Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Opustené bane v Malých Karpatoch
zdroj:
Krásy Slovenska, č. 5, 1962, autor: Rudolf Žákovský, www.speleobratislava.host.sk
pridané:
17.1.2006

Malé Karpaty lákajú každé leto občanov Bratislavy, Trnavy a okolia na výlety. Pre mnohých však sa Malé Karpaty končia pri Železnej Studienke, na Kamzíku, prípadne Raštúne, Babe, Zochovej chate alebo v Smoleniciach. A predsa majú Malé Karpaty aj iné, dosiaľ málo navštevované časti, ktoré sa svojimi zaujímavosťami vyrovnajú, ba aj prekonajú navštevované miesta. Chceme vás zaviesť do srdca Malých Karpát, kde v malom údolí sa zamyslíme nad 700-ročným pamätníkom ľudskej práce. Ani dobrý znalec Malých Karpát nevie, že toto pohorie skrýva v sebe rudné bohatstvo a že azda od nepamäti tu ľudská ruka bojovala s prírodou, aby ho vyrvala z útrob.

V Malých Karpatoch je najstaršie baníctvo na zlato. Už v 13. storočí sa zlato ryžovalo zo zlatonosného piesku malého potoka, ktorý preteká Údolím slnka smerom k Limbachu. Podľa archívnych správ zlatonosný piesok siahal do hĺbky 80 cm. Ryžovači zlata postupovali proti prúdu potoka, až objavili priamo výstupy zlatonosnej žiloviny na povrch, odkiaľ sa zlato vyplavovalo do potoka. Tu začali zlato dobývať priamo zo zlatonosných žíl. Pri výkopoch na stavebné práce v Pezinku sa našli v hĺbke 60-90 cm pod povrchom tégliky na tavenie zlata, ktoré pravdepodobne patrili ryžovačom zlata. Nález žiloviny, ktorý sľuboval bohatstvo pre ťažiara, samozrejme nemohol zostať v čase feudalizmu nadlho v rukách chudobných baníkov. Všetky pozemky v okolí zlatých baní, ako aj priamo územie baní patrilo pánom zo Svätého Jura. Preto r. 1339 kráľ Karol Róbert povolil Šebestiánovi a Petrovi zo Svätého Jura otvoriť na ich pozemkoch zlaté a strieborné bane, najmä na Šumberku, kde predtým doloval akýsi majster Moritz. Moritz bol pravdepodobne obyčajným baníckym podnikateľom nešľachtického pôvodu a bol jedným z ryžiarov, ktorí našli výstupy žiloviny na povrchu. Druhá listina z roku 1369 od Ľudovíta Veľkého znovu potvrdzuje tieto práva svätojurským pánom. R. 1537 dostali Vlk a Štefan, grófi za Svätého Jura, oprávnenie pre banské podnikanie na svojich pozemkoch. Dlho potom nemáme o zlatých baniach žiadne správy. Vysvetlenie nájdeme v zmene politických a hospodárskych vzťahov vtedajšej feudálnej spoločnosti. Šľachticom vyrastá už od 13. storočia vážny konkurent, postupne rastúca trieda mešťanov. V blízkosti zlatých bani vznikajú mestá Svätý Jur a Pezinok. Mešťania týchto osád zbohatli najmä vinohradníctvom a remeselnou výrobou a začali konkurovať v hospodárskom i politickom živote svätojurským grófom, ktorí boli nútení predávať jeden pozemok za druhým. V 17. storočí si vymohli mešťania Pezinka a Svätého Jura povýšenie osád na mestá. Dostali mestské práva a neboli závislí od feudálnej vrchnosti. Grófi zo Svätého Jura pravdepodobne predali zlaté bane niekedy začiatkom 18. storočia pezinským mešťanom.

R. 1778 pezinský občan Ensler staval jazera v pezinských horách na akumulovanie vody pre úpravu zlatonosnej žiloviny. Vtedy, možno predpokladať, boli zlaté bane v rukách niektorých súkromníkov.

V 18. storočí sa zriadila v Pezinku expozitúra banského súdu, ktorá zanikla až r. 1848. Zriadenie expozitúry podmienil veľký rozvoj baníctva v Malých Karpatoch, keď sa okrem zlata začal na iných miestach ťažiť aj pyrit, antimonit a chalkopyrit. Najväčšími baňami však naďalej zostali zlaté bane.

Z roku 1790 máme od predsedu banského súdu v Pezinku Ignáca Lilla podrobnejšie správy o stave zlatých baní, ktorý tu vykonal kontrolu. V tomto roku boli už zlaté bane pravdepodobne v rukách banskej spoločnosti so sídlom v Pezinku, ktorá vznikla združením bývalých samostatných ťažiarov. R. 1811 chcel štát odkúpiť zlaté bane a vyžiadal si posudok od banského radcu a správcu baní v Kremnici Františka Cornélia Hella, ktorý bol predtým dlhé roky predsedom banskej spoločnosti v Pezinku. Tento dobrý znalec pomerov neodporúčal bane kúpiť, pretože väčšina známych žil bola už vyťažená, mnohé chodby sa stali za posledných tridsať rokov neprístupné a ďalej sa zlaté žily nepozorovali. Vážnym rozhodujúcim nedostatkom bola okolnosť, že voda z jazera, ktorá mala poháňať dve stupy s dvanástimi tĺkmi, poháňala cez leto a v suchom období po celý rok iba dva tĺky. Plné využitie oboch stúp bolo možné iba na jar. To znemožňovalo väčšiu ťažbu, pretože žilovina so zlatom sa nemohla spracovať v dostatočnom množstve. Hell preto navrhol, aby štát prispel iba ročnou peňažnou podporou na ďalšie prieskumné a kutacie práce. Či podporu poskytli, o tom niet archívnych záznamov. V päťdesiatych rokoch 19. storočia nastáva nezadržateľný úpadok zlatých bani. Posledným predsedom a spolumajiteľom bani bol dvorný radca Johan von Németh, za ktorého sa ťažba obmedzila na staré haldy na povrchu. Z nich sa vyberala zlatonosná žilovina, ktorá sa v čase najväčšej slávy zlatých baní nespracovávala ako menej kvalitná. Posledné zlato takto získané, odoslalo sa do Kremnickej mincovne r. 1861. Odvtedy bane opustili pre úplné vyťaženie zlatých žíl od dedičnej štôlne až na povrch. V Údolí slnka navždy zanikol ťažobný ruch.

Bane pustli. Štôlne sa zavaľovali a na opustených haldách začali rásť stromy a kroviny. Dnes už iba podľa zvyškov háld pri ústiach štôlní a podľa množstva polozasypaných povrchových dobývok (pingov) a priepadlísk môžeme si urobiť predstavu a rozľahlosti zlatých baní.

V súčasnosti geológia prežíva búrlivý rozvoj. Geologický prieskum sa robí takmer na všetkých známych ložiskách. O zlatých baniach pri Pezinku však vieme veľmi málo. Podľa archívnych dát sa však vie, že obsah zlata bol na dnešné pomery v tenších žilách malý, že žily neboli dlhé a boli tektonicky veľmi porušené . Preto sa tu už zlato nikdy nebude ťažiť.

Zlatonosné žily tvorí kremeň, v ktorom bolo vtrúsené zlato v podobe malých plieškov púhym okom neviditeľných, iba v najlepšej žilovine boli pliešky také veľké, že ich bolo možno rozoznať púhym okom. Žily boli hrubé až 60 cm. Dobývali sa však i 20-centimetrové. Na zlato najbohatšie boli žily hrúbky 30-40 cm. Kremenné zlatonosné žily sú hydrotermálného pôvodu a vznikli na puklinách žuly, ktorá tu tvorí väčšiu apofýzu v kryštalických bridliciach, prevažne v biotitických a svorových rulách. Žily využili tri charakteristické pukliny v žule. Najhojnejšie boli žily v smere SSZ-JJV takmer kolmého sklonu. Tento smer a sklon mala najväčšia žila Terézia a Zvislá (strmá) žila. Iné žily využili pukliny v smere západ-východ. Veľmi bohatou žilou na zlato z tejto skupiny bola Plochá žila, vyvinutá v severnej časti ložiska, kde vychádzala aj na povrch. Konečne tretia skupina žíl, v rovnakom smere ako druhá skupina, mala takmer kolmé uloženie. Z tejto skupiny malo najväčší význam hlavná žila Pavel.

Podľa dnešných znalostí sú žily kyslým derivátom žulového magmatu, ktorý v karbone intrudovol do okolitých hornín a vytvoril tak Bratislavský a Modranský žulový pluton. Medzi Bratislavským a Modranským plutonom je vyvinutých veľa menších apofýz, z ktorých je najväčšia práve apofýza so zlatým zrudnením. Do utuhnutej žuly potom po puklinách prenikali hydrotermálne roztoky, ako najkyslejšie diferenciáty magmatu a ony dali popri pegmatitových a aplitových žilách vznik aj kremenným žilám so zlatom.

Keď sme sa zoznámili s históriou a geológiou zlatých baní, urobme si vychádzku priamo do terénu, aby sme si prehliadli to, čo zo zlatých baní na povrchu ešte po toľké roky odolalo prírode.

Ak ideme z Limbachu Údolím slnka smerom proti prúdu potoka po peknej udržovanej ceste, asi 300 metrov pred prvými chatami uvidíme z cesty, ktorá je tu na niekoľkometrovom vysokom násype, asi 5 m vysokú a až 6 m širokú, stromami zarastenú hrádzu jazera, postavenú roku 1778 Enslerom. Hrádza je teraz uprostred pretrhnutá a potok voľne odteká 4-5 m širokým jarkom. Na západnej strane údolia viedli vodu kanálom, dlhým 1120 m (kanál je už polozasypaný a takmer neviditeľný), do stúp, z ktorých zostali iba nepatrné stopy po základoch a menšia navážka na päte svahu údolia. Majitelia chát, ktorých v Údolí slnka z roka na rok pribúda, chcú hrádzu opraviť a jazero zasa napustiť. Vytvorila by sa tu pomerne veľká vodná nádrž, najväčšia na kúpanie v Malých Karpatoch.

