Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Strážovské vrchy - Strážov
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané:
18.11.2009

Toto zaujímavé, rozľahlé, hoci mineralogicky veľmi chudobné pohorie je trochu na okraji zberateľského záujmu. Avšak pre bohatstvo tvarov vápencových vrchov, množstvo jaskýň, priepastí a iných prírodných hodnôt patrí právom medzi najkrajšie regióny západného Slovenska.

Strážovské pohorie na rozdiel od väčšiny svojich „kolegov“ nemá jednotný hrebeň. Tvorí skôr nesúrodú sústavu menších horských pásiem s veľmi zložitou tektonickou stavbou. Charakteristický je aj takmer úplný nedostatok hornín strážovského kryštalinika. Tieto sa nachádzajú len na malej juhovýchodnej časti horstva. Nadmorské výšky vyvýšenín obyčajne nedosahujú ani 1000 m. Výnimku tvorí práve horská skupina okolo Strážova, najvyššieho vrchu pohoria.

Tento mohutný vápencový komplex je dostupný z dvoch strán. Najznámejší východiskový bod je obec Zliechov, ležiaca na jeho juhozápadnom úpätí. Trasa vedúca na jeho vrchol je značkovaná červene. My pre výstup volíme oveľa menej známu cestu – z obce Pružina, ležiacej na sever od neho.

Výstup na Strážov - Priedhorie

Vyrážame z dedinky Priedhorie, kam nás priviezol z Pružiny autobus, vďaka čomu sme si ušetrili asi dva kilometre chôdze. V Priedhorí sa dlho nezdržujeme a prechádzame k severnému koncu krásnej dolinky pod Strážovom. Táto niekoľkokilometrová nehlboká dolina predstavuje krásnu ukážku toho, čo sa zvykne nazývať epigenéza. Dolinka vlastne „kradne“ vodu potokom tečúcim spod Strážova, ktoré by sa inak vlievali až za nízkym hrebeňom do riečky Pružinky. Spojenie potočných „systémov“ nastáva až po mnohých kilometroch západne od Pružiny.

Dolina je z pravej strany lemovaná nízkymi bralnatými a veľmi pohľadnými vŕškami. Asi najkrajšie skalné útvary máme možnosť obdivovať priamo pri Priedhorí. V rannom slnku pôsobia veľmi sviežo. Biele vápencové skaly sa dvíhajú zo zelene lesa.

V úvodnej časti výstupu na Strážov nás vedie turistická značka, ktorá cez sedlo Samostriel prechádza horský hrebeň a končí v Čičmanoch. Hlboká, medzi horami vrezaná dolina smeruje na juh. Cítime chladný vánok. Je tu skoro ako v našej milovanej Veľkej Fatre. Prichádzame na križovatku, kde odbočujeme doľava. Cestou popri potoku prechádzame veľmi pekným, zúženým miestom, akousi tiesňavou. Kráčame teraz po zelenej značke, ktorá smeruje popod bralnaté Sokolovo do vysoko položeného sedla a ďalej do Zliechova.

Červíčka

Tiesňava sa rozširuje a vedie nás na malú lúčku neďaleko chatky. Toto miesto sa nazýva Červíčka. Ak sa chceme odtiaľto dostať na vrchol Strážova, musíme použiť výstup po neznačkovanom chodníku ponad známy Strážovský vodopád. Odbočujeme doľava a dolinkou mierne stúpame po ako – tak znateľnej ceste. Prichádzame k akémusi humnu. Náš sprievodca – lesnícka mapa, nám neomylne velí vydať sa vpravo uzulinkým chodníkom cez mokrú lopušinu.

Chodník sa však čoskoro rozširuje. Stúpame bukovou horou čoraz strmšie po akejsi starej vozovej ceste alebo azda šmyku, ktorým sa spúšťalo kedysi drevo. Povrch je veľmi dobrý a my naberáme výšku veľmi rýchlo. Asi po pätnástich minútach stúpania sa zvážnička prudko stáča vľavo. Začína pozvoľný traverz, ktorým po ďalšej štvrťhodine prichádzame k malej chatke, ktorá akoby visela nad priepasťou. Tu sa zastavujeme a robíme veľmi dobre.

