Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Kornietová – Veľká Fatra
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 14.1.2005

Na výlet do srdca Veľkej Fatry vyrážame z Ľubochne, kam sme sa dopravili vlakom. Našim cieľom je nenápadná bočná dolinka takmer v závere Ľubochnianskej doliny – Kornietová.

Veľká Fatra je takmer celá budovaná sedimentmi, takže je na výskyt minerálov pomerne skúpa. Napriek tomu na niekoľkých málo miestach vystupuje kryštalické jadro na povrch a poskytuje pár celkom zaujímavých nálezísk.

Pegmatit z Kornietovej

Fatra je svojim tvarom ojedinelé horstvo, pretože na väčšej časti nemá jeden hlavný hrebeň ale hneď dva. Keď sa pozriete na fatranskú mapu, uvidíte, že hrebeň začína na juhu mohutným hôľnym masívom Krížnej a pokračuje výrazným hrebeňom na sever po Ploskú. Na Ploskej sa hrebeň delí na dve vetvy. Východná vetva sa ide približne SSV smerom cez Čierny Kameň, Rakytov, Smrekovicu, Šiprúň až k údoliu Váhu. Od Šiprúňa sa hrebeň rozpadá na sústavu menších hrebienkov, ktorá sa vejárovite rozbieha od Ružomberka po Ľubochňu.

Západný hrebeň pokračuje od Ploskej severným smerom, viac sa už nedelí a končí sa tiež pri Ľubochni mohutným masívom Kopy. Významnejšími vrcholmi západného hrebeňa sú Kľak, Lysec, Štefanová, Nižná a Vyšná Lipová.

Východný a západný hrebeň oddeľuje práve Ľubochnianska dolina. Svojou takmer 27 kilometrovou dĺžkou je to jednoznačne najdlhšia dolina v slovenských horách. Prakticky na celej dĺžke je sprístupnená celkom dobrou asfaltkou a je vďačným cieľom pre cyklistickú túru.

Z Ľubochnianskej vlakovej stanice vyrážame okolo poludnia, je poriadne teplo. Prechádzame mostom ponad Váh a vchádzame do starej Ľubochne. Toto malé kúpeľné mestečko je známe endokrinologickým ústavom. Okrem toho je strediskom lesníctva – ohromná rozloha fatranských lesov bola od prvej československej republiky väčšinou v štátnych rukách a Ľubochňa sa stala významným centrom lesníckeho diania na Liptove. Mestečku dominuje nádherná chránená lipová alej, ktorá v poslednom čase robí už aj starosti, pretože stromy postupne starnú a po letnej búrke z korún niekedy odpadávajú celkom impozantné kúsky.

Ľubochňa bola od čias starej rakúsko – uhorskej monarchie známa ako klimatické kúpele. To znamená asi toľko, že stará šľachta sa v horúcom lete rada chodila z rozpálenej dolnej časti Uhorska ochladiť do slovenských hôr. Ako pozostatky tohto kúpeľníckeho boomu zostalo v Ľubochni mnoho veľmi pekných kúpeľných domov a domčekov, ktoré dávajú mestečku dodnes neopakovateľný kolorit.

Vyrážame do doliny. Prvé kilometre vedú ešte popri osídlenej časti ale po chvíli sa už nachádzame v „divočine“. Hneď za Ľubochňou sa zastavujeme pri dolinke Huty (Rudno). V týchto miestach sa dochovala jedna veľmi zaujímavá budova – starý obytný dom zo 17-teho storočia, ktorý bol súčasťou komplexu huty. Hutníctvo v Ľubochnianskej doline je datované od stredoveku, názory na to, aké rudy sa tu spracovávali sú však rôzne. Predpokladá sa že šlo hlavne o tavbu železa, je možné, že sa tu spracovávala aj antimónová ruda z Dúbravy (Nízke Tatry) podobne ako v neďalekej doline Bystrô pri obci Hubová. Domček je v súčasnosti zapísaný v zoznamoch ako národná kultúrna pamiatka. Zaujímavé je, že mal donedávna stáleho obyvateľa (bývalý lesník z Ľubochnianskej doliny).

Opúšťame domček a pokračujeme dolinou, ktorá je v tejto spodnej časti veľmi úzka a tiesňavou sa hadí až pokým sa náhle neotvorí. To už sme na mieste zvanom Krátko. Nachádza sa tu známy veľmi strmý lyžiarsky vlek pre „odvážlivcov“. Inak je tu teraz v lete ticho. Na pravej strane doliny vidieť veľké odkryvy vo svahu. Odstavujeme bicykle a prezeráme suťovisko. Hornina inklinuje k dolomitu, prípadne dolomitickému vápencu a obsahuje pomerne časté žilky aj drobné kryštáliky bieleho kalcitu. Majú veľkosť do 1 cm (vzácne), ale niekedy vedia pokrývať aj niekoľko centimetrové plôšky. Nechávame si po jednej vzorke a putujeme ďalej.

