Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Štiavnica z podhľadu
zdroj: www.sme.sk
pridané: 8.11.2004

Podzemie Banskej Štiavnice a okolia: desiatky šácht a stovky štôlní siahajúcich až do hĺbky 900 metrov v celkovej dĺžke vyše 300 kilometrov.

Banská Štiavnica leží v obrovskom kráteri. Pred 20 miliónmi rokov v týchto miestach soptil najväčší stratovulkán v strednej Európe. Členitá, komplikovaná sopka siahala od Levíc po Zvolen a od Novej Bane po Krupinu. Postupom vekov sa následkom erózie znížila asi o kilometer až dva a obnažil sa jej taviaci kotol, plný rudných žíl, obsahujúcich vzácne kovy.

Rodinné striebro

Môžete sa prechádzať po uličkách Štiavnice, obdivovať štýlovo zanedbané zákutia, z ktorých cítiť dotyk stáročí a človeka, môžete narobiť hromadu pekných fotografií, stúpať po schodoch strmých chodníkov a vôbec si nemusíte uvedomovať, že to podstatné leží pod zemou. Keby nebolo zlata a striebra, bol by tu len les.

Štiavnica a jej okolie bola kedysi jedným z najbohatších európskych miest, pokladnicou Rakúsko-Uhorska. V roku 1762 tu vznikla prvá banícka akadémia na svete. Mária Terézia sa rozhodovala, či ju založiť v Prahe alebo v Štiavnici, a rozhodla sa pre druhú možnosť. V tomto kozmopolitnom meste študovali mladí ľudia z celého Rakúsko-Uhorska, ale aj z iných krajín, napríklad synovia tureckých boháčov, ktorí si, samozrejme, priviezli aj hárem - preto sa hárem dodnes objavuje v tradičnom salamandrovom maškarnom sprievode. Žili tu potomkovia nemeckých kolonizátorov, doma tu boli aj maďarskí obyvatelia. Maďari si v roku 1919 Banskú akadémiu presťahovali k sebe a rozdelili do troch miest, ale mladí maďarskí baníci každoročne prichádzajú práve sem, pretože vedia, kde sa to všetko začalo.

Koniec baníctva v Štiavnici

Zlatá éra mesta sa skončila v polovici 20. storočia - žily už boli vyčerpané. Rad prišiel na hlbšie vrstvy, obsahujúce olovo a zinok. Už koncom minulého storočia však bolo jasné, že zem počas viac než tisícročia vydala už všetko.

Bane sú u nás štátne a po revolúcii prevládol trend prestať baníctvo dotovať. Ceny koncentrátov vo svete boli nízke, bane prestali byť rentabilné. Ťažba sa skončila v auguste 1993. O miesto prišlo asi tisíc ľudí, desatina Štiavničanov. Štyri mesiace po zastavení ťažby - 11. decembra 1993 - bola Banská Štiavnica spolu s technickými pamiatkami priľahlého okolia zapísaná na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Ľubo Lužina je bývalý banský inžinier. Počas života stihol aj sfárať, ale praxou sa nemôže rovnať svojim starším kolegom. Dnes pracuje ako riaditeľ banského skanzenu.

"Likvidácia baníctva v Štiavnici bola potupná a dehonestujúca vzhľadom na to, aké malo tradície," hovorí. "To, že baníctvo v Štiavnici končí, sa vedelo už pred revolúciou, asi od roku 1988 sme bežali na útlmový program. Po revolúcii vyplávali na povrch ľudia, ktorí dokázali proces zatvárania ložiska využiť len pre seba. V podstate len vyrabovali už vyťaženú rudu, potom povynášali koľajnice a železo a dali ho do šrotu. Veľa toho tam však aj zostalo, napríklad lokomotívy plné oleja a nafty. Štôlne sú už zatopené vodou, takže je to ekologická časovaná bomba. Je otázne, či je lepšie mať tu v priebehu roka tisíc nezamestnaných baníkov, ktorí nevedia robiť nič iné, len ťažko pracovať pod zemou, alebo sa mal postupne nechať útlmový program dobehnúť."

Faktom však zostáva, že v Štiavnici už nie je veľmi čo ťažiť. "V rokoch 1993 - 1995 tu robila rozsiahly výskum jedna veľká kanadská geologická firma," hovorí Ľubo Lužina. "Mladá kanadská lektorka prišla do Štiavnice učiť angličtinu na gymnázium a po roku prišiel jej otec - majiteľ firmy, ktorý dovtedy nevedel, že nejaká Štiavnica existuje. Zistili, že zlato tu je, ale vo veľmi nízkych koncentráciách. Vraj v Kazachstane v piesku na púšti je ho dvadsaťkrát viac ako u nás pod zemou. Štiavnica môže byť opäť zaujímavá, až keď sa vyčerpajú iné svetové ložiská, a to môže byť aj o päťsto rokov. Ale to by museli navŕtať nové bane, tieto sú už nepoužiteľné."

Jazerá banského pôvodu

Ani najlepšie časy Banskej Štiavnice sa nezaobišli bez problémov. V 16. a 17. storočí sa začali bane zatápať a vodu bolo treba odčerpať. Čerpadlá potrebovali pohonnú silu, nebola tu žiadna rieka, tak stavali hrádze, zachytávali vodu, hnali ju cez dômyselný systém kanálov, a tak poháňali vodné kolesá. Systém prečerpávania vody drevenými rúrami patril v tej dobe medzi unikátne technológie. Takto vznikli všetky okolité jazerá - tajchy. Je ich dvadsať. Stávalo sa však, že ak bol suchý rok a voda do jazier nenatiekla, boli bane neprístupné aj pol roka. Tajchy sú dnes vo veľmi dobrom stave a aj kvôli nim je Banská Štiavnica obľúbeným cieľom turistov.

Skanzen

Baníctvo v Banskej Štiavnici je už čisto turistickou záležitosťou. Banský skanzen za rok navštívilo asi 40-tisíc ľudí. Do podzemia nás vedie Ján Ziman. Kedysi pracoval v bani. Poslednú šichtu si odrobil v noci zo 16. na 17. augusta 1993. Nezaradil sa medzi nezamestnaných, dnes je kompetentným lektorom a sprievodcom, tieto miesta má úprimne rád.

Vchádzame do štôlne Bartolomej. Ktovie, prečo majú štôlne ľudské mená. Možno preto, aby sa trochu poľudštilo prostredie, ktoré naozaj nie je stavané na normálnu existenciu človeka. Chladné priestory sa podobajú jaskyni, ale vanie z nich úplne iný pocit - je to všetko ľudské dielo. Štôlne sú zariadené ako expozície. Pred nami sa otvára osemsto rokov ťažkej práce.

Chodby si baníci označovali letopočtami, najstarší dochovaný je z roku 1664. Vďaka nemu vieme, že postupovali rýchlosťou asi desať metrov za rok. Neskôr sa začalo využívať hĺbenie pomocou ohňa - rozohriata hornina pri chladnutí popukala. Prelom a ďalšia štiavnická svetová premiéra prišli v roku 1627, keď bol prvý raz na svete použitý na odstrel chodieb pušný prach. Úspešne, táto revolučná metóda sa postupne rozšírila do celého sveta a Banská Štiavnica sa ocitla na čele svetového banského diania.

Štiavnický banský systém je impozantný. Pod Štiavnicou je vyhĺbených viac než tristo kilometrov štôlní v sedemnástich poschodiach - obzoroch. Siahajú do hĺbky asi 900 metrov. Najnižšie ležia dvesto metrov pod hladinou mora. Štiavnica je špecifická obrovskou "rozfáranosťou", teda členitosťou priestorov. Baníkom niekedy trvalo aj hodinu, kým sa dostali do svojej štôlne.

Ďalším špecifikom štiavnických štôlní sú vysoké teploty, niekedy až 40 stupňov. Kvôli nim pracovali baníci takmer nahí, len na bedrách mali ošliador - teda zásterku z oslej kože, ktorá im zakrývala pohlavie, a keď si ju presunuli dozadu, dalo sa na nej sedieť. Táto zvláštna súčasť garderóby sa dostala aj do rituálu - keď študenta baníctva prijímali do baníckeho stavu, súčasťou "krstu" bol tzv. skok cez kožu - ošliador.

Na druhej strane, našli sa aj štôlne, kde bolo zasa extrémne chladno. Slávna fotografia zachytáva prerazenie šácht František a Svätá Mária. V prvej bolo extrémne teplo, baníci mali "oblečený" len ošliador, v druhej zasa chladno a chlapi sú patrične naobliekaní.

Kedysi a dnes

Obyčajný smrteľník, ktorý schádza na hodinovú exkurziu do bane, osvetlenej elektrinou, si ťažko vie predstaviť, ako tu ľudia pracovali kedysi. Prvými baníckymi nástrojmi boli želiezko a kladivko - dodnes symboly baníctva. Baníci dreli dvanásť hodín denne od štvrtej ráno v lete a od piatej v zime. Väčšinou pracovali kľačiačky a svietili si funcou - lampou s kravským lojom. V baniach pracovali aj deti od dvanásť rokov, vynášali rudu v košíkoch. Vozíky, typická banská rekvizita, tiež neboli odjakživa, predtým používali aj korytá.

V bani nepracovali iba ľudia, ale aj kone. Ťahali vozíky, ale točili aj konský gápel - navijak, ktorý baníkov spúšťa do podzemia a vyťahuje hore. Osud koní bol nezávideniahodný - v podzemí si zvieratá odvykli od denného svetla, tak sa museli vyvádzať do tzv. nočných stajní. Keď sa zregenerovali, išli späť do bane. Ich životnosť nebola veľmi veľká.

Technológie sa postupom času síce vyvíjali, ale podiel manuálnej práce v Štiavnici vždy ostal veľký. Rudná baňa nie je ako uhoľná, s malými ložiskami si automatizácia neporadí.

Baníci zomierajú mladí

V Štiavnici ťažko nájdeme baníka staršieho ako 60 rokov. Práca pod zemou prinášala tri riziká: silikózu, teda zaprášenie pľúc, ktoré väčšinou vyvolávalo rakovinu, vazoneurózu - poškodenie motoriky rúk z chvenia vŕtačky, a v štiavnických baniach je aj dosť rádioaktívneho plynu radónu. Vďaka týmto rizikám mali baníci určité výhody, čo sa však do istej miery obrátilo proti nim. "Vymohli si špeciálne radónové dovolenky a predčasný odchod do dôchodku po určitom počte odfáraných zmien. Chlap pri plnej sile, ani nie päťdesiatročný, bol zrazu dôchodcom a mohol si odrobiť len sto zmien do roka," hovorí Ľubo Lužina.

V bani bolo stále prítomné aj nebezpečenstvo úrazu. V Štiavnici síce nehrozí zasypanie, hornina je pevná, ale veľký kameň mohol spadnúť vždy a stali sa aj smrteľné úrazy.

Spomienky

Jozef Karabelly mladší pracoval v bani ako technik. Nastúpil v roku 1982, keď baníctvo prosperovalo, a nevedel si predstaviť, že by sa v bani nedožil dôchodku. Dnes je majiteľom obchodu so suvenírmi a reštaurácie, kde sa stretávajú veteráni, ktorí si založili Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok. Snažia sa dodržiavať tradície, sledovať aktuálne trendy a, samozrejme, ide aj o spoločenský aspekt.

Jozef Karabelly pozná baníkov dobre. "Odjakživa vychádzali družne, navzájom si pomáhali, aby prekonali úzkosť z prostredia. Často si však zo seba aj vzájomne vystreľovali - provokovali sa. Vždy radi oslavovali - keď v bani padol nejaký rekord, ale mali aj sviatky ako Salamandrový sprievod alebo banícke dni."

Ľubovi Lužinovi banícke oslavy neprirástli k srdcu. "Som v podstate anarchista. Uniformy nemám rád, ani tento typ zábavy, lebo som takmer abstinent. Ale je pravda, že keď vymrie generácia dnešných päťdesiatnikov, bude to definitívny koniec štiavnického baníctva."

Geopark

Aktuálnym projektom, ako zachovať banské tradície, je Geopark, ktorý inicioval minister životného prostredia László Miklós. Geoparky existujú vo viacerých európskych krajinách. Ide o rozsiahle projekty, zamerané väčšinou na ochranu prírody. V Banskej Štiavnici má trochu iné zameranie. Je to spôsob prezentácie baníckych, architektonických, technických, geologických, environmentálnych a prírodných atrakcií územia, systém tabúľ, expozícií, cyklotrás, lyžiarskych trás a publikácií.

"Príroda si dokázala s baníctvom dobre poradiť," hovorí Ľubo Lužina. "Boli éry, keď tu bola mesačná krajina, obrovské haldy kamenného prachu - pretože kameň sa drví na prášok, aby sa z neho dalo vybrať zlato." Dnes sú bane súčasťou prírody a mesta, v harmonickej kompozícii. Aj z podhľadu je Banská Štiavnica magická.

sme.sk