Odbočujeme na skalnú vyhliadku, z ktorej sa nám ponúka pekný výhľad na dolinu, po ktorej sme sem prišli. Priamo oproti sa belejú skaly Sokolova – „adepta“ na novú prírodnú rezerváciu v Strážovských vrchoch. Vápencové bralá tvoria galérie, veľmi efektne visiace nad dolinou. Pri pohľade dole vidíme pod nohami lúku, kde sme začali výstup.

Na skale restie odamelý, kríkovitý tis obyčajný. „Objav“ takého vzácneho stromu v tejto lokalite nás na chvíľu prikoval na mieste. Táto krásna drevina sa vyskytuje vo voľnej prírode už len zriedkavo. Najväčší slovenský ale aj európsky výskyt je v Harmaneckej doline vo Veľkej Fatre. Tu, v Strážovských vrchoch, v pomerne intenzívne pozmenenej krajine sme ho veru neočakávali.

Strážovský vodopád

Vraciame sa späť k chate a úzkym strmým chodníčkom prichádzame k Strážovskému vodopádu. Potôčik prekonáva skalný prah v úzkej dolinke vysoký asi 5 metrov. Dolinka je tmavá, chladná, otočená na sever a rastú v nej viaceré horské rastlinné druhy.

Vodopád býval sprístupnený návštevníkom dreveným rebríkom. Tento bol v čase našej návštevy zničený, ale aj pohľad zhora je veľmi pôsobivý.

Od vodopádu sa vraciame na chodník a po ďalšom štvrťhodinovom stúpaní prichádzame na križovatku nášho chodníka s červeno značkovaným chodníkom zo Zliechova, po ktorom výstup dokončíme. Prechádzame zaujímavým bukovo – javorovým horským lesom, ktorý je už súčasťou strážovskej rezervácie. Dostávame sa na mierny východný svah Strážova a po krátkom výstupe dosahujeme vrchol.

Strážov

Ohromení zostávame stáť a pozeráme dole. Stojíme na skalnom útese, takmer kolmo padajúcom na západ a priamo pod nohami nám leží Zliechov. Vrcholová plošina je dosť veľká, viacmenej odlesnená, takže poskytuje veľmi pekný, takmer kruhový rozhľad (okrem východnej strany).

Bralá na západnom a juhozápadnom svahu Strážova tvoria známu krajinnú dominantu. Južný pohľad na tento kopec je aj súčasťou emblému CHKO Strážovské vrchy. Na vrchole je umelo vysadená kosodrevina. Pohľad na západ je veľmi plastický, dobre vidieť celé pásmo vrchov, klesajúce postupne do doliny Váhu. Pri pohľade na sever nám neunikne už niekoľkokrát spomínané Sokolovo. V hĺbke vidíme časť Pružiny. Ďalej na sever nízke ale malebné, často zaujímavo modelované vápencové vŕšky. Vzadu v diaľke vidíme aj Veľký Manín pri Považskej Bystrici. (podľa www.sazp.sk)

Samostriel

Vraciame sa späť klesajúc miernym svahom na miesto, kde sme sa pripojili k hrebeňovej trase po výstupe pralesom. Vracať sa budeme po hrebeni smerom na východ. Čaká nás príjemný, možno jeden a pol hodinový zostup do sedla Samostriel. Kráčame prevažne zalesneným hrebeňom. Dominantnou drevinou je buk, menej smrek. Občas, predovšetkým na skalách nachádzame aj skupiny borovíc a smrekovcov.

V sedle už nadmorská výška klesá blízko k 700 metrom. Odbočujeme vľavo a celkom peknou lesnou cestičkou, miestami vymletou od vody schádzame dolinkou na asfaltku. Sústavne klesáme, prechádzame popod mohutné vápencové steny (ovešané horolezcami) a prichádzame ku križovatke na dne doliny, kde sme pred niekoľkými hodinami odbočovali k chate Červíčka. Teraz už po známej trase schádzame do Priedhoria a keďže nám žiadny autobus s dopravou nepomôže, klopkáme po ceste aj posledné kilometre do Pružiny.


Horská skupina Strážova

rs