Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo na Slovensku v 15. storočí
zdroj: Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986
pridané: 11.2004

V 15. storočí nadobúda prevahu ťažba rúd z hlbších partií rudných ložísk. Na ložiskách s dlhšie trvajúcou a rozsiahlou ťažbou dosahovali už šachty hlbku 150-200 m. Razili sa nové dedičné štôlne, ba v niektorých prípadoch sa začali raziť aj druhé, hlbšie situované dedičné štôlne, pretože dobývky boli už pod úrovňou prvých. S prechodom na hlbinnú ŕažbu nastali aj početné ďalšievýrobné problémy. Bolo treba zabezpečovať podzemné pracoviská pred zavalením, dopravovaf väčšie množstvá hlušiny na povrch, vyvážať rudu z väčších hlbok, privádzať čerstvý vzduch do väčších hlbok a vzdialeností, osvetľovať miesta, kde sa pracovalo atď. Riešenie týchto problémov si vyžadovalo stále viac vedomostí, úsilia a nových technických poznatkov. Hĺbenie šácht, razenie štôlní a iných banských diel i dobývanie rudy sa robilo tak ako v predchádzajúcom období. Rozpojená hornina sa odťahovala v korýt-kach alebo sa dávala do jednokolesových vozíkov, nazývaných fúriky, v ktorých sa odvážala k šachtám. Tarn sa nakladala do drevených vedier alebo kožených vriec, v ktorých sa vyťahovala na lane pomocou vrátku na povrch. Od konca 15., začiatku 16. storočia sa vyťahovanie rúbaniny konalo pomocou konských gápľov. Vodorovne, t. j. v banských chodbách a štôlňach, sa ruda alebo hlušina dopravovala na väčšie vzdialenosti v štvorkolesových vozíkoch, nazvaných neskôr uhorský hunt. Aby sa ľahšie prekonávala nerovnosť počvy (spodku) banských chodieb, kládli sa na ňu hrubé drevené dosky. Bol to už určitý druh korajnicovej dopravy, ktorý existoval v baniach na Slovensku zrejme skôr ako v iných európskych rudných revíroch. Rudu, najniä s veľkým obsahom zlata alebo striebra, teda tzv. bohatú, si vynášali zväčša sami haviari v košoch alebo plátených vreckách.

Odvodňovanie či dedičné štôlne sa razili len vtedy, ked' sa prítok spodných vôd nedal ináč zvládnuť. Ich razenie bolo totiž veľnii nákladné a trvalo dlho. Preto v 15. storočí pokračovalo úsilie konštruovať rozličné banské čerpacie zariadenia. V Kremnici bol napr. postavený stroj na čerpanie vody zo šachty už v 40. rokoch 15. storočia. Roku 1475 uzavreli stredoslovenské banské mestá dohodu s Jánom Turzom o stavbe čerpacích zariadení. Jeden takýto čerpací stroj bol daný v K.remnici do chodu roku 1498. Prekážkou širšieho využitia týchto mechaniz-mov bol v stredoslovenských banských mestách nedostatok pohonnej vody. Preto sa začal v Kremnici už v 40. rokoch 15. storočia stavať tzv. Turčecký vodovod, ktorého výstavba sa skončila až začiatkom 16. storočia. Dosiahol dlžku 21 km. Okrem neho sa v Krernnici postavili aj ďalšie vodovody, ktoré privádzali pohonnú vodu k baniam, stupám, rudným mlynom a hutám. V Banskej Štiavnici sa najneskôr na prelome 15. a 16. storočia začali stavať na získanie a akumulovanie pohonnej vody nádrže, ktoré však mali zo začiatku len malé rozmery.

Hoci v opisovanom období sa ťažili prevažne bohaté rudy, predsa sa pred zhutňovaním ešte upravovali. Význam úpravníctva narastal prechodom na hlbinnú ťažbu, pretože v hlbinách sa dobývala ruda s nižším obsahom kovu. Prvá úprava sa robila už v bani, kde sa ruda s väčším obsahom kovu oddeľovala od hlušiny a od chudobnejšej rudy. Na povrchu, kde bolo viac svetla, sa preberanie rudy dokončovalo. Uprava rúd pomocou stúp, rudných mlynov a prípadne aj praženia sa robila najmä v tých banských oblastiach, kde sa dobývali zlaté rudy. Možno len predpokladať, že sa v stupách ruda najprvrozdrvila na zrná, ktoré sa potorn sypali do rudných mlynov, kde sa rozomleli na múku. Pomocou vody sa potom rnúka premývala na splavoch. Na základe gravitačného princípu sa ťažšie zrnká zlata usadzovali skôr, fahšie zrnká jalovej horniny voda odnášala.

Z bohatých rúd a koncentrátov, ktoré boli produktom úpravy rúd, sa v hutníckom procese vyrábali kovy. Najstaršie správy o hutách banských podnikateľov sú zo 14. storočia. Zhutňovanie rúd je, samozrejme, oveľa staršie. Okrem súkromných hút existovali aj erárne huty, v ktorých tavili rudy chudobnejší ťažiari, čo nemali vlastné huty a spracúvali sa tam aj rudy, ktoré získal banský erár vo forrne urbury. Produktorn zhutňovania rúd drahých kovov bola zliatina, ktorá obsahovala okrem zlata a striebra aj rozličné nečistoty. Pri d'alšom postupe bolo treba oddeliť zlato od striebra a potom získať čo najrýdzejšie drahé kovy. Čistenie striebra sa konalo viacnásobným prepaľova-ním a čistením, zlata tzv. cementáciou. Pri úpravníckych i hutníckych procesoch dochádzalo k dosť vysokýrn stratám kovov.

Obzvlášť náročné a komplikované bolo zhutňovanie medených rúd, ktoré pozostávalo z niekoľkých hutníckych procesov. Čistú meď nevedeli vtedajší hutníci z niektorých druhov rúd ani vyrobiť. Takými boli napr. medené rudy s obsahom striebra, ktoré sa nachádzali vo veľkoin množstve práve v slovenských banských revíroch. V druhej polovici 15. storočia došlo v technológii zhutňova-nia uvedených rúd k vermi vážnej zmene zavedením tzv. scedzovania, t. j. oddeľovania striebra od medi vo veľkom. Tento proces bol známy v Benátkach už predtým, ale v mediarskych oblastiach ostatnej Európy sa začal uplatňovať až v druhej polovici 15. storočia. 0 jeho zavedenie v banskobystrickom revíre sa pričinil Ján Turzo. Od konca 15. storočia bolo na tomto princípe založené spracúvanie banskobystrických rnedených rúd, najrnä tzv. čiernej rudy. Získala sa tak nielen kvalitná a všestranne použiteľná ined', ale aj velké množstvá striebra.

Rudy drahých kovov sa fažili zväčša na ložiskách exploatovaných už v 13.-14. storočí. Nä strednom Slovensku inali najväčší význam prevazné zlatonosné žily v Kremnici, prevažne strieborné žily v Banskej Štiavnici a na jej okolí a medeno-strieborné žily na okolí Banskej Bystrice. Po zavedení scedzovania medi produkcia striebra v banskobystrickom revíre podstatne vzrástla. Na východnom Slovensku sa síce ťažili rudy drahých kovov tiež na viacerých miestach, ale rozsahom sa nevyrovnali stredoslovenskej produkcii. Na menej významných ložiskách už ťažba upadala alebo prestávala, pretože povrchové partie bohatých rúd sa vyťažili a chudobnejšiu rudu sa nevyplatilo dobývať.

Produkcia zlata sa v prvých desaťročiach 15. storočia držala ešte na úrovni 14. storočia, ale potom začala postupne klesať. Upadok baníctva v Kremnicividieť napr. aj z počtu výrobných zariadení. Roku 1442 tam bolo 40 rudných mlynov a 12 hút, v ktorých pracovalo do 400 robotníkov. Za dve desaťročia klesol počet rudných mlynov na 29 a do roku 1499 na 16. No aj tak sa koncom 15. storočia vyrobilo v Krernnici ročne asi 1000 hrivien (= 250 kg) zlata. Ale už začiatkom 16. storočia sa museli hlbšie partie baní opustiť, pretože ich zaliala voda. Aby sa bane nemuseli načisto zanechať, začala sa roku 1519 raziť tzv. hlboká dedičná štôlňa.

Podobne to bolo aj' s produkciou striebra. V tridsiatych rokoch 15. storočia citeľne poklesla, ale postupne opäť vzrástla. V obvode banskej komory v Banskej Štiavnici sa vyrobilo napr. v rokoch 1487-1492 ročne 11 500 hrivien striebra. Veľa striebra produkoval v tom čase aj banskobystrický rudný revír. V rokoch 1495-1526 sa v ňom vyrobilo 336 447 hrivien, ročne priemerne 10 514 hrivien striebra. Keď sa k tomu priráta produkcia drahých kovov vo východoslovenskej banskej oblasti a v iných menej významných lokalitách, poskytovalo Slovensko ešte stále veľké množstvá drahých kovov, ktoré mali v ekonornike Uhorska, ako aj v okolitych i vzdialenejších krajinách nemalý význam.

V 15. storočí zasiahla kríza aj medenorudné baníctvo. Korene mala v tých istých príčinách ako baníctvo drahých kovov. Rast výrobných nákladov, technické a technologické výrobné problémy a nedostatok kapitálu zapríčinili, že domáci podnikatelia postupne opúšťali banskú výrobu a uvoľňovali cestu cudziemu obchodnému kapitálu. Spišské medenorudné bane prenajímali zväčša cudzinci. V banskobystrickom revíre sa utvárali ťažiarstva, ale ani tie neboli schopné bane financovať. Postupne sa začala o medenorudné baníctvo zaujíniať šľachtická rodina Turzovcov. Najprv skupovali na Spiši medenú rudu, zhutňovali ju vo vlastných hutách a med' vyvážali do Poľska. Postupne získali v Smolníku: a Gelnici aj medenorudné bane. Ján Turzo, ktorý bol krakovským mešťanomL, sústredil záujem na banskobystrickú oblasť, kde vlastnili bane viacerí ťažiari. Najprv irn požičiaval peniaze a preberal za to od nich rudu. Roku 1469 postavil v Mogile pri Krakove hutu, v ktorej začal spracúvať rudu z okolia Banskej Bystrice. Ked' ťažiari neboli schopní splácaŕ, začal od nich Turzo preberať bane. V rokoch 1494-1496 sa zmocnil kúpou alebo prevzatím všetkých baní na Starých Horách, Pieskoch a Španej Doline. Ani J. Turzo nestačil na financovanie takých rozsiahlych baní, a preto sa spojil s hornonemeckým obchodnýrn domom Fuggerovcov. Vytvorili sa tak podmienky na prenikanie vtedy najsilnejšieho hornonemeckého kapitálu do banskobystrického medeno-rudného baníctva. Pod odbornýrn vedením J. Turza a za pomoci Fuggerovského kapitálu nastal v banskobystrickorn rudnom revíre veľký rozkvet ťažby rúd a výroby medi.

Banskú výrobu zaéal J. Turzo rozvíjať v centrálnej časti ložiska, kde boli najbohatšie rudy. Už roku 1494 sa začala hĺbiť šachta, ktorá dosiahla hlbku 250 m. Súčasne sa budovali odvodňovacie zariadenia, dopravné a vetracie chodby, nové huty v Harmanci a v Starých Horách, huty na čisteniea scedzovanie rnedi v Moštenici a v Tajove, stupy, medený hárnor a iné zariadenia. Investície Turzovsko-Fuggerovskej spoločnosti na vybudovanie podniku a nákup surovej medi dosiahli v rokoch 1495-1504 obrovskú súmu vyše milióna zlatých. Vybudovali rozsiahly a dobre organizovaný mediarsky podnik, ktorý nemal v tej dobe vo svete obdobu. Produkcia medi prudko stúpala. V období výstavby podniku, t. ]". do roku 1504, sa ročne vyrobilo okolo 19 500 centov medi. V nasledujúcich rokoch stúpla produkcia n-iedi na viac ako dvojnásobok. V rokoch 1494-1526 vyrobila Turzovsko-Fuggerovská spoločnosť z banskobystrických rúd 818 500 centov medi, ročne priemerne 25 500 centov. Ked' sa k ziskorn z medi priráta zisk zo striebra, ktoré spoločnosť vyrobila, predstavovali jej zisky za toto obdobie (po odpočítaní investícií) skoro 870 000 zlatých. K takým vynikajúcim úspechoin prispelo a]' zavádzanie najpokrokovej-ších výrobných metód, aké vtedy existovali nielen v baníctve, ale a]' v úprave a zhutňovaní rúd, ako aj rozsiahla a dobre organizovaná obchodná sieť.

