! Vtedy mali baňu prenajatú bratia Eggerovci. A potom sa zrazu stáročná sláva skončila. Od roku 1896 hospodáril na ložisku štát a keďže nemal zabezpečený odbyt opálov, v roku 1922 opálové bane zatvorili. Darmo ich v polovici šesťdesiatych rokov vyhlásili za chránené zimovisko netopierov a opál za chránený nerast, to sa už v podzemí prechádzali davy a ďalší sa hrabali na haldách vyťaženej zeminy.

„Stratili sa tu aj dvaja českí turisti. Vykrikovali tam dole päť či šesť hodín, kým ich kamarátom hore napadlo, že majú zavolať pomoc,“ spomínal Stando. Ukazoval aj špagáty, čo si ponaťahovali bojazliví, no praktickí zvedavci. A tiež šípky na stenách, čo tu pomaľovali. „Tam nestúpaj, tam si môj kamarát zlomil šesť rebier,“ zavelil. „Tam nechoď, musel by si sa plaziť a nakoniec by si aj tak skončil pod vodou, dole to zatopilo.“ Baňa sa zmenila na korzo, každý tu hľadal šťastie. Každý túžil vidieť svietiace mačacie oči, ako raz dávno opály nazval gróf Vécsey. Nuž, a ak starostka Červenice Marta Pavlínska dodá, že dve tretiny obyvateľov obce sú Rómovia a takmer všetci nezamestnaní, pochopíte, čo sa tu muselo po roku 1989 diať.

Korzo pod zemou: „Keď sme v bani začínali, v podzemí sme stretli štyridsať až päťdesiat ľudí za deň. S lopatami, čakanmi, odvšadiaľ sa ozýval vresk, radostné výkriky, nestačili sme sa otáčať a odpovedať na pozdravy ahoj, ahoj,“ rozpráva Jozef Jančok. „Začali sem prichádzať aj cudzinci, napríklad auto plné Nemcov. Vystúpili, pozhovárali sa, o týždeň prišli opäť, chvíľu sa zdržali a potom rýchlo odišli. Vrcholom drzosti bol asi Čech, ktorý vo veľkom prekopával staré haldy a keď sme mu oznámili, že to nesmie, nadal nám. Vraj to vie najlepšie, lebo je - geológ! Do bane viedlo veľa vchodov a my sme na ne postupne dávali drevené tabule so zákazom vstupu. Nevydržali ani 24 hodín! Tak sme dali betónové. Odpílili ich, zničili. Mreže z vchodu do Jozefky zmizli asi za mesiac. Trochu zabral vlčiak a doga, ale nakoniec nám najviac pomohla polícia. Spočiatku riešila až do tristo prípadov ročne, teraz tak zo tridsať, ale prichytila aj zlodejov, ktorí mali pri sebe väčšie množstvo opálov, čo je trestný čin. Čaká ich súd,“ rozpráva Jozef Jančok. On a Otília Novotná sú spoluzakladateľmi akciovky Dubnícke opálové bane a v roku 2001 si podali prvú žiadosť o povolenie ťažby. Veľmi radi by oživili staré tradície, ale niet im čo závideť. Nielenže tú akciovku sami založili, ale stali sa aj jej jedinými akcionármi a dodnes bojujú s úradmi o povolenia. Len prieskum ich vyšiel na sedemnásť miliónov korún a obaja pritom veľmi dobre vedia, že najbližších tridsať rokov žiadnu novú Gizelinu kaplnku nenájdu. Takže, ak máte pred očami pána Jozefa a pani Otíliu v nablýskanom porsche, zabudnite. Najbližších dvanásť rokov môžu napríklad prehrabávať staré haldy hlušiny a dúfať, že baníci s olejovými lampami mnohé opály prehliadli. A to je fakt, ktorý nám predviedol aj Stando, ktorý dnes akciovke v rámci aktivačných prác pomáha.

Hľadaj pod koreňmi!: „Navrchu nehľadaj, tam aj tak nič nenájdeš! Vieš, koľkí tu už za tie roky hrabali,“ radí mi. Na povrchu hlušiny vyvezenej z bane nevidím nič. Stando zatiaľ vyhrabáva dieru pod koreňmi mladej borovice. Ide mu to jedna radosť, ale chýba lopata. Prečo pod koreňmi? „Videl si už rásť strom na balvane? Rastie na štrku a v štrku skôr nájdeš opál. A ak má strom dobré korene, znamená to, ža sa tam už dlho nikto nehrabal,“ povie a mne sa v hlave vynorí spomienka spred desiatich rokov na množstvo vyvrátených stromov na halde. Jozef Jančok je predsa len šikovnejší a o chvíľu má v ruke drahý opál. Popršalo, zaleskol sa mu v očiach. Nepredstavujte si ho ako kus zlata, treba ho vybrúsiť, vložiť do šperku a predať. To, čo práve našiel, bude mať potom hodnotu asi päťsto korún. Ak to dakto kúpi. Inak môžete šperk po pár mesiacoch rozobrať, roztaviť a vymýšľať nový. Napokon, na nedostatok odberateľov zakapala baňa už v roku 1922. Ľahšie je byť zlodejom opálov než statočným podnikateľom. Zlodej nemusí platiť za dobývací priestor ani devätnásťpercentnú daň z predaja a už vôbec nie daň za vyťažené nerasty.

