Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Špania Dolina
zdroj: Roman Gramblička
pridané: 4.1.2007

Od dôb, keď som sa prostredníctvom odbornej literatúry prvýkrát zoznamoval s výskytmi minerálov na Slovensku, sa Špania Dolina stala pre mňa akýmsi vysneným rajom, kde vidieť sa dalo nevídané a poznať nepoznané. Často som sníval, čo všetko by som tam mohol nájsť, ako krásne tam musí byť. Len keby nebola tak ďaleko. Stopäťdesiat kilometrov alebo ak chcete cez tri hodiny cesty nie je nič strašné, ale ak nemáte s kým ísť, je to problém. Na toto leto som mal veľké plány, ale zostalo len pri nich, pretože chýbali peniaze, ako vždy.

Mohutné haldy na Pieskoch, v pozadí hrebene Veľkej Fatry

Leto sa pomali chýlilo ku koncu, august vystriedal september a vo mne narastal nepokoj. Bolo to ono silné nutkanie, ktoré som pociťoval už toľkokrát. Nechcel som sa zmieriť s tým, že by i toto leto malo zostať premárnené. Nie. Rozhodol som sa, že musím niekam vyraziť. Do Špaňky. Problém bol v tom, ako to našim poviem. Behom augusta už som chcel vyraziť dvakrát, no zakaždým to stroskotalo na počasí a mojej neschpnosti. Teraz už to muselo vyjsť!

Deň predtým to zo mňa nejak vypadlo, no keď som priznal, že chcem ísť sám a nocovať v stane, nastali problémy. Snažili sa ma od toho odhovoriť, ale keď videli, že už som pevne rozhodnutý, vyrukoval tatko so zaujímavou variantou. V Banskej Bystrici máme totiž príbuzných, u ktorých som nebol celú večnosť. Navrh znel, aby som u nich prespal, bola to podmienka, tak som súhlasil. Ešte večer som sa zbalil a ráno som mohol vyraziť.

Cesta bola opäť dlhá a odsýpala pomaly. V Prievidzi bola ako zvyčajne polhodinová prestávka a pri odchode sa autobus zaplnil tak, že sa tam nedalo pohnúť. Já som sedel, takže ma to netrápilo. Boli to študenti, cestujúci do školy v Handlovej. Tíško som sa im smial, pretože zatiaľ čo oni už museli drieť školské lavice, já som mal pred sebou ešte dva týždne prázdnin. Po príchode do Banskej som však zneistel. Zízajúc na tabulu s odchodmi autobusov som tam nemohol nájsť tie, ktoré mi vypľul počítač. Mimochodom, všetky spoje, ktoré som mal už dopredu zistené, som si zabudol doma. Jak typické! Našťastie kúsok vedľa boli informácie, kde mi oznámili, že spoj mi ide už o minútu. Chvalabohu som to stihol.

Vystúpil som v Starých Horách, peknej dedinke ležiacej v hlbokej doline, obkolesenej zo všetkých strán Starohorskými vrchmi a Veľkou Fatrou. Pešo som sa vybral malou dolinou, sprvu asfaltkou, potom turistickým chodníkom. Chodníček to bol zarastený, málo používaný, s dvojmetrovými prútmi žihľavy, ktoré mi naháňali strach. Asi po polhodine šlapania sa predo mnou otvorilo malé bočné údolie s veľkými haldami. Paráda. Richtárovú som si predstavoval trochu inak, ako zopár zarastených haldičiek a niekoľko chatŕč k tomu. Ale tieto haldy sa mi zdali pomerne mohutné. S nadšením som dobehol popod ťaženú stenu, zložil batoh,vytiahol nádobíčko, poobzeral sa okolo seba a pustil som sa do práce. Práve tu doloval jeden chalan, starý asi ako ja a ako som sa od neho dozvedel, patrí k skupine Sherlockminerals z Banskej Bystrice, ktorá pravidelne navštevuje lokality v okolí. Keď som ho videl s motykou v ruke, chvílu som ľutoval, že som si nechal doma krompáč, ale popravde, nechcelo by sa mi ho vláčit so sebou. Aj ja som robil menšie výkopy, chodil po haldách a zbieral, čo sa dalo. Zistil som, že kvalitné vzorky, a to najmä devillínu, treba vykopať. Ako mi kolega ukázal, pri troche námahy sa dali nájsť pekné ukážky kryštalovaného devillínu a to až 7mm veľkého, ja som sa však musel uspokojiť s menšími. Okrem devillínu, ktorého je tam požehnane, som našiel i kryštáliky langitu, bohužial velmi drobné, siderit s kryštálmi v dutinách, ružový anhydrit, slabý malachit s azuritom, nevýrazný jarosit, kuprit, kremeň a samozrejme rudné minerály tetraédrit a chalkopyrit. Čo ma taktiež upútalo, boli staré kosti, sfarbené Cu-minerálmi do bledomodra.

Ani som sa nenazdal a mobil ukazoval jednu hodinu. Bol čas presunúť sa na Piesky. Ten Bystričan, čo tam kopal tiež, mi odporučil, aby som išiel popri potoku priamo hore, skoro som však zistil, že to nebude tak jednoduché. Chodníček sa po pár metroch stratil a ďalej som sa predieral skalnatým korytom potoka, v ktorom našťastie bolo málo vody. Navyše som čakal, že sa na mňa každú chvílu vyrúti medveď a ten hustý smrekový porast okolo túto predstavu iba umocňoval. Asi po dvesto metroch sa predo mnou objavila obrovská halda. Zízajúc na jej strmé svahy mi bolo hneď jasné, že dostať sa hore bude velmi ťažké. S ťažkým batohom na chrbte, kapsou s kamením v jednej ruke a kladivom v druhej som pomaly postupoval, ale svah bol veľmi prúdky a na suti sa mi šmýkalo. Len len, že som nezletel dolu. Z posledných síl som sa vyštveral na vrchol, zložil som batoh a pokochal sa krásnym výhľadom na hôľnaté chrbty Veľkej Fatry a Starohorské vrchy s Jelenskou skalou. Len čo som sa vydýchal, vrátil som sa k práci. Na západnej halde nad sedlom som v suti našiel hojné povlaky malachitu a devillínu, objavil som i tirolit a chalkofylit, z ktorého som mal síce radosť, ale jeho kvalita rozhodne neodpovedala mojim predstavám. Oproti sa vo svahu nachádza odkryv limonitizovaných hornín z ktorých Toegel vo svojej knižke popisoval bohaté drúzy azuritu, malachitu a ďalších minerálov, bohužial miesto už bolo vyťažené, na zemi iba zopár lepších úlomkov. A navyše, zmieňovanú knížku s detailným popisom háld som si zabudol doma. Musel som sa teda spoľahnúť na seba.

Čas rýchlo plynul, slnko sa pomali skláňalo k obzoru a ja som sa chtiac nechtiac musel pobrať preč. Mal som v pláne, že predsa len prespím v stane niekde na lúke v Špaňke, cestou do dediny sa však ozval tatko, že sa dohodol so strýkom z Banskej, ktorý pre mňa príde. No, tak zo stanovačky nič nebude. Asi o hodinu pre mňa skutočne prišiel. Bol som trochu neistý, predsa len som u nich nebol už dobrých dvanásť rokov, ale všetko dobre dopadlo. Najväčšiu radosť mala prateta, ktorú ako jedinú som si pamätal. Keď som strýkovi oznámil plány na ďalší deň, navrhol, aby som u nich ešte jednu noc strávil. Bol to dobrý nápad, aspoň budem mať celý deň na opätovnú návštevu lokality.

Ráno ma strýko odviezol do Špaňky a nový deň som začal jej prehliadkou. Bez debaty je Špania dolina najkrajšou dedinou, akú som zatial videl. Pôsobivý pôvodne gotický kostol tvorí dominantu obce a vedie k nemu dlhé kryté drevenné schodisko, ktoré vyšlapať až hore, nie je žiadna sranda. Sú tu i ďalšie historické pamiatky, ako replika Božieho hrobu, stredoveká krčma, obchod, ústie Císarskej štôlne a hore nad dedinou i zrúcanina šachty Ludovika. No a nad dedinou sa týči obria halda šachty Maximilián, nedá sa však na nej nájsť nič zaujímavé. Nadnes som mal v pláne i výstup na Panský diel, ale napokon som si to rozmyslel. Po červenej a žltej značke som sa dostal do Richtárovej, dúfal som, že ten zberateľ zo včerajška tam niečo nechá. Nenechal! Opäť som skúšal kopať a našiel som ešte lepšie devillíny, než včera. Na poludnie som sa zase pobral na Piesky, ale zvolil som inú cestu, ešte horšiu než včera, takže som chvíľu blúdil, ale nazbieral som niekoľko krásnych hríbov. Na Pieskoch som preskúmal ďalšie haldy s peknými nálezmi azuritu a malachitu a na hrebienku západnej haldy som pozbieral i krásne exempláre brezákov, smrekáčov a hríbov zrnitohlúbikových.

Snaď nikde neplynie čas tak rýchlo, ako pri zbieraní minerálov. Pomaly, ale isto som sa tak začal poberať dolu. Zbalil som vzorky a zišiel až ku kaplnke. Pri pohľade na hodinky ma však skoro vykotilo! Bolo 16:20 a do odchodu autobusu zostávala presne hodina, avšak turistický rozchodník ukazoval, že do Špaňky je to na hodinu aj štrť cesty! Vyrazil som ako splašený, s ťažkým batohom a taškou plnou kamenia. Namáhavý bol najmä výstup z Pieskov na hrebeň a potom už som kmital. Utvoril som tak asi miestny rekord, keď som trasu zvládol za štyridsať minút. Autobus už čakal na zastávke, do odchodu však zostávalo necelých desať minút. V autobuse som opäť stretol toho istého zberateľa, ktorý bol dnes na hubačke. Tentokrát som to bol ale ja, kto si z hôr odnášal lepší úlovok. Moje dubáky nemali konkurenciu. U príbuzných som strávil i druhú noc a na ďalší deň som sa pobral domov. Nemohol som uveriť, že už je to za mnou. Výpravou na lokality Starohorských vrchov som si splnil ďalší zo svojich snov a prihliadnúc na to, že som tam bol prvý-krát, hodnotím výlet ako veľmi úspešný s tým, že sa tam čoskoro vrátim.

Špania Dolina - kostol Premenenia Pána

Haldy

Haldy na Pieskoch

Roman Gramblička