Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Pohornádska železiarska účastinná spoločnosť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 13.2.2005

(Hernädvôlgyi vasipar-részvénytársaság, Hernádthaler Eisenindustrie-Actien-Gesellschaft.)

Pohornádska spoločnosť bola založená v roku 1895 dohodou medzi držiteľmi kuxov Krompašsko-hornádskych železiarní a budapeštianskou filiálkou Agrobanky s kapitálom 4,000.000 K. Ešte v tom istom roku pristúpili prostredníctvom Nemeckej banky k účