Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Magurka (Nízke Tatry)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 11.6.2006

Magurka - bývalé centrum ťažby antimonitu, je pomerne známa, hoci málo navštevovaná. Táto krásna dedinka leží v Nízkych Tatrách v malej kotline pod hoľami Latiborská, Zámostská, Ďurková. Je málo známe, že je pravdepodobne najvyššie položenou obcou na Slovensku (okrem vysokotatranských osád). Dedinka je administratívne pričlenená k Partizánskej Ľupči. Nachádza sa v nadmorskej výške 1040 m (teda vyššie ako napríklad vrchol Sitna). Pre mňa osobne je to jedno z najkrajších miest ne Slovensku, miesto, kde sa čas nie že zastavil, ale možno ani nerozbehol.

Pekne opravený banícky domček na Magurke

Magurka je prístupná po celkom dobrej asfaltke z dvoch smerov. Prvý je z Partizánskej Ľupče - Ľupčianskou dolinou. Cesta pomaly stúpa popod Ľupčiansku maguru, Salatín, popri horárni Slatvinskô až ku križovatke medzi Železným a Magurkou. Dolina patrí k najdlhším v Nízkych Tatrách (okolo 16 km). Úzka, ale veľmi dobrá asfaltka vedie popri horárni Kapustisko, kde sa pripája ďalšia cesta z kúpeľnej osady Železnú (bez asfaltu). Od Kapustiska stúpa cesta už strmšie a po prejdení asi dvoch serpentín popri romantickom kostolíku vchádza do dedinky.

Ďalšia veľmi pekná cesta na Magurku vedie z Liptovskej Lúžnej. Po trojkilometrovom stúpaní horskými lúkami popod Veľkú hoľu sa dostanete do sedla Prievalec a z neho do sedielka na Železným. Tu z asfaltky odbočuje doprava pekná zvážnica, ktorou za približne dvadsať minút chôdze možno klesaním zísť k už spomenutej horárni Kapustisko.

Magurka je dodnes živá dedinka, ktorá má okrem pravidelne prichádzajúcich chatárov a turistov aj zopár normálnych obyvateľov. Leží v miniatúrnej kotlinke medzi Mestskou horou, Ďurkovou, Zámostskou a Latiborskou hoľou. Z obce je veľmi pekný výhľad na masív trochu vzdialenejšieho Salatína. Väčšina domčekov slúži dnes ako chaty. Turistické ubytovanie zabezpečuje Chata na Magurke - klasická horská chata v hornej časti osady. Slúži však len v letnej sezóne - často býva zatvorená.

Dominantou dedinky je už spomínaný kostolík na dolnom konci. Veľká nadmorská výška nie je na prvý pohľad taká nápadná, pretože osada leží v kotline, ale pozornému oku neunikne typické horské rastlinstvo, machom obrastená jaseňová "aleja" pred chatou a chladný vzduch aj uprostred leta.

Dominanta - kostolík pri vstupe do dedinky

Bane (štôlne) v okolí Magurky sa nachádzali väčšinou v bočných dolinkách svahov hlavného nízkotatranského hrebeňa. Dodnes sú známe predovšetkým Kiliánka, Striebornica, Latiborská. Okolie je doslova popretkávané sieťou starých banských ciest a chodníkov, ktoré dnes slúžia ako lesné zvážnice. Veľmi dobre je zachovaná cesta, ktorá vrstevnicovo spája takmer všetky bočné dolinky.  Vedie po nej modrá turistická značka na Latiborskú hoľu.

Chata na Magurke

Z Magurky nastupujeme po spojenej žlto - modrej značke strmým stúpaním skratkou cez les nad dedinkou. Tento krátky výstup končíme na spomínanej zvážnici. Po nej pokračujeme vpravo - po niekoľko sto metroch prichádzame k budove "bašovne".

Táto murovaná stavba je dnes už v troskách, stáť ostali len obvodové múry na základoch. Pravdepodobne slúžila ako vážnica. Zastavujeme sa tu, v rozbitých múroch hľadáme nerasty a naozaj - nachádzam asi 15 cm veľký kus antimonitovej rudy, ktorý je zvnútra zamurovaný v stene a vyzerá, že by sa dal pomerne ľahko "vylúpiť". Stačilo trochu zapáčiť a mám ho v rukách. Podobným spôsobom dobývam pekný kus kremeňa s niekoľko centimetrovým lupenitým biotitom.

Obidve vzorky sú trochu pošpinené maltou, ale aj tak pôsobia celkom pekne. Antimonit rozbíjam na polovice a získavam dve krásne vzorky do zbierky. To ešte netuším, že viac antimonitu už dnes na Magurke nenájdeme. Tento prvý úspech nás posmelil a my sa natešení púšťame cestou k prvej dolinke.

Po pár metroch sa žltá značka odpája doľava - vedie cez poľanu Striebornica na Zámostskú hoľu. My pokračujeme modrou mierne stúpajúc až k prvej dolinke. Už zďaleka je dobre viditeľná veľká sivá halda spúšťajúca sa od cesty dole. Vrchná časť je porastená krovím a bylinami, strmý svah však doteraz bráni rastlinstvu, aby sa uchytilo.

Prehliadka haldy nám zabrala zo dve hodiny, počas ktorých sme zostúpili až k jej úpätiu pri potoku. Najzaujímavejšie bolo, že sme nenašli vôbec žiadny antimonit. Je možné, že na povrchu sa už nenachádzal jednoducho preto, lebo halda bola navezená keď sa už ruda strácala. Možné je aj to, že antimonit bol vytriedený veľmi dôkladné, napr. aj kvôli obsahu zlata, ktoré bolo tiež dôležitou súčasťou žiloviny.

Pomerne častými minerálmi, okrem všadeprítomného sivého kremeňa sú uhličitany. Najrozšírenejší je známy magurský "mix" ankeritu a dolomitu. Táto minerálna zmes má svetlohnedú až ružovkastú farbu, na povrchu sa rozkladá a pokrýva oranžovo hnedou limonitovou vrstvičkou. Na halde sa dajú nájsť vzorky veľké aj 20 - 30 cm. Menej častý je samostatný ankerit. Na čerstvom lome má žltkasto sivú farbu a tiež na povrchu oxiduje. Našli sme niekoľko kryštalizovaných vzoriek - kryštáliky však nemali viac ako 1 cm.

Ankeritové kryštáliky

Zo žilných minerálov som ešte našiel kalcit bielej farby. Tento sa v žilkách vyskytoval len sporadicky, väčšinou s ankeritom. Bol tiež prevažne masívny, občas s väčšími štiepnymi plochami. Naveľa - naveľa sa mi podarilo nájsť aj niekoľko drobných kryštálikov kremeňa.  Rôzna literatúra uvádza na Magurke aj Cu minerály (tetraedrit, malachit), nič z toho sme ale nenašli.

Kusový Fe - dolomit - ankerit

Po prieskume prvej haldy sa presúvame po ceste o dolinku ďalej západným smerom o asi 500 metrov. Aj tu nachádzame pod a nad cestou pozostatky banských prác, sú však o niečo viac zarastené. Nálezy z tejto lokality sú rovnaké ako z prvej dolinky - len o niečo menej čerstvé. Ani tu nenachádzame stopy po antimonite.

Napriek tomu sa naša zbierka magurských minerálov už celkom pekne rozrástla. Okrem žilných "hydrotermálov" je tu všade plno pekných pegmatitov. Obsahujú klasické zložky - kremeň, živce a sľudu - hlavne muskovit, niekedy v celkom zaujímavých veľkostiach.

Neskoro popoludní opúšťame haldy a schádzame naspäť do dedinky. Cestou trochu hulákame, pretože Magurka je známa "medvediareň" a nechceme sa dať od macka nachytať na hruškách. V obci je úplné ticho - pred domkami nevidieť nikoho. Schádzame k autu a čoskoro nato už smerujeme cez Železno a Liptovskú Lúžnu domov.

Pohľad na Salatín spred chaty

Na záver niekolko užitočných informácií

Najbližšie väčšie východisko na Magurku je Ružomberoku - cca. 30 km. Najkratšia trasa sem vedie cez Partizánsku Lupču, cesta je v dosť biednom stave. O niečo lepšia cesta vedie cez Železno, treba si ale pripočítať okolo 10 km naviac. Ubytovanie na Magurke poskytuje Chata na Magurke, ale len v turistickej sezóne. Inak sa dá vedľa dedinky nocovať pohodlne v stanoch, pokiaľ sa nebojíte medvedej návštevy. V lete býva otvorený aj obchod - Viedenka, kúpite tu naozaj hocičo (niekedy aj to čo potrebujete). Magurka je skvelé turistické východisko na blízky Chabenec (cca 3 hod), Zámostskú a Latiborskú hoľu (do 2 hodín). V zime je cesta v podstate neudržiavaná. Návštevu tejto jedinečnej dedinky vám však veľmi odporúčam - je to jeden z najkrajších a najtichších kútov Liptova.

rs