Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Historický špaňodolinský banský vodovod
zdroj: www.historia.szm.sk
pridané: 27.1.2007

Ťažba strieborno - medených rúd a ich úprava v špaňodolinskom banskom revíri si vyžadovala trvalé zdroje pohybovej energie. Najspoľahlivejším zdrojom pohonnej energie bola voda. V katastri obce Španej Doliny boli vyhĺbené štyri šachty. Najstaršia šachta Ferdinand sa nachádzala v centre Španej Doliny, bola vyhĺbená v roku 1496 s hĺbkou 125 siah (asi 250 m) a odvodňovala celý špaňodolinský revír. Z dobových dokumentov je známe, že na pohon ťažných a čerpacích strojov prvej šachty Ferdinand sa použil kombinovaný konský gápeľ a vodné koleso, na pohon ktorého bolo potrebné zachytiť miestne zdroje vody z okolitých svahov údolia do zberného jarku a tento priviedli ako náhon k strojovne šachty. To bola pravdepodobne doba zrodu špaňodolinského banského vodovodu nazývaného Herrengrunder Wasserfűhrung - jeho prvá etapa.

Po roku 1555, keď správu a prevádzku baní na Španej Doline prevzala cisársko – kráľovská Dolnorakúska banská komora so sídlom vo Viedni, pri šachte Ferdinand pracovali už dva pohonné gáple. Jeden poháňal stroj na dopravu rudy a hlušiny a druhý („Wassergappel“) na čerpanie vody. V roku 1561, kedy už ťažné stroje boli opotrebované a vody, hlavne v zime a neskorom lete bolo málo, nariadila Banská komora svojim komisárom v Banskej Bystrici hľadať nové využiteľné zdroje vody.

Náčrt trasy špaňodolinského banského vodovodu (Súčasné názvy, historické názvy podľa máp z r. 1764,
označenie relatívnej výšky – spracované podľa Fr. Kiripolského z r. 1974)

Ťažba strieborno - medených rúd a ich úprava v špaňodolinskom banskom revíri si vyžadovala trvalé zdroje pohybovej energie. Najspoľahlivejším zdrojom pohonnej energie bola voda. V katastri obce Španej Doliny boli vyhĺbené štyri šachty. Najstaršia šachta Ferdinand sa nachádzala v centre Španej Doliny, bola vyhĺbená v roku 1496 s hĺbkou 125 siah (asi 250 m) a odvodňovala celý špaňodolinský revír. Z dobových dokumentov je známe, že na pohon ťažných a čerpacích strojov prvej šachty Ferdinand sa použil kombinovaný konský gápeľ a vodné koleso, na pohon ktorého bolo potrebné zachytiť miestne zdroje vody z okolitých svahov údolia do zberného jarku a tento priviedli ako náhon k strojovne šachty. To bola pravdepodobne doba zrodu špaňodolinského banského vodovodu nazývaného Herrengrunder Wasserfűhrung - jeho prvá etapa. Po roku 1555, keď správu a prevádzku baní na Španej Doline prevzala cisársko – kráľovská Dolnorakúska banská komora so sídlom vo Viedni, pri šachte Ferdinand pracovali už dva pohonné gáple. Jeden poháňal stroj na dopravu rudy a hlušiny a druhý („Wassergappel“) na čerpanie vody. V roku 1561, kedy už ťažné stroje boli opotrebované a vody, hlavne v zime a neskorom lete bolo málo, nariadila Banská komora svojim komisárom v Banskej Bystrici hľadať nové využiteľné zdroje vody.