Prichádzame k známej bočnej doline Salatín. Na tomto mieste sa prvýkrát stretáme s kryštalickým jadrom. Žulové horniny nachádzame nad salatínskou horárňou na úpätí Chovanovej Murínky. Žula je pomerne hrubozrnná, s peknými ružovými ortoklasmi. Nachádzame aj nevýrazné stopy pegmatitov. Zaujímavá je určitá horninová „inverzia“. Oproti ným jadrovým pohoriam, kde sa kryštalinikum nachádza predovšetkým v hrebeňových partiách sa vo Veľkej Fatre vyskytuje často práve v najnižších častiach pri dne Ľubochnianskej doliny. Je to spôsobené tým, že pri alpínskom vrásnení sa kryštalinikum nezdvihlo do takej výšky, aby mohlo byť odnosom dostatočne odkryté. K jeho odhaleniu dochádza teraz predovšetkým v strede pohoria, teda tam kde sa Ľubochnianka zarezáva hlboko do horninového podkladu. Okrem Smrekovického masívu je žulami budovaná predovšetkým časť Lipovej a Kornietová, nachádza sa tu ešte niekoľko menších výskytov granitoidov v dolinkách Kračkov a Salatín.

Za Salatínom sa dolina opäť zužuje, prechádzame okolo horárne a bývalej lesnej správy Raková, Čierňavy, Blatná. V doline Blatná robíme odbočku k známemu tajchu – lesníckej technickej pamiatke. Jazierko má rozlohu niekoľkých hektárov ale žiaľ je takmer celé zarastené trstinou. Vraciame sa na hlavnú dolinu a po troch kilometroch prichádzame k cieľu: dolinke Kornietová.

Dolinka vybočuje do ľavej strany Ľubochnianskej doliny. Prechádzame  popod spustenú závoru a vchádzame do úzkej dolinky. Zboku sa cesta zarezáva pomerne prudko do svahu. Odstavujeme bicykle a skúmame horninu. Žula je veľmi pevná, nezvetraná, skúšame odbiť niekoľko vzoriek. Hneď vidíme, že vzorke dominujú nádherné červené živce – hornina vyzerá takmer oranžovo. Hľadáme pegmatity. Sprvu sa nám šťastie vyhýba – vzorky pegmatitových žiliek sú veľmi tenké. Prechádzame pozdĺž skalnej stienky vyššie a nachádzame ďalšie, síce pomerne tenké ale zaujímavejšie vyzerajúce žily.

Po krátkom dobývaní máme pred sebou hromadu úlomkov a nevychádzame z úžasu. Navonok nenápadné žilky skrývajú po rozbití nádherné niekoľko centimetrové muskovity. Lupene prenikajú ružovočerveným ortoklasom. Veľmi pekné je jemne červenkasté sfarbenie na okrajoch, ktoré pochádza pravdepodobne od oxidov železa. Kremeňa sa v pegmatite nachádza len málo a je sivý, bez kryštálov, občas tiež s červenkastým nádychom. Literatúra popisuje v tunajších horninách aj výskyt hnedých a červených granátov, ale na našich vzorkách ich žiaľ nenachádzame. Po polhodinovom dobývaní máme slušnú zbierku „šutrov“ o celkovej hmotnosti niekoľko kilogramov, takže je čas triedenia. Podľa dobrého zvyku staviame z horších vzoriek výstavku pre prípadných ďalších zberateľov, hoci v tomto odľahlom kúte ich asi veľmi veľa očakávať nemožno.

Schádzame pomaly krokom na dolinu. Pomaly sa zvečerieva, slnko už zapadlo za kopce a hoci je ešte vidno, citeľne sa ochladzuje. Sadáme na bicykle, zapíname baterky a pomaly schádzame k Ľubochni. Večerná Fatra má neopakovateľné čaro. Nachádzame sa v jednom z najzašitejších kútov Slovenska, absolútne ticho sa priam zarezáva do uší. Obloha dostáva modrofialový odtieň, tma narastá a naša jazda sa stáva veľmi pomalou – tachometre nám ukazujú slabých 15 km za hodinu. Prechádzame popri rozsvietených horárňach v Rakovej a Salatíne, spomíname si na zákruty pri Krátkom ale nakoniec predsa len v bezpečí dochádzame do Ľubochne. Na stanicu prichádzame takmer priamo s vlakom, takže po krátkej rozlúčke odchádzame spokojní domov.

rs