0 medenorudnom baníctve a o produkcii medi na Spiši nemáme z 15. storočia presnejšie údaje. V Smolníku sa v rokoch 1410-1439 vyrobilo podľa zachova-ných dokladov 56 285, t. j. priemerne ročne 1816 centov medi. Skutočná produkcia bola o niečo vyššia. Na začiatku 16. storočia sa v Smolníku vyrábalo ročne asi 1200-1500 centov medi. Rozvinutá výroba rnedi bola aj v Gelnici a Spišskej Novej Vsi a iste aj vo viacerých menších lokalitách. Začiatkom 16. storočia sa v Smolníku vyrábala aj cementačná med'. Banské vody, obsahujúce čiastočky medi, sa viedli cez žľaby, predelené na malé nádržky, do ktorých sa nakládli železné tyče. Chemickou reakciou sa rneď z vody vyzrážala, usadila sa na železe, odkiaľ sa potom zoškrabovala a dávala na hutnícke spracovanie. Takto získaná meď bola veľmi kvalitná a dobre použiteľná.

Výroba železa sa dá sledovaŕ v opisovanom období ťažšie ako výroba drahých kovov a medi, pretože sa o ňom zachovalo podstatne mene] údajov. Aj z tých je však rnožné usudzovať, že rozvoj železiarskej výroby napredoval bez závažnejších otrasov. Zeleznej rudy bolo dosť a nemuselo sa ísť za ňou do väčších hlbok, hoci sa už dobývala na viacerých miestach banskym spôsobom. Železnorudné bane sa spomínajú najmä v Spišsko-Gemerskom rudohorí (Dobšiná, Spišská Nová Ves, Nálepkovo, Gelnica, Jaklovce, Medzev a i.). Vtedajší výrobcovia železa už rozoznávali viaceré druhy železnej rudy a používali ich na výrobu rozdielnych druhov železa. Tak v Spišskej Novej Vsi sa roku 1437 spomínajú železné a oceľové rudy, zrejme hnedeľ (limonit) a ocieľok (siderit). Z prvých vyrábali niäkké kujné železo, z druhých pomocou uhlia z bukového dreva oceľ. Podobný údaj sa zachoval z roku 1509 z Dobšinej, kde sa tiež spomína „železný vrch" a „oceľový vrch". Okrein toho bol znárny ako železná ruda aj magnetovec, ktorý sa vyskytoval napr. pri Vyhniach na Pohroní.

V staršom období sa ruda redukovala v zemných pieckach alebo vo vyhniach. V 15. storočí už zrejme prevládali šachtové redukčné pece, ktoré sa označujú názvom „gaza". Niekedy sa tak označovala nielen pec, ale aj huta, resp. celáželeziareň. Stále častejšie sa však na označenie železiarne používal výraz „hámor", hoci sa týmto názvom pôvodne rozumelo špeciálne zariadenie na

vykúvanie železa, poháňané vodným kolesom. Používanie výrazu „hámor" bolo už v 15. storočí veľmi rozšírené, pretože sa v latinských prameňoch obyčajne píše, že ľudovo sa železiareň nazýva hámrom. Do vyhní i šachtových pecí sa vháňal vzduch prostredníctvom dúchadiel (rnechov), poháňaných vodným kolesom. Preto sa pece na redukciu železnej rudy stavali pri vodných tokoch. Produktom pece bol kus kujného železa, ktorý sa z nej vylamoval. Hámor ako vykúvacie zariadenie pozostával z vyhne, kde sa nahriala z pece vylomená hruda železa, a z vodného kolesa, od ktorého viedol hriadeľ, zhotovený z kmeňa strornu. Treťou časťou hámra boli nákovy a kladivá. Zavedenie hámrov uľahčilo a zrýchlilo výrobu a umožnilo podstatné zvýšenie produkcie železa.

V 15. storočí sa už vytvárali strediská železiarskej výroby, zväčša pri väčších železnorudných ložiskách, kde boli v blízkosti vodné toky alebo na okolí väčších centier ťažby a spracúvania rúd drahých kovov a medi, kde bola veľká spotreba železa. V Spišsko-Gemerskom rudohorí vzniklo takéto železiarske centrum v Dobšinej, kde sa, severne od mesta medzi Dobšinským potokom a Hnilcom nachádzalo veľké ložisko železnej rudy. Hámre, spracúvajúce rudu z týchto baní, boli na Hnilci. Významnými železiarskymi strediskami boli Spišská Nová Ves a Gelnica s neďalekými Jaklovcami, kde bolo v 15. a v prvých desaťročiach 16. storočia viacero hámrov. Na úzerní jasovského premonštrátskeho kláštora sa vytvorilo významné železiarske stredisko v Jasove a v Medzeve. Na Štítnickorn panstve bol strediskom železiarskej výroby Štítnik, hoci hámre existovali aj v Ochtinej a Slavošovciach. Okrern týchto významných centier je v 15. storočí doložená železiarska výroba aj v mnohých d'alších lokalitách Spišsko-Gemerské-ho rudohoria.68 V stredoslovenskej banskej oblasti bolo tiež niekoľko stredísk výroby železa. Medzi najstaršie patria iste Vyhne, kde je výroba železa doložená v celom 15. storočí. Druhýrn miestom bola Železná Breznica, kde bola železná huta zrejme už roku 1424. Pre banskoštiavnický rudný revír pracovali hámre v Antole, kde sa roku 1476 uvádzajú až tri. V Horných Hámroch boli roku 1519 dva hámre. Pre bane v Kremnici sa získavalo železo z hámra v Turčeku a pre bane v Banskej Bystrici z hámra v Podlaviciach. Hoci železiarska výroba v peciach a hámroch rnala len sezónny charakter, predsa sa na Slovensku vyprodukovalo viac železa ako bolo treba pre domácu spotrebu.

Z ďalších užitočných nerastov, ktoré sa na Slovensku dobývali, treba uviesť na prvom mieste soľ. V Solivare pri Prešove sa získavala najmä solanka, ktorá sa používala na prípravu pokrmov, ale odparovanírn sa z nej získavala aj soľ. Navýrobu striebra, ale najmä pri scedzovaní medených rúd sa potrebovať veľké rnnožstvá olova, a preto sa začali vyhľadávať a ťažiť olovené rudy. Vari najväčší význam rnala koncom 15. a v prvej polovici 16. storočia ťažba olovených rúd v Banskej Štiavnici. Väčšina olova sa však musela na Slovensko dovážať, a to predovšetkým z Poľska. Na viacerých miestach sa už ťažili a spracúvali aj, ortuťové rudy. Na Pieskoch pri Banskej Bystrici sa odparovaním banských vôd získavala zelená farba, tzv. banská zeleň.

K.oncom 15. a na začiatku 16. storočia došlo najmä v Kremmci k rozšíreniu niektorých banských právnych predpisov, ktoré rnali zrejme oživiť upadajúcu banskú výrobu a vniesť poriadok do banských majetkovoprávnych vzťahov. Podobný cieľ rnala aj inštrukcia pre banského majstra, vypracovaná roku 1512. Široký právny význam i praktický dosah malo mať vyhlásenie banskej slobody roku 1523 kráľom Ľudovítom II. Chcel ňou umožniť dobývanie rúd drahých kovov, medi a iných užitočných nerastov pre tých, ktorí mali o to záujem, nevynímajúc ani cudzincov. Malo sa tak oživiť upadajúce baníctvo a do baníctva prilákať cudzí kapitál. Moháčska porážka a ďalší vývoj udalostí v krajine však zmarili širšie využitie tohto, pre ďalší rozvoj baníctva výhodného nariadenia.

Dejiny Slovenska I., Slovenská akadémia vied, Veda - vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1986