Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Donovaly - Korytnica
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 26.2.2006

Starohorské vrchy, často považované aj za najzápadnejšiu časť Nízkych Tatier začínajú Panským dielom nad Banskou Bystricou a končia Hiadeľským sedlom medzi Kozím chrbtom a Prašivou. Je to zaujímavé, pekné pohorie, dosahujúce maximálnu výšku tesne nad 1300 m. Leží svojím spôsobom na hranici medzi Nízkymi Tatrami a Veľkou Fatrou a charakteristické sú preň tvary pripomínajúce obidva tieto pohoria.

Pohľad do Korytnickej doliny, vzadu vrch Fedorka

Našu vychádzku začíname na Donovaloch, kde sa dopravíme z Ružomberka autobusom. Cieľ túry je Korytnica – malebné kúpeľné miestečko pod hrebeňom Prašivej. Predpokladáme, že túru v maximálnej pohode zvládneme za 4-5 hodín, preto sa nenáhlime a dávame si načas.

Nad Donovalmi sa týči do 1400 metrovej výšky majestátny Zvolen a Nová hoľa – typické fatranské kopce pripomínajúce Krížnu. Tieto polohy sú naozaj budované krížňanským príkrovom. My však kráčame cestou do obce Polianka, stúpajúc pozvoľna do trávnatého sedla s krásnym výhľadom.

Do Polianky prichádzame asi po polhodinke. Vchádzame do lesa a sledujeme podložie. Hora je čistá smrečina a keďže smrek obľubuje skôr kyslejšie prostredie tipujeme na žulu alebo granodiorit. Podložie je však tvorené ružovkastým kremencom – takmer rovnakým ako na nízkotatranskej Prašivej a na nízkotatranských svahoch južne od Liptovskej Lúžnej. Táto extrémne neúrodná hornina nám dáva vysvetlenie, prečo je  rastlinstvo také chudobné.

Kremence obyčajne patria k obalovej sérii jadrových pohorí, predpokladáme, že aj tu je tomu tak. Stúpame cestou, neskôr chodníkom veľmi mierne  na široké temeno lesom pokrytej Baranej hlavy. Nestretávame takmer nikoho – zlé počasie odradilo všetkých potenciálnych turistov.

Po skúsenostiach z Prašivej a Lúžnej vieme, že môžeme v kremencoch očakávať žilky kremeňa s kryštálikmi a prípadne aj hematit. Kráčame preto pomaličky a sledujeme terén, či sa nám v bledom svetle pod nohami niečo nezaleskne. Občas nachádzame limonitové práškovité vrstvičky, ktoré v nás vzbudzujú určité nádeje, ale po hematite ani stopy. Zo staršej literatúry si však dobre pamätáme obrázok krásneho šupinkovitého spekularitu práve z Donovalov, ktorý nás už pred rokmi inšpiroval na skalkársku výpravu. Nakoniec nachádzame dve – tri aspoň aké - také vzorky.

Chodník sa opäť pripája na úzku lesnú cestičku a začína prudko klesať do sedla Priehybka za Baraňou hlavou. Tu opúšťame horniny obalovej série a vstupujeme na „pôdu“ krížňanského príkrovu. Strmý východný svah je národnou prírodnou rezerváciou (Štrosy). Hoci sa nachádza v nadmorskej výške okolo 1200m, charakter má takmer vysokohorský. Chudobné kremencové podložie s takmer absolútnym nedostatkom živín, extrémne strmý svah a relatívny nedostatok vlhkosti spôsobujú, že miesto pripomína skôr typické podhrebeňové polohy Nízkych Tatier. Pri pohľade zo svahov oproti sú dobre viditeľné malé kamenné „moria“ vzniknutím zvetrávaní kremencov, takmer úplne bez pôdneho a rastlinného krytu.

Chodník zo sedla stúpa strmo bukovým hájikom a po 15 minútach stojíme na vrchole Kečky. Charakter pohoria sa prudko zmenil – horninou je tu slienitý vápenec až slieňovec, tvar kopcov a celkový dojem z nich je ako v hrebeňovej skupine Ostredka vo Veľkej Fatre. Perfektné je však to, že sme skoro o 300 metrov nižšie. Odlesneným hrebeňom prechádzame v silnom vetre a kvapkajúcom daždi cez Handliarku do nevýrazného sedla pod Kozím chrbtom. Tento najvyšší kopec Starohorských vrchov je zároveň posledným v reťazi pred samotnými Nízkymi Tatrami.

Vzhľadom na otrasné počasie sa rozhodujeme ho traverzovať vľavo po žltej obchádzkovej značke. Chodník sa postupne zmení na cestičku a vchádza do bukového lesa. Máme celkom pekné, hoci obmedzené výhľady na blízku Prašivú.

Traverz do Hiadeľského sedla nám trvá asi pol hodiny. Až tu fakticky opúšťame hrebeň Starohorských vrchov a vstupujeme na nízkotatranskú pôdu. Takmer okamžite sa mení aj podložie. Obojstranne veľmi „ostré“ klesanie do Hiadeľského sedla je pravdepodobné práve týmto výrazným striedaním v horninách podložia. Obdivujeme talent špaňodolinských baníkov, ktorí svoj banský vodovod dotiahli až pod hrebene Prašivej – zákonite musel prechádzať aj týmto sedlom, niet tu však po ňom už ani stopy.

Odbočujeme na modro značkovanú turistickú trasu, ktorá nás má asi za 1 a pol hodiny priviesť do Korytnice. Cesta vedie traverzujúc dolinky popod Prašivú, v kremencoch nachádzame opäť kryštáliky číreho kremeňa. Smejeme sa a „marmarošské diamanty“ si odnášame domov na pamiatku. Dobre naladení schádzame do sedla Baba s chatou, potom cestou zmiešaným lesom do Korytnice. Prechádzame popri starom vrte, kde sa pravdepodobne hľadali nové pramene minerálnej vody – kôpka kamenia však neobsahuje nič zaujímavé. Takto postupne prichádzame po štyroch hodinách príjemnej prechádzky do Korytnice, kde nás naši známi Ružomberčania šťastnou náhodou spoznávajú a berú autom domov.

Až na pár drobných kryštálikov kremeňa a nejakého toho hematitu z Baranej hlavy sme si veľa šutríkov nedoniesli, máme však radosť z pekného výletu v zaujímavom kraji.

Žiaľ, letné fotografie som vo svojom archíve nenašiel, preto aspoň niekoľko zimných.

Výstup na Hadľanku a Kečku. Vzadu strmé svahy
prírodnej rezervácie Štrosy, celkom vzadu fatranská Krížna

Ešte jeden pohľad na Štrosy a vzdialenú Veľkú Fatru

Pohľad z Kečky na juh. Starohorské vrchy klesajú k údoliu Hrona

Hôľnaté hrebene Handliarky

rs