Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Banská Štiavnica - po žile Terézia
zdroj:
Rastislav Sabucha
pridané:
5.12.2006

Náučný chodník po žile Terézia v Banskej Štiavnici začína v sedle Červená studňa. V tomto mieste prekonáva cesta z Banskej Štiavnice do Hodruše (aj Vyhní) hlavný hrebeň Štiavnických vrchov.


Pohľad na "kotol" Štiavnických vrchov, v ktorom leží B. Štiavnica.

Na prechádzku po náučnom chodníku sa odhodlávame po ceste autom z Krupiny. Vozidlo odstavujeme v sedle, ktoré je zaplnené odstavenými autami. Dnešný výlet má určité špecifiká, vyplývajúce z toho, že jeden našej člen expedície má zatiaľ len 14 mesiacov, čomu sa treba prispôsobiť. Povinnou výbavou sa preto stáva kočík v terénnej úprave – má nafukovacie kolesá. Keďže malý cestovateľ nemá ešte takú výdrž ako jeho rodičia, plán cesty bude pravdepodobne potrebné modifikovať podľa jeho potrieb aj momentálnych „vrtochov“.

Naložení kladivkami, mapami, dekami, cumľami a podobnou „geologickou“ výbavou vyrážame zo sedla. Náučný chodník je označený priečnou diagonálnou zelenou značkou a vedie nás po celkom dobrej, štrkom vysypanej ceste mierne stúpajúc popod východný svah Paradajzu.

Cestou po pár metroch nachádzame kôpku „štrkopiesku“ zrejme pochádzajúceho z neďalekej haldy bývalého závodu Hell, ktorá je už takmer celkom zrekultivovaná (t.j. zasypaná zemou). Medzi  zelenkastými dacitovými skalkami prebleskujú sem-tam žilky žltého chalkopyritu. Pri prehliadke nachádzame aj vzorky sfaleritu a galenitu. Tieto sú však v takom biednom stave, že si nechávame len jednu – viac menej ako talizman pre ďalšiu cestu. Počas zastávky dieťatko malým kladivkom a hrabličkami intenzívne prehľadáva horninu – s výsledkami svojej činnosti ale tiež nie je príliš spokojné. Nakladáme ho do kočíka a pokračujeme prudkým stúpaním k ihličnatému lesíku.

Počasie je skvelé – jasný deň veštiaci už skôr babie leto. Dohľadnosť je veľmi dobrá – okrem Štiavnice, ktorá nám leží priamo pod nohami, vidíme aj celú východnú časť Štiavnických vrchov, Sitno, na severovýchode Poľanu. Keďže máme dovolenku a je stred týždňa, nestretávame takmer nikoho. V lesíku sa cesta točí a v strmej zákrute poskytuje tak krásny výhľad, že musíme zastaviť a kochať sa.

Po krátkom zjazde prichádzame na lúky a priamo pred nami vidíme dobre udržiavanú hrádzu najvyššie položeného štiavnického tajchu. Podľa mapy sa jazierko nazýva Ottergrundské. Má malebnú polohu a jeho okolie je pekne upravené – hrádza je vykosená, výpust opravený, voda napustená takmer po vrch má tyrkysovo - zelený odtieň. Hrádzu spevňujú mohutné staré smreky, ktoré boli vysadené na jeho brehoch ešte v 19. storočí.

Volíme teda ďalšiu zastávku - vykladáme dieťatko z kočíka, a to sa hneď rozcupotá k vodičke. Počasie je stále príjemne teplé. Na informačnej tabuli sa dozvedáme rôzne fakty o jazierku, napríklad aj to že slúžilo ako zdroj pitnej vody. Ostávame na hrádzi skoro hodinu, až kým dcérka nedáva najavo, že je čas si pospať. Ukladáme ju do kočíka a chceme nasledovať značkovanú trasu. Po chvíli však sklamane zisťujeme, že značka z peknej cesty prechádza na úzky chodník, predierajúci sa krovím. Pokúšame sa pretlačiť kočík týmto terénom, ale po niekoľkých metroch sa vzdávame a vraciame k jazierku.

Hľadáme náhradný cieľ. Skúšame šťastie pri domčeku nad Ottergrundom, ku ktorému vedie sympatická cestička. Tá však pri domčeku končí. Po rozhovore s obyvateľom tohto horského sídla sa dozvedáme, že na vrchol, ktorý sa nad nami vypína medzi Paradajzom a Tanádom vedie spoza jeho domu celkom dobrá cesta – zvážnica, po ktorej s manželkou bežne premávajú po nedeliach s kočíkom. Spomína, že vrchol sa volá Rosniarky a miniatúrna drevená vežička na ňom slúži ako rozhľadňa. Zdá sa nám skoro neuveriteľné, že sa tam s kočíkom môžeme vyštverať, ale dôverujeme jeho informácii a vraciame sa asi v späť na miesto, kde sa spomínaná zvážnica odpája od cesty po ktorej sme prišli. Je to miesto s lavičkou a informačnou tabuľou náučného chodníka 300 metrov pred Ottergrundom.

Cesta po ktorej teraz ideme, je najprv strmo stúpajúca nie ktovieakým terénom (dieťatko spí dostatočne tvrdo), postupne sa však narovnáva a pokračuje širokým oblúkom pozvoľna ponad jazierko a „haciendu“. Križuje cykloturistický chodník a privádza nás po asi polhodine na spodný okraj lúky pod vrcholom. Tu však pri jednom z informačných panelov GEOPARKU končí. Na vrchol vedie kolmo veľmi strmý, našťastie aspoň dostatočne široký chodník. So značnou dávkou adrenalínu v krvi tlačíme kočík hore a po ďalšej štvrťhodine stojíme na vrchu.

Duje tu zúrivý západný vietor, preto kočík nechávame v zátiší, spúšťame „opony“ a nechávame dievčatko na pokoji. My dvaja sa zatiaľ kocháme fantastickým výhľadom na Banskú Štiavnicu, ktorá leží priamo pod nami. Vrchol poskytuje dokonalý kruhový rozhľad aj na hodrušskú stranu pohoria. Severne, akoby pod nami vidieť Paradajz, vo svahu sú dobre rozoznateľné staré haldy po dolovaní strieborných rúd v minulých storočiach. Južný výhľad dotvára charakteristická silueta zalesneného dvojvrcholu Tanádu. V diaľke je pekne vidieť sitniansku časť Štiavnických vrchov, kopce sa pomaly skláňajú a klesajú popod Sitno k juhu a juhozápadu. Krupinská pahorkatina sa prezrádza zvlneným, takmer rovným terénom vulkanických pyroklastík. Na hodrušskej strane rozoznávame vrchol Kerlingu (Banský vrch) samotu Rumplovská, vzdialenejšie pohorie Vtáčnik a Pohronský Inovec.

Nádherné sú hrebene hôr vo farbách začínajúcej jesene. V týchto najvyšších partiách pohoria má flóra už takmer horský charakter, hoci prirodzené porasty lesa nie sú zďaleka tak dobre zachované ako napríklad v oblasti NPR Sitno. Stromy sú tu však často bičované vetrom, veľká časť hrebeňa, hlavne za Tanádom je odlesnená a pripomína niektoré vysoké slovenské pohoria (napr. veľkofatranské hole). Celá oblasť je silne poznačená staršou baníckou činnosťou. Aj slabo trénované oko postrehne v teréne mnohé charakteristické tvary. Dobre viditeľné sú staršie výsypky a haldy hlušiny (napr. už spomínaný Paradajz), časté sú aj stopy po prepadnutých štôlňach (tzv. pingy), prejavujúce sa ako zvlnený terén svahu.

Za zmienku stoja aj zaujímavé terénne „expozície“ GEOPARKu. Za vrcholom aj pod ním križujeme jednu jeho trasu, približujúcu slovom, ale predovšetkým obrazom históriu, baníctvo, geológiu, mineralógiu... proste všetko o regióne. Vzorky bežných aj vzácnejších hornín sú zabudované do efektných pyramíd, tabule sú nové, zatiaľ napodiv neveľmi poškodené vandalizmom, podobne perfektné je aj značenie trasy.

Na Rosniarkach napriek silnému vetru trávime asi štvrťhodinu. Potom hľadáme schodnejšiu cestu dole. Skúšame prejsť na cestu traverzom zo sedla za kopcom, čo sa nám po ďalšom adrenalínovom zážitku aj podarí. Návrat je už rutinná záležitosť – ideme po predošlej trase.

Dieťatko sa začína prebúdzať, preto v rámci možností pridávame do kroku a snažíme sa rýchlo vrátiť na Červenú studňu. Stíhame to len tak–tak, potom je na rade štandardná starostlivosť o potomka. Plní krásnych dojmov nasadáme do vehikla a cestujeme pri zapadajúcom slnku späť do Krupiny.

Postreh na záver

Je naozaj výborné, že banskoštiavnický región, plný prírodných krás i diel vytvorených človekom sa rozhodol prezentovať ich návštevníkom okrem iného aj formou budovania náučných chodníkov. Projekt GEOPARKu, aktivity Správy CHKO Štiavnické vrchy, samotného mesta a mnohých organizácií, firiem jednotlivcov dávajú čoraz intenzívnejšie pocítiť, že Banská Štiavnica patrí naozaj ku klenotom európskeho formátu.

Pri potulkách po cestičkách a chodníkoch v okolí mesta nás však nepríjemne zarazila jedna maličkosť. Vo svahoch a na hrebeni nad Štiavnicou sú pre návštevníkov sprístupnené  prakticky až štyri druhy chodníkov.

1. Klasické turistické chodníky – so známymi turistickými značkami, teda farebný vodorovný pásik medzi dvoma bielymi pásikmi (konkrétne nad Štiavnicou červená hrebeňová trasa a modro značkovaná trasa chodníka Andreja Kmeťa, po cestičkách popod hrebeň od Červenej studne cez Hornú Roveň ďalej.

2. Cyklotrasy – značkované farebným písmenom C na bielom štvorcovom podklade.

3. Trasy náučných chodníkov – značkované zeleným diagonálnym pásikom v bielom štvorci (napr. chodník po žile Terézia, Paradajz).

4. Trasy GEOPARKu – úplne nové značky, väčšinou na drevených stĺpikoch s charakteristickým symbolom parku (kryštál).

Tieto trasy sa na minimálnom priestore nad Banskou Štiavnicou rôznym spôsobom stretajú, križujú a pre neinformovaného návštevníka niekedy vytvárajú zaujímavé hádanky. Možno bola chyba v tom, že pri potulkách sme používali len štandardnú novú turistickú mapu v mierke 1:50 000 (VKÚ Harmanec), kde cyklotrasy a chodníky GEOPARKu chýbali – hoci na mape bolo výslovne uvedené že cyklotrasy obsahuje. Orientáciu tiež veľmi sťažuje množstvo neznačkovaných cestičiek a chodníčkov, ktoré značkované trasy pretínajú.

Neviem, či je dostupná prehľadná mapa vo veľkej mierke, kde by všetky štyri druhy trás boli zobrazené spolu, alebo je možné zohnať len niekoľko druhov máp, na ktorých sú chodníky kreslené osobitne. Na prieskum v miestnych informačných centrách nám nanešťastie čas neostal, v každom prípade by taká mapa bola veľkým prínosom.


Hrádza Ottergrundského jazierka


Hrádza Ottergrundského jazierka


Idylka


Ešte jeden pohľad na Ottergrund


Pohľad na Banskú Štiavnicu z hrádze


Paradajz - pozostatky po dolovaní


Na vrchole Rosniarok


   Rozhľadňa - vzadu severné kopce Štiavnických vrchov


Pohľad na juh - vpravo dvojvrchol Tanádu, vzadu vľavo Sitno


Pohľad na historické centrum Banskej Štiavnice

rs