Mimochodom, opály sa kradli vždy. Už za Goldschmidtovcov, keď v bani pracovalo asi 350 ľudí. Sedliaci prehrabávali haldy a čo našli, predali. Goldschmidtovcom. A Goldschimdtovci, hoci dávali ľuďom dobre zarobiť, tiež vedeli ako na to. Povráva sa, že keď nový majiteľ preberal nájom bane, našiel pod kameňom veľký opál. Náhodou. A vraj náhodou už aj vybrúsený!

Proti pohlavným chorobám aj smútku: Za ich čias prekvitala aj banícka osada na Dubníku, z ktorej zostali len ruiny. Dnes banský dom renovujú skauti. Napospol Rómovia. Keď mi predvádzali, čo sa im podarilo dať do poriadku, prekvapilo ma, akí sú na to hrdí. „Osvedčilo sa nám zainteresovať Rómov,“ hovorí Martin Jančok, syn Jozefa Jančoka, ktorý šéfuje Nadácii Dubnícke opálové bane. Tá má zriadiť aj múzeum na Dubníku, vytvoriť turistické chodníky, obnoviť technické pamiatky. Jednoducho povedané, prilákať turistov. Pozrieť sa, ako to v takej bani a jej okolí kedysi vyzeralo. Už netreba reagovať na povel - skoč! Časť štôlne Viliam je prístupná. Je najmladšia, prerazili ju iba v roku 1857. Za hodinu sa dozviete, že opálové bane majú vyše 22 kilometrov chodieb, 27 štôlní a dve šachty, že v najhlbšom bode majú asi 200 metrov. Že na svete je len päť drahokamov - diamant, rubín, smaragd, zafír a drahý opál a všetko ostatné sú šperkové kamene. A ako je to s tým, že vďaka opálu majú ženy krajšie vlasy a ak si ho vložia do úst, sú neviditeľné? Opál, drahokam šťastia, má tiež upokojovať nervy, pomáhať pri srdcovo--cievnych chorobách, chrániť majiteľa pred pohlavnými chorobami, ale vraj účinkuje i proti melanchólii, smútku a ak ho máte pri sebe, neomdliete! Jozef Jančok sa len zasmeje: „Je niekoľko škôl, ktoré sa zaoberajú vplyvom kameňov na človeka, ale ich názory sa nezhodujú. Netreba si ich teda vyberať podľa znamení horoskopu, treba nechať kameň, aby si vybral človeka,“ hovorí. Ako? Naukladajte na stôl viaceré druhy a nechajte nad nimi dlaň. Ten, ktorý vás začne páliť, je váš. Možno práve opál. Možno ten, ktorý sa v bani len rodí. Keď Jozef Jančok zasvieti na stenu chodby, vidíte jemné trblietajúce sa bodky. Ak sa podmienky nezmenia, o 120- až 140-tisíc rokov z nich možno bude drahý opál...

Chce to len čas. Ale čo je čas oproti banským škriatkom? Stando prisahal, že ich videl. Dúfajme, že to nebolo vtedy, keď, ako vraví, plával ponad zatopenú chodbu. Voda má sotva štyri stupne, ale láka potápačov z celého sveta. Jozef Jančok tiež videl malé zelené čižmičky,

ledva ich zaregistroval, ale keď si na ne posvietil druhýkrát, už tam neboli. Martin Jančok zas videl svetlo v slepej chodbe. „Mám ťa,“ povedal si a vybral sa na koniec chodby hľadať zlodeja. Nikto tam nebol. Musel to byť teda škriatok. Alebo zlodejka, ktorá mala v ústach opál...

Obchod cez mobil: Určite to však nebol nikto z tých piatich Rómov, ktorí kúsok za dedinou povyskakovali zo starej bielej škodovky a začali nám ponúkať svoj tovar. Každý mal v ruke fľašku zo zaváranín plnú opálov a v zásobe zopár neuveriteľných príbehov o tom, kde ich našiel. Nikto sa, samozrejme, nepredstavil, ale ak zavoláme na mobilné číslo jedného z nich, 0918127714, budú nás čakať. Môžeme si vraj vybrať z obrovského množstva „tovaru“ tej najlepšej kvality za veľmi slušné ceny. Ktovie, či neponúkajú aj viedenského Harlekýna?!