Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Výskyty zlata na ložisku Rozália - sever, Hodruša-Hámre
zdroj: Ing. Karsten Ivan
pridané: 1.2.2008

O zlate , jeho výnimočných technických vlastnostiach, ako aj jeho schopnosti „priťahovať“ závisť, zlobu a všetky ostatné negatívne prívlastky,  v skutočnosti vlastné len a len ľudstvu, sa už popísalo mnoho.

V tomto príspevku sa chcem venovať hlavne výskytom makroskopického zlata na ložisku – žilnom systéme Svätozár, označovanému aj Rozália sever, v Hodruši – Hámroch v poslednej dekáde 20 storočia a v prvom desaťročí 21. storočia.

Zlato na kremeni leptané XVIII obz.

Baňa Rozália na strednom Slovensku , je v súčasnosti (12/2007) prakticky jedinou činnou rudnou baňou v strednej Európe, kde je zlatostriebro hlavným dobývaným nerastom. Nemôžeme síce v tejto súvislosti opomenúť činné rumunské ložisko Rosia Montana, ktoré však podľa zaužívaných klasifikácii patrí do Balkánu.

Slávne zlaté bane v Kremnici, Pukanci, Novej Bani, a mnohých iných lokalitách na Slovensku sú už  minulosťou . Vzorky zlata na podložkách sú na burzách skutočnou výnimkou. Väčšinou pochádzajú zo zberov z 18 -19. storočia. Ako to už býva , aj toto pravidlo má svoju výnimku, ktorou je dodnes makroskopické zlato z Hodruše-Hámrov.

Podujal som sa písomne zaznamenať okolnosti jeho najvýznamnejších nálezov v poslednom desaťročí 20 storočia.

Baňa Rozália je jednou z mnohých baní v Štiavnicko – Hodrušsko – Vyhnianskom rudnom rajóne. Zďaleka však nieje takou „mladicou“ ako sa mnohí zberatelia domnievajú. Prvé zmienky o štôlni a žile Rozália pochádzajú ešte z 17. storočia, kedy sa v nej krátko ťažila „biela strieborná ruda“ Na svoje znovuobjavenie  potom čakala až do 40 rokov 20. storočia, kedy sa v nej začali dobývať medené rudy. Po krátkej prestávke v povojnových rokoch sa baňa Rozália stáva najväčšou a najvýznamnejšou baňou v Hodrušskej doline. Do roku 1991 sa na tomto žile Rozália vyťažilo a spracovalo 1,8 milióna ton Cu rúd . V roku 1991 však bolo zatvorenie ložiska pre nerentabilnosť ťažby už na spadnutie. V roku 1991 bol ťažený polymetalický impregnačný žilník (PIŽ) v nadloží žily Rozália na úrovni VIII. obzoru, a vedenie bane urýchlene hľadalo náhradný výrobný program.

V druhej polovici 80 rokov 20 storočia kolektív Geologického prieskumu Spš. N.Ves pod vedením Ing. Svätozára Gavoru vykonával v Hodruši – Hámroch  vyhľadávací prieskum a overovanie polymetalického  zrudnenia v oblasti žily Bakali v nadloží žily Rozália. Povrchovým vrtom BLI -6 bolo na úrovni hodrušského XIV obzoru  (XII. obzor v B. Štiavnici) navŕtané drahokovové zrudnenie. Situácia sa vyvinula tak, že celá budúcnosť Hodrušského baníctva bola stavená na jednu kartu – vyhľadať  v roku 1991 z úrovne 14. obzoru –Sever potencionálne ložisko Au-Ag.

Zlato na kremeni XVII obz.

Ako sa čoskoro malo ukázať, karta na ktorú manažment vtedajších Rudných baní š.p. závod Hodruša-Hámre vsadil všetko, bolo eso.

Žila Rozália bola smerom od 2. šachty na sever už v 60 rokoch 20 stor. presledovaná v dĺžke viac ako 1 km. V celej dĺžke sledného prekopu však vykazovala jalový vývoj, prejavovala sa len ako brekciou vyhojená tektonická porucha.

Paradoxne, ako sa neskôr ukázalo, okraj drahokovového zrudnenia sledná chodba 2 krát zasiahla, avšak bez toho, aby to bolo zistené a zaznamenané. Pre objektivitu treba však poznamenať, že chemické a spektrografické rozbory – resp. ich písomné výsledky-  zo všetkých žíl v Štiavnicko – Hodrušskom revíre od povojnových rokov sa v písomných záznamoch až do 80 tich rokov sa zmienkam o obsahoch Au a Ag vyhýbali, ako keby tieto prvky v najstaršom rudnom revíri ani neexistovali.

Zlato vtrúsené, lom XIII obz.

Prvotným predpokladom o výskyte drahých kovov v oblasti Rozália Sever bola hypotéza, že zlatostrieborné zrudnenie je vyvinuté priamo na žile Rozália. Preto sa  banské práce pri razení sústredili na ďalšie sledovanie jalového severného pokračovania žily až po samotný okraj dobývacieho priestoru, avšak bez pozitívneho nálezu. Nervozita stúpala.  

Rozhodnutím vedenia sa začal raziť západným smerom prekop P2, po vyrazení cca 100 m v dacite (teda jalovine) bola krátkou rozrážkou v mieste dnešného prekopu P2-1 na úrovni XIV obzoru konečne narazená kremenná žila s rodonitom a slabým polymetalickým zrudnením. Analýza ukázala obsah Au 6,2 g , zlaté ložisko so žilou Svätozár sa konečne podarilo nájsť!

Zhodou okolností celý prekop P2 prechádzal  o 2 - 3 metre v podloží rovnobežne popod žilu Svätozár, lenže v mieste kde teleso Svätozár pretínala žila Rozália , žila Svätozár vykliňovala z 3 metrovej mocnosti  na hrúbku 5 – 10 cm.

Okamžite sa započalo s otváraním ložiska a aj jeho ťažbou, viditeľné zlato sme však  ešte pár mesiacov nevideli.

Pri rozfáraní žily Svätozár sa  mikroskopickým štúdiom nábrusov ukázalo , že zlato je viazané na výskyt polymetalov – sfaleritu, galenitu a rodonitu, tiež sa vyskytuje jemne rozptýlené v kremeni.

Prvé viditeľné zlato malo pár technikov a vedenie bane možnosť uvidieť až začiatkom roka 1993. Pri zarážke prekopu P3 sa v tesnom podloží Rozálie pri hlave dnešnej hlavnej ťažnej úpadnice U1 objavilo hniezdo   tmavohnedého až čierneho hrubozrnného sfaleritu rozmerov 50 x 70 cm, ktoré vykazovalo anomáliu obsahu Au 3000 g/t. Po vyleptaní sfaleritu kyselinami vypadali z masy krátke drôtiky svetlého elektra dĺžky do 3 mm, po ktorých každý z miestnych zberateľov minerálov túžil, avšak ako ukázali viaceré súkromné pokusy kolegov o opakovanie nálezu, márne. Zlatinky vyzerali ako pilinky po pílení bledej mosadze pílkou na železo.

Po vydobytí desiatok tisíc ton zlatej rudy v plochých dobývkach B a C sme sa však konečne dočkali pri konci dobývania dobývky „C“ – takzvanej „telocvične“. Tu sa svetlé až nazelenalé elektrum vyskytovalo ako jemné nálety až dendritové poprašky na mikroskopických puklinách polohy jemnozrnného galenitu hrubého 30 -50 cm. Obsahy kovu boli údajne 200 – 1000 g/t . Z tohto dôvodu bolo nariadené ručné vyberanie galenitu do pristavených vozov. Veľmi sa to však nedarilo realizovať -  hlavne preto, že to čo osádka v jednej smene nazbierala, väčšinou okolité osádky pracovísk stihli  z hunta povyberať a povynášať v sáčkoch od trhaviny najprv do šatne a potom domov. Zberateľská eufória bola nesmierna a cenil sa každý, aj niekoľkokilový kus rudy s akýmkoľvek viditeľným zlatom (aj menším ako 1 x 1 mm) Horko ťažko nazbieraný bohatý galenit bol nakoniec vyvezený na povrch a potom niekoľko mesiacov uložený v sklade pri úpravni. Tu ho ešte raz prebrali zberatelia z radov vedenia, a potom skončilo v úpravni, špeciálne prestavenej na prísun bohatej rudy. Elektrum typu Au III. z tejto dobývky malo obsah  75% Au a 25% Ag.

Zaujímavým je aj fakt, že práve v tomto mieste prevŕtal žilu Svätozár už spomínaný prieskumný vrt BLI 6, na základe ktorého bolo celé ložisko Rozália sever objavené. Keby bol vrt prevŕtal žilník Svätozár na inom mieste, k objaveniu a  k ťažbe ložiska by pravdepodobne vôbec nebolo došlo, lebo rozsahom malé zlaté „bonanzy“ boli v žilách rozptýlené na pomerne veľkej rozlohe. Pravidelnosť obsahu kovu bola veľmi rozdielna – pri napohľad rovnakej žilovine vychádzali obsahy Au na jednom mieste v desiatkach až stovkách g/t, o meter ďalej však rozbor mohol ukázať 0,5 g/t. Aj tu zohrala teda svoju úlohu šťastena.

V rokoch 1994 -95 bolo už ložisko prepojené z úrovne XIV na XII obzor systémom dovrchných chodieb, slepého XIII obzoru a Medziobzoru Mo+17 (metrov nad XIV obzorom) Vyhĺbené boli úpadnice U1 – U7 ktoré otvárali ložisko 3 obzory pod XIV obzor. Počet činných ťažobných pracovísk (dobývacích pásov) v 3 smennej prevádzke niektoré roky presahoval 14.

Čoraz častejšie sa začali objavovať vzorky jemne rozptýleného zlata typu Au II. s vyššou rýdzosťou, výrazne žltej, pieskovej až svetlookrovej farby v sivom kremeni na okrajoch kokárd galenitu a sfaleritu. Vzorky kremeňa sfarbeného zlatom do pieskového odtieňa nazývané „horčica“ – farby ako plnotučná horčica v obchodoch – veľkosti odtlačku priemerného palca už prestávali byť vzácnosťou.

Zlato vtrúsené, nábrus XIV obz.

Veľmi pekné vzorky poskytla žila Pavlína, Natália, Blanka medzi XII a XIV obzorom, tiež tzv.“ Zhnitá“ (kaolinizovaná) žila nad úrovňou Mo+17, zlato sa vyskytlo tiež nad úrovňou XII obzoru – tu dokonca úplne bez prítomnosti galenitu a sfaleritu. Pomerne bežné bolo zlato rovnakého typu pod XIV a XV obzorom Relatívne často (1 – 2 krát ročne) sa mi ako zmenovému technikovi stalo, že pri príchode  na dobývku som už pri pohľade na žilu v dobývacom páse zo vzdialenosti 3 – 5 metrov videl horčicu, teda rudu s priemerným obsahom nad 200 g/t. Dobrého však nikdy nebýva priveľa – takéto bonanzy mávali plošný rozsah 4 – 6 m2 , takejto rudy bolo teda len 10 -15 ton, zvyšok dobývacieho pásu mával potom len priemerné obsahy Au 7-10 g/t .

Od uvedených bonánz makroskopického zlata sa výrazne odlišovala tzv. Vianočná žila na XVIII. obzore zo záveru roku 1998, kde bonanza s anomáliou makroskopického zlata poskytla takmer 700 ton zlatej rudy s obsahom stoviek gramov/ tona, čo postačilo na pokrytie schodku celoročného plánu ťažby kovu.

Pri Vianočnej žile sa vyskytli jediné dostupné vzorky Au na podložke(kremeni) vystupujúce do priestoru, ovšem až po odleptaní jemnozrnného galenitu, ktorý ich masívne pokrýval. Týchto vzoriek sa zachovalo len pár. Zlato vysokej rýdzosti tu tvorí nálety až pórovité kôrky na svetlošedom kremeni, s plochou až niekoľko cm2 . Takéto vzorky sú však raritou.

Á propos, - niečo pre zberateľov budúcich generácii – pilier na Vianočnej žile XVIII obzoru nebol zostrelený, obzor bol vzápätí zatopený, a tak tam počká na znovuotovorenie  hlbších častí zlatého ložiska, ku ktorému však zrejme nedôjde za môjho života.    

Bežnejší typ vzoriek je klasická „horčica“ v kremeni na lemoch kokardovitého vývoja žiliek, spolu s galenitom, sfaleritom, kalcitom. Za zaujímavé môžeme pokladať už vzorky s „horčicou“ s plošným rozsahom nad 0,5 cm2, plochy so zlatom nad 1 cm2 sú už nadpriemerné. Niektoré podtypy elektra v kremeni majú zvýšený sklon k hnednutiu až černaniu, aj v prípade, že sú uskladnené v suchu.   

Situáciu stagnujúcej ťažby (ročne cca 20 kg Au) po roku 2000 čiastočne zachránilo prudké stúpanie cien zlata zo začiatku 21. storočia, ktoré sa držia na veľmi vysokej úrovni dodnes. Opäť sa začalo oplácať doťažovanie rudných pilierov a rúbanie rúd s obsahom 2 -3 g/t, na ktoré sa v polovičke 90 rokov 20 storočia tak trochu povýšene pozeralo ako na „jalovinu“.

Od polovičky roku 2007 bolo „staré“ ložisko Rozália sever úplne zanechané, ťažba sa sústredila na dobývanie  rudných blokov z nového (opäť aktuálneho) prieskumu. Priemerná kovnatosť v roku 2007 bola 2,5 g/t. Celkom sa zatiaľ z ložiska Rozália Sever podarilo vyťažiť viac než 3,5 tony zlata v hodnote viac ako 1,3 mld SKK. Samozrejme nové nálezy makroskopického zlata v prvej dekáde 21. storočia sa stali  súbežne s poklesom ťažieb opäť zriedkavosťou.

Dnes môžeme na domácich a zahraničných burzách ešte stále nájsť kusové vzorky zlata z Hodruše – Hámrov, väčšinou priemernej kvality. Nálezy pochádzajúce z 21. storočia sú už skôr výnimkou.

Na druhej strane treba mať stále na pamäti reči starých kremnických baníkov ktorí ťažili antimonit zo štôlní Václav alebo mladších štiavnických baníkov z Novej šachty, či mnoho iných haviarov z iných revírov. Určite sa mnohým zberateľom dostalo do uší rozprávanie o tom, ako čižmami kopali do „podradných grajzní“ v dobe, keď ich bol dostatok. Dnes by ich hrdo predávali na burzách za premrštené ceny, a zberatelia by ich kupovali, avšak už nieje čo kupovať.

História sa opakuje a bude sa  rovnako opakovať aj pri zlate z Hodruše, verím že to opakovanie sa bude týkať aj ďalšej ťažby, možno už čoskoro.

Ing. Karsten Ivan