Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo na Slovensku v 14. storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
pridané: 11.2004

V 14. storočí sa už ťažili zlaté a strieborné rudy takmer zo všetkých ložísk, ktoré sa na Slovensku nachádzali. Veľký význam malo však ešte stále zužitkovávanie sekundárnych nálezísk drahých kovov. Ryžovanie zlata možno predpokladať na okolí potokov vari všetkých zlatonosných ložísk. Prevahu mala však už hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd z primárnych ložísk. Najväčší rozsah malo baníctvo v banskoštiavnickorn rudnom revíre. Mirnoriadny rozsah nadobudlo v 14. storočí exploatovanie prevažne zlatonosného kremnického rudného revíru. Aj na okolí Banskej Bystrice sa už dobývali rudy na viacerých miestach. Zlaté a strieborné rudy sa získavali aj na okolí Pukanca a Novej Bane. Druhý najvýznarnnejší rudný revír bol na Spiši, kde bola rozvinutá banská výroba, najmä v Gelnici, Smolníku, Spišskej Novej Vsi a v početných menších banských lokalitách (Markušovce). Boli známe aj náleziská na okolí Ružomberka, Ľupče v Liptove, Hýb, Boce, Lovinobane, Cinobane, aj v Diviackej doline (zlato). V Gemeri sa ťažila na viacerých miestach najmä železná ruda, v Ardove olovo, ale na niektorých miestach aj zlato. V Rožňave sa ťažili najmä strieborné rudy. V Abovskej stolici sa ťažili strieborné a zlaté rudy v Jasove, Zlatej Idke a na viacerých miestach železné rudy. Zlatá ruda sa ťažila aj v Malých Karpatoch, pri Zlatých Moravciach a iste aj na viacerých d'alších miestach.

Vysokú produkciu drahých kovov ešte aj v 14. storočí umožnilo exploatovanie povrchových partií rudných žíl, tzv. oxidačnej zóny. Kovnatosť rúd bola vysoká, výrobné náklady nízke, rudy sa dali ľahko a jednoducho zhutňovať, takže ťažba bola rentabilná aj na menších a menej výnosných ložiskách. Prirodzeným pokračovaním povrchového exploatovania rudných ložísk bol prechod na hlbinnú ťažbu, hoci v banskej výrobe vyvolával veľké kornplikácie. Skladba rúd sa menila, čím vznikali problémy s ich zhutňovaním. Znižoval sa obsah kovu v rudách. Na získanie určitého množstva kovu bolo potrebné vyťažiť a spracovať oveľa väčšie množstyo rudy ako predtým. Bolo treba raziť hlboké a dlhé vertikálne i horizontálne banské diela, t. j. šachty, štôlne, banské chodby, vetracie komíny a pod. Veľkým problémom bolo aj privádzanie čerstvého povetria na podzernné pracoviská. Nemalú námahu si vyžadovala banská doprava, zabezpečovanie pracovísk a pod. Najnepriaznivejším dôsledkom prechodu na hlbinnú ťažbu bolo ohrozovanie baní spodnými vodarni. Kýrn bane neboli hlboké a prítok spodných vôd nebol príliš silný, dal sa zvládnuŕ čerpaním. Keď sa však množstvo spodných vôd zväčšilo, bolo treba hľadať iné riešenie. Z údolí sa začali raziť k baniam štôlne, ktorými voda odtekalaprirodzenýrn spádom. Boli to odvodňovacie alebo tzv. dedičné štôlne. Hoci razenie takýchto štôlní bolo veľmi nákladné, predsa v 14. storočí existovali už vo všetkých významnejších banských revíroch Slovenska. V Španej doline sa dedičná štôlňa spomína v polovici 14. storočia, v Novej Bani roku 1383, v Kremnici roku 1385, v Banskej Štiavnici bola Bíberova dedičná štôlňa roku 1400 dlhá asi 1620 m.

Aj napriek týrnto veľkým problémom bolo už v 14. storočí hlbinné dobývanie rúd veľrni rozsiahle. V Kremnici bolo napr. už roku 1385 päť banských závodov zatopených a aj sama dedičná štôlňa bola už dlhšiu dobu opustená. Dobývanie rúd z väčších hĺbok si vyžadovalo aj oveľa väčšie výrobné náklady, väčší počet pracovných síl a nutne spôsobilo aj klesanie príjmov z banskej činnosti. Táto skutočnosť sa prejavila aj na zámennej cene drahých kovov. Ich výkupná cena sa musela nutne zvyšovať, ak nemala ťažba upadnúť alebo načisto zaniknúť. Vidieť to aj zo zárnenného kľúča, ktorý určil v štvrtine 14. storočia kráľ Karol Róbert. Z rozdielu hodnoty zamieňaného zlata mali vtedy kráľovské kornory až 40 % zisku. Do 30. rokov 15. storočia poklesol tento zisk na 6,5 %.

Na povrchu bola ruda zväčša zvetralá, mäkká a dala sa ľahko oddeliť od okolitej horniny. Stačila na to motyka, graca, čakan, prípadne banícke dláto (tzv. želiezko) a kladivo. Pomocou týchto nástrojov, najmä želiezka a kladiva, sa razili aj podzemné banské diela často vo veľmi tvrdej hornine. Práca bola namáhavá a postupovalo sa veľmi pomaly. Preto sa začali hľadať aj iné spôsoby rozpojovania horniny. Zaužívalo sa najmä rozpojovanie pomocou drevených klinov a pornocou ohňa.27

0 produkcii drahých kovov v 14. storočí si rnožno urobiť len približný obraz. V druhej a tretej štvrtine 14. storočia sa odhaduje ročná produkcia zlata v Uhorsku na 2000-2500 kg ročne. Z tohto sa vyrobilo v Kremnici ročne asi 400 kg; okolo roku 1330 tu pracovalo najmenej 30 banských rnlynov. Vysoká produkcia musela byť aj v Novej Bani, kde pracovalo roku 1345 24 rudných rnlynov. Od druhej tretiny 14. storočia narastala aj ťažba strieborných rúd. Najväčším producentom striebra bol banskoštiavnický rudný revír. K nemu pribudol pukanský revír, o ktorom je písomná správa z roku 1321, veľa striebra produkoval aj banskobystrický rudný obvod a zrejme bola vysoká produkcia striebra aj v gelnickom a smolníckom revíre. Produkcia striebra v Uhorsku sa odhaduje v posledných dvoch tretinách 14. storočia na 10 000 kg ročne, čo predstavuje asi 25 % celoeurópskej produkcie. Produkcia zlata bola percentuálne ešte vyššia. Takáto vysoká produkcia drahých kovov prinášala predovšetkým veľké zisky kráľovskej pokladnici, ale aj obživu pre obyvateľov početných banských miest a osád v rozsiahlych banských oblastiach Slovenska.

Ďalším kovom, ktorý sa na Slovensku v 14. storočí získaval vo veľkých množstvách, bola meď. Medené rudy sa ťažili najmä na okolí Banskej Bystrice, Ľubietovej, Smolníka, Gelnice, Spišskej Novej Vsi a na viacerých iných miestach, najmä v Spišsko-Gemerskom rudohorí. Na území Slovenska sa vyskytovali najmä dva druhy medených rúd, a to chalkopyrit a tetraedrit. V povrchových partiách medenorudnýčh žíl vznikli ich oxidovaním kyslíkaté rudy (malachit, azurit, kuprit), ktoré sa hutnícky ľahšie spracúvali a mali aj vyšší obsah rnedi. Nebol zriedkavý ani výskyt rýdzej medi. Napriek tomu dokázali hutníci v 14. storočí vyrobiť čistú meď len z časti medených rúd. Koncom 14. storočia sa v Uhorsku vyrábalo ročne len asi 2000 - 2500 centov čistej medi. Ostatná meď bola tzv. surová, ktorá sa musela ešte čistiť. Časť surovej medi, vyrobená z tetraedritových rúd, obsahovala aj striebro. Scedzovanie, t.j. odlučovanie striebra od medi, nebolo v 14. storočí na Slovensku ešte známe a tak sa slovenská meď vyvážala zväčša do Benátok, kde sa ešte čistila a kde sa z nej odlučovalo aj striebro. V posledných dvoch desaťročiach 14. storočia stúpla produkcia medi v banskobystrickej oblasti najmä zásluhou florentského obchodného kapitálu. Veľkýrn odbytišťom slovenskej medi bolo Sliezsko (Vratislav) a južné Nemecko, karn sa rneď najprv vozila cez Viedeň a Regensburg, od 30. rokov 14. storočia cez Moravu a Čechy. Odoberali ju najmä obchodníci z Norirnbergu a z iných juhonemeckých miest.

V 14. storočí vzrástol význam ťažby medených rúd a výroby medi aj vo východoslovenskej banskej oblasti. Tzv. spišská meď ovládla v tom čase trhy v severnej Európe. Cez Krakov a Toruň sa vozila do Gdanska a odtiaľ po mori do Stockholmu, Flanderska a Anglicka. Do posledných desaťročí 14. storočia mali obchod so spišskou nied'ou v rukách torunskí kupci. Až potom sa ho zmocnili kupci z Krakova. Meď sa vyvážala do sveta pod názvami miest, v ktorých sa vyrobila (gelnická, srnolnícka a i.), čo jasne svedčí o jej pôvode.

Na európskych trhoch bola meď, a to i zo Slovenska, vyhľadávaná predovšetkým pre jej vynikajúce vlastnosti a širokú použiteľnosť. Uplatnila sa pri výrobe kotlov a rozličných iných nádob, pri stavbe lodí, na pokrývanie striech významnejších budov, pri príprave pagamentu na razbu mincí, na výrobu celého radu predmetov dennej potreby i umeleckých diel. Jej všestranné využitie umožnil i veľký výskyt rnedených rúd v prírode a dostupné ceny medi. Vo veľkej miere sa však uplatňovala vo forme zliatin, ktoré boli tvrdšie, pevnejšie a pritorn ľahšie spracovateľné. Najznámejšími zliatinami medi bol bronz (asi 90 % media 10 % cínu) a mosadz (asi 75 % medi a 25 % zinku). Najmä posledná sa uplatnila vo väčšom meradle ako sama meď.

Posledný kov, ktorý sa v 14. storočí vyrábal na Slovensku vo väčšom rozsahu a vyvážal sa aj do okolitých i vzdialenejších krajín, bolo železo. Rozsiahlu železiarsku výrobu umožnili na Slovensku početné a veľké ložiská železnej rudy. Najvýznarnnejšie a najrozsiahlejšie železorudné ložiská sa nachádzali v Spišsko-gemerskom rudohorí, kde sa tiahnu v dvoch hlavných pásmach. Severné pásmo začína sa pri Dobšinej, pokračuje cez Mlynky, Rudňany, Vondrišel (dnes Nálepkovo), Slovinky, Žakarovce až po Gelnicu. Južné pásmo siaha od Sirku a Turčeka cez Štítnik, Rožňavu, Smolník, Štós, Medzev až po Poproč a Jasov a jeho východné výbežky až takmer po Košice. Okrem týchto dvoch hlavných skupín železorudných ložísk sa na území Slovenska nachádzali aj početné rnenšie ložiská železných rúd. Takými boli napr. ložiská na okolí Tisovca, Hronca, v blízkosti Poník a Ľubietovej, ale najmä na strednom Pohroní (Železná Breznica, Vyhne, Horné Hámre a i.).

V 14. storočí bola už železiarska výroba rozšírená na viacerých miestach Spišsko-gemerského rudohoria. O ťažbe železných rúd v Gemeri v 14. storočí sú správy z 12 lokalít a takmer na toľkých miestach sú už doložené aj pece na redukciu železnej rudy. Železiarska výroba bola už rozšírená aj na Spiši (Gelnica, Krompachy, Richnava), v Above (Jasov, Mcdzev) a nemalý rozsah rnala aj na Pohroní. Priamo revolučnú zmenu spôsobilo v železiarskej výrobe, a to aj na Slovensku zavedenie vodného kolesa. Pornocou tohto zariadenia sa poháňali dúchadlá, ktorými sa vháňal vzduch do pecí, čím sa podstatne urychlila redukcia železnej rudy. Veľký význam malo zavedenie vodného kolesa aj v hámroch, kde sa používali najmä na pohon hámorných kladív. Prvý písomný údaj o hámri na Slovensku, ktorý je súčasne prvým takýmto údajorn v celom Uhorsku, je z roku 1344 a týka sa Štítnika v Gemeri. Zavedenie vodného kolesa do železiarskej výroby spôsobilo v nej veľké zmeny. Dovtedy sa stavali pece pri ložiskách rúd. Potom sa sťahovali do údolí riek a potokov, karn sa musela dovážať aj ruda. Vháňanie vzduchu do pecí umožnilo však stavať väčšie pece, redukovať naraz viac rudy, vyrábať väčšie množstvá železa, ľahšie a rýchlejšie ich spracúvaŕ.

Udaje o hámroch sa v druhej polovici 14. storočia množia. Popri rnedi sa železo stáva stále viac kovom každodennej potreby. Slovensko produkovalo už v tomto období viac železa, ako vyžadovala domáca potreba a mohlo sa vyvážať do okolitých i vzdialenejších krajín. Roku 1381 sa nachádzalo „uhorské", správnejšie slovenské železo až v anglických prístavoch.

Okrem uvedených kovov sa v 14. storočí zužitkovávali na Slovensku aj inénerasty. Na prvé miesto patrí iste soľ, hoci Slovensko je na soľné ložiská chudobné. V Solivare pri Prešove sa produkovala soľ varením, t. j. odparovaním soľanky. Je veľmi pravdepodobné, že sa zužitkovávali aj soľné prarnene pri Oravskej Polhore a možno aj v Zemplíne. Soľ sa však na Slovensko zväčša dovážala, a to zo Sedrnohradska, Poľska a z alpských krajín. Okrem toho sa v 14. storočí dobývala a spracúvala aj ortuťová ruda, napr. z ložiska pri Malachove medzi Kremnicou a Banskou Bystricou, pri Gelnici a pravdepodobne aj inde.

Kráľ bol jediným vlastníkorn tzv. vyhradených nerastov, t.j. zlata, striebra, medi a soli v ich pôvodných ložiskách. Hoci sa medzi vyhradenými kovmi spomína aj železo, v praxi medzi ne nepatrilo. Panovník neťažil rudy vo vlastnej réžii, ale prepožičiaval toto právo iným osobám alebo celým komunitám. Sám vykonával len vrchný dozor nad baníctvom. Aby to mohol účinne robiť, budoval na tento účel špeciálne inštitúcie, tzv. kráľovské banské komory, či kráľovské domy. Mali na starosti vyberanie urbury, výkup či zámenu drahých kovov pre mincovame, dozor nad banskou a hutnou vyrobou, zamedzovali vývoz drahých kovov z krajiny a pod. Panovníkove záujmy hájili a presadzovali aj vrchnosti banských miest prostredníctvom banského majstra, ktorý vykonával dozor nad celou banskou výrobou a nad banským osadenstvorn v chotári mesta.

Význarnným zásahom do riadenia banskej a niincovnej výroby bolo zriadenie mincovných komôr. Kráľ Karol Róbert zriadil na Slovensku dve mincovné komory, a to v Krernnici a v Smolníku. Obvod krernnickej komory tvorili stolice Bratislavská, Trenčianska, Nitrianska, Turčianska, Oravská, Liptovská, Tekov-ská, Hontianska, Zvolenská, Novohradská a Malohontská, zo stolice Komárňanskej a Peštianskej tie časti, ktoré ležali na sever a východ od Dunaja. Pod smolnícku Komoru patrili stolice Abovská, Spišská, Turnianska, Gemerská, Šarišská, Zemplínska a Užská. Mincovné komory mali na starosti predovšetkýrn razbu mincí a výmenu starých rnincí. V 14. storočí sa komory zväčša prenajímali.

Rozvoj baníctva vidno aj zo zvýšenia počtu banských miest. Proces diferenciácie obyvateľstva banských rniest a osád, venujúcich sa baníctvu v 14. storočí, natoľko pokročil, že možno hovoriť o dvoch rozdielnych skupinách. Prvú tvorili majitelia baní, banských mlynov, stúp a iných výrobných zariadení, tzv. ťažiari. Druhou skupinou banského osadenstva boli baníci, robotníci v rudných mlynoch, hutách a pod., ktorí zabezpečovali celý výrobný proces. Menšiu skupinu obyvateľstva tvorili v banských mestách remeselníci a obchodníci.

Zo 14. storočia je už viac zmienok aj o spájaní sa banských podnikateľov do združení, ktoré na základe jednoduchej kapitálovej kooperácie financovali spoločne banskú výrobu. Vytváranie týchto združení si vynucovalo postupné prechádzanie na hlbinnú ťažbu, ktoré si vyžadovalo zväčša väčšie finančné prostriedky, než mali jednotlivci k dispozícii. V Banskej Bystrici existovali v druhej polovici 14. storočia tri ťažiarstva, ktorým patrili najdôležitejšie medenorudné bane v Španej Doline.

Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986