Asi 750 m od hrádze jazera prídeme k veľkej halde. Halda vznikla z hlušiny, ktorú sem vyvážali z najspodnejšej štôlne, z dedičnej štôlne Jozef. Ústie štôlne nájdeme podľa úvodnej ryhy na západnom svahu údolia. Je úplne zasypané a vyteká z neho malý potôčik. Kedysi táto štôlňa patrila súkromnému ťažiarovi, ktorý v nej nenašiel žiadne zlaté zrudnenie. Neskoršie po roku 1799 spoločnosť predĺžila túto štôlňu a podfárala rudné celky žily Terézia. Okrem žily Terézia bola tu aj hlavná žila Pavol a niekoľko menej významných žíl. Na haldu vyvážali aj hlušinu z novej štôlne Jozef, ktorá mala pravdepodobne svoje ústie tesne pod cestou, ako vidieť z úvodnej ryhy. Asi 250 m od čela haldy štôlne Jozef prídeme k obrovskej halde zarastenej stromami a krami. Na halde je zachovaný bývalý banícky dom, dnes horáreň "U Adámka". Hneď za horárňou je úvodná ryha dedičnej štôlne Terézia, dnes polozasypaná a vetvami zahradená. Z ústia štôlne vyteká slabý potôčik. Štôlňa Terézia bola spojená so štôlňou Jozef medziposchodím, dlhým 36 m, pomocou úpadníc. Má aj hĺbkové poschodie, ktoré bolo vyhĺbené na sledovanie tzv. Podložnej žily. Poschodie je spojené úpadnicou s dedičnou štôlňou Terézia.

Asi 60 m do svahu nad ústím dedičnej štôlne Terézia je zavalené ústie Trojkráľovej štôlne spojenej úpadnicou s dedičnou štôlňou Terézia. Nad Trojkráľovou štôlňou je veľa polozavalených a zasutených lievikovitých dobývok (pingov), nazývaných podľa Trojkrál'ovej štôlne Pole troch kráľov.

Od dedičnej štôlne Terézia zavedie nás cesta po dne malého údolia k ďalšej štôlni, ktorej zasypané ústie a menšia halda hneď ukazuje na pomerne malý význam. Je to Stredná štôlňa Terézia. Mala za úlohu vetrať štôlňu Terézia, s ktorou je spojená úpadnicou.

Približne 80 m ZJZ od ústia strednej štôlne Terézia vidieť v stráni údolia odval s lievikovitou, asi 2 m hlbokou priehlbeninou a malým odvalom. Je to všetko, čo zostalo zo zasypanej šachty Jozef, ktorá slúžila na vetranie dedičnej štôlne Jozef. Vo vzdialenosti 90 m od Strednej štôlne Terézia prídeme po ceste k halde a ústiu Hornej štôlne Terézia. Archívne dáta sú veľmi skromné. Vieme iba, že hlavná časť tejto štôlne bola vyrazená po roku 1779.

Pokračujeme v ďalšej ceste a vo vzdialenosti 320 m od Hornej štôlne Terézia je halda a ústie štôlne Mária-Anna, najvyššej a na zlato najbohatšej štôlne. Cesta vedie priamo cez haldu, v ktorej tvorí zárez. Štôlňa má dlhú úvodnú ryhu so zavaleným ústim. Pod zemou sa rozvetvuje v celú spleť chodieb, takže niekedy má i dve chodby nad sebou. Nad štôlňou je veľa povrchových dobývok, ktoré sledovali Strmú a hlavne Plochú žilu.

Po lesnej ceste vo vzdialenosti asi 100 m od ústia štôlne Mária-Anna je malá haldička s pravdepodobnou krátkou štôlničkou, o ktorej však nie sú žiadne archívne správy. Je možné, že tu bol iba niektorý z vetracích komínov štôlne Mária-Anna.

Po chvíľke prídeme na lesnú cestu, po ktorej zabočíme doprava a za štvrť hodiny sme v chate na Babe. Od chaty je autobusové spojenie na železničnú stanicu Pezinok. Trasa od stanice autobusu v Limbachu po chatu na Babe je dlhá 8 a 3/4 km. Po celej dĺžke vedie prekrásnou prírodou.

Samo Údolie slnka dáva veľmi dobré možnosti pre táborenie a stanovanie. K zlatým baniam možno odbočiť aj pri výlete po hrebeňovke Malých Karpát, a to od Konských hláv. Nepatrná, asi 3 km dlhá zachádzka sa nám bohato odmení prehliadkou tých miest, kde kedysi boli zlaté bane.

speleobratislava.sk