V roku 1569 cisár Maximilián povolil vyhĺbiť asi 150 m severovýchodne od námestia na Španej Doline novú šachtu Maximilián (150 siah) a doviesť k nej vodu na pohon. Písomne je doložené, že v roku 1639 na starý vodovod bol napojený prívod vody zo vzdialenejších zdrojov. Vodovod vtedy siahal až po terajšiu osadu Buly (vtedy ešte Pukwitz) na  Donovaloch, kde zachytával výdatné pramene v lokalite Pod  javorom. To bola druhá etapa jeho výstavby. V roku 1629 bola na vodovod napojená tretia šachta Mária, ktorá bola situovaná na severnom úpätí Panského Dielu, na tzv. Kammerfelde. No vody na Španej Doline, ktorá tu slúžila nielen na pohon ťažných strojov, stúp a premývanie rudy, ale aj pre potreby mnohopočetného obyvateľstva a personálu baní, stále nebolo dosť. V 18. storočí, po havárii šachty Maximilián (r.1812), pribudla štvrtá najmladšia šachta Ľudovika, ktorá pracovala až do ukončenia ťažby v roku 1888 a bola najvýkonnejšou šachtou s hĺbkou 390 metrov. Vodu potrebovali aj šachty na Pieskoch a v Richtárovej. Preto prívod špaňodolinského banského vodovodu komorgrófsky správcovia baní predĺžili z Donovalov až pod severné úbočia masívu Prašivej, do Pustej doliny. To bola jeho tretia - vrcholová etapa. V Zlatej knihe baníctva z roku 1764 sa uvádza, že v tom čase mal špaňodolinský banský vodovod celkovú dĺžku 17 455 siah (35 364 m), z toho 14 897 siah (30 181 m) drevených žľabov a 2558 siah (5 183 m) vodných jarkov. Až do 19. storočia slúžil hlavne na pohon banských ťažných strojov 7 šácht v bohotom ložisku striebro – medených rúd.

Technická konštrukcia vodovodu bola pomerne jednoduchá a vysoko funkčná. V zložitom teréne bol vybudovaný chodník šírky 2,5 - 3,0 m. V ňom bližšie k svahu, v zahĺbenine, alebo na podložkách (tzv. peľstrách) boli uložené vzájomne začapované drevené žľaby (asi 8 m dlhé). Múrikmi, jarkami i zárezami bol vyrovnaný zvlnený terén. Z hľadiska energetickej výkonnosti je iste zaujímavá jeho prepravná kapacita. Veľmi orientačne sa odhaduje, že vodovod a distribučné miesto v sedle Dolný Šturec prepravoval 70 - 100 l. s-1 vody (jeden čerpací stroj potreboval cca 20,0 l. s-1). S vodou sa hospodárilo veľmi racionálne. Najprv poháňala vodné kolesá šácht, ktoré boli zapojené za sebou (Mária, Maximilián, Ferdinand). Len najnovšia šachta Ľudovika mala svoj vlastný prívodný jarok. Od šachty Ferdinand sa voda viedla k stupám, k mlynu a k zariadeniu na výrobu farby a potom k zložitej sústave premývacích a triediacich roštov, ktoré vypĺňali celú úžľabinu pod Špaňou Dolinou až po jej ústie do potoka Bystrička.

Spoločenský význam špaňodolinského banského vodovodu je nesmierne veľký a mnohostranný. Unikátne vodohospodárske dielo má mimoriadnu kultúrno - historickú hodnotu, ktorá doteraz nie je docenená. Necelých sto rokov po tom, ako vodovod prestal plniť svoju funkciu, sa takmer vytratil z krajiny, ale aj z povedomia obyvateľov. Zvyšok múra pri Jelenskej skale je jedným z mála jeho ešte viditeľných reliktov. Čas, ľudia a príroda sa pričinili o to, že sme možno poslednou generáciou, ktorá má šancu špaňodolinský banský vodovod v teréne identifikovať, sčasti aj zviditeľniť a znovu, pravda v celkom inej funkcii reálne využiť. Že si to dnes už neznámi budovatelia a prevádzkovatelia tohoto vodovodu zaslúžia, potvrdzuje aj historický výrok Jána Krstiteľa Marzaniho (1764): „Hoci sú šachty, a teda aj vodné kolesá vo vysokých vrchoch, je privádzanie vody na ich pohon zariadené tak, že doprava v šachtách môže prebiehať v zime aj v lete. Práve tento vodu privádzajúci vodovod je v baníctve na Španej Doline najvýznamnejším a najpozoruhodnejším zariadením” V súčasnnosti najdôležitejšou úlohou je vrátiť špaňodolinský banský vodovod z prahu úplného zániku a zabudnutia do reálneho života tohto regiónu.

historia.szm.sk