Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Konečne Ľubietová
zdroj: Roman Gramblička
pridané:
7.12.2006

Už dlho som túžil navštíviť niektorú zo známych šutráckych lokalít, o ktorých som toľko čítal. O Banskej Štiavnici, Kremnici, Pezinku, Španej Doline. A moja fantázia sa, často i za pomoci krásnych fotografií, dostávala do varu. Vyrastal som na Strednom Považí v panelovom bludisku zvanom Dubnica nad Váhom, v kraji chudobnom na minerály. Neraz som otravoval rodičov, snažil sa ich presvedčiť, aby sme na nejakú tú lokalitu vyrazili, no márne. Mamka, tá len kývla rukou a tatko sa vždy vyhováral na drahý benzín. Tohto roku som sa však rozhodol, že pôjdem a za každú cenu.


Vchod do jednej z ľubietovských štôlní. Foto:
www.wikipedia.org

Mame som to suverénne oznámil týždeň dopredu, no zrejme ma nebrala vážne. Keď som jej to pripomenul deň pred odchodom, nastali problémy. Začala ma všemožne prehovárať, aby som zostal doma, použijúc klasické argumenty o všelijakých grázloch a úchylákoch, čo chodia po svete, že ma tam niekto prepadne a podobne. No určite, povedal som si, leda tak horda šialených veveričiek. Stálo ma to nervy, než som ju presvedčil.

Ráno už prebiehalo všetko ako po masle. Obliekol som sa, zbalil potrebné veci, hodil do seba raňajky a onedlho som už sedel v autobuse a moje radostné očakávanie narastalo. Jediné, čo mi vtedy kazilo náladu, bola cesta autobusom. Stopťädesiat kilákov a tej starej socialistickej škatuli na kolesách to trvalo tri a pol hodiny. Obecne povedané, dlhé cesty, zvlášť autobusom, znášam veľmi zle.

Konečne Banská Bystrica. Vyskočil som z autobusu a bežal som hľadať nástupište do Španej Doliny. Aby bolo jasné, Špaňku som si vybral ako cieľ mojej výpravy. Aj odchody autobusov som si zistil dlho dopredu, no ako sa ukázalo, celkom zbytočne! Spoj, ktorý mal ísť, chodí len v stredu, a dnes je utorok! No, to nie je možné! Ostal som stáť ako obarený, zízajúc na zoznam spojov. Našťastie som sa rýchlo spamätal. Zmena plánu! Rýchlo som vyhľadal nástupište do Ľubietovej a o pár minút prišiel autobus.

Práve sme prichádzali do Ľubietovej a ja, z rozpačitosti mne vlastnej, som vystúpil hneď na prvej zastávke. To som ešte netušil, aká dlhá je dedina. Po chvíľkovom blúdení som sa však rezkým krokom vydal správnym smerom. Po polhodine a asi dvoch kilometroch sa predo mnou otvorilo malé údolie s obrovskými haldami. Bol som na mieste. Prechádzal som ponad najspodnejšiu haldu, ktorú miestni ťažia kvôli kamenivu. Už z výšky som zbadal sýtomodré šutry, pre ktoré som sem meral cestu a očaril ma i potôčik tryskajúci priamo z haldy. Na haldách už operovala skupinka zberateľov a tak som vytiahol kladivo a pridal sa k ním. Už po chvíli sa objavili prvé náznaky toho, že by dnešná výprava mohla byť úspešná. Našiel som chalkopyrit s povlakmi modrého covelínu, zrnká šedého tetraedritu a v pomerne hojnom počte sa objavovali povlaky, žilky a agregáty malachitu a modrozeleného pseudomalachitu. Ten je pre Ľubietovú typický. Na spodnej haldičke s potôčikom bol častý langit. Prešla nejaká doba a displej na mobile ukazoval štyri hodiny. Ostatní hľadači už odišli a ja som ešte stále nenašiel to podstatné, kvôli čomu som sem prišiel: libethenit. Je pre túto lokalitu povestný, bol tu po prvý krát  opísaný a podľa nej i pomenovaný. Že by som hľadal na nesprávnom mieste? A skutočne, stačilo vyjsť o pár metrov vyššie a prvý exemplár na seba nenechal dlho čakať. A ďalšie sa čoskoro pridali, spolu s peknými ukážkami pseudomalachitu.

To už sa ale ozval hlad, tak som na chvíľu nechal to mlátenie kladivom a dal si niečo pod zub. Jediné, čo som mal zo sebou, bol plný sáček bielych sliviek, ktoré som si deň predtým natrhal u deda, ale boli dobré. Odpočinul som si a porozhliadol sa po okolí. Bolo nádherne, ale príliš horúco, ostatne ako sa na august patrí, takže som bol rád, keď sa slnko konečne schovalo za stromy a od hory začal pofukovať čerstvý vetrík. Vrátil som sa k onej zmysluplnej činnosti a pokračoval až do pol deviatej. To už začal na krajinu padať súmrak, tak som nechal kamene na pokoj a pustil som sa do prípravy pelechu. Vytiahol som nafukovačku, ktorá bola podmienkou výletu, mamka sa totiž bála, aby som nespal na studenej zemi, nafúkal som ju a otestoval. Mal som obavy, aby ju drobné kamienky neprederavili, ale vydržala. Vytiahol som spacák, zjedol ešte zopár sliviek, ale keď som si chcel umyť zuby, zistil som, že nemám vodu. Vhod prišla limonáda. Konečne som vliezol do spacáku a môj pohľad sa upriamil na nebo na do mnou. Začali mi však po mysli behať všelijaké myšlienky. Spomenul som si na mamku, ako ma strašila. Okrem toho som prvý krát stanoval sám a ďaleko od domova. Verte, nebolo mi všetko jedno! Moja základňa však ležala na plošinke asi dvadsať metrov nad dnom údolia a nado mnou bolo ďalších tridsať metrov haldy, takže som mal prehľad o dianí v bezprostrednom okolí a nakoniec, čo by tu v noci niekto hľadal? To však ešte nebolo všetko. Do úvahy prichádzali medvede! Spomenul som si na spolužiaka, ktorý tu stanoval rok predtým a vraj ich tu počul. Preto som s nastraženými ušami počúval, okolo sa však rozliehalo hrobové ticho. Hviezdy už žiarili a k tomu ostávali len dva dni do meteorického roja perzeíd, preto som dúfal, že budem mať šťastie. Bohužiaľ, za celé dve hodiny, než som zaspal, preleteli iba dva meteory.

Ráno ma zobudil svieži vetrík a rosa na tvári. Rozlepil som oči, natiahol som sa a pozrel na hodiny. Bolo pol siedmej. Vyskočil som zo spacáku, zjedol všetky zvyšné slivky a zbalil pelech. Slnko ešte nestačilo vyjsť spoza hory a ja už som sa opäť horečnato prehrabával v kamení. Objavil som i vchod do štôlne, ale so slabou baterkou som to po pár metroch vzdal. Slnko už vyšlo a teplota začala prudko stúpať. O chvíľu som už bol totálne mokrý. Uf, to je hyc! Našiel som však najlepšie vzorky, napríklad kameň bohato obsypaný pol milimetra veľkými kryštálikmi libethenitu, avšak žiadne unikáty som neobjavil a najväčšie kryštály mali niečo cez milimeter. Vzoriek bolo pomerne dosť, takže som mal z čoho vyberať. Pomaly ale isto ma to prestávalo baviť, navyše ma prepadol hlad a z tej intenzívnej vône malinčia a čučoriedia sa mi robilo zle od žalúdka. Vyrazil som teda na protiľahlú stráň oberať lesné plody. Čučoriedok bolo málo, obrali ich parchanti, čo tam pobehovali včera, malín som sa však najedol. Boli dobré. Nepríjemný pocit však neustal.

Pred odchodom som sa ešte zastavil na spodnej halde, pozbieral som langity, ktoré som tam včera našiel a pomaly sa pobral do dediny. V potravinách som si kúpil makový závin a oranžádu a pri jedení som začal bilancovať výlet. So vzorkami som bol relatívne spokojný, mal som ich dosť, výlet sa vydaril, počasie tiež, akurát ma mrzelo, že mi neostal čas pozrie´t sa na Svätodušku. Snáď nabudúce

Roman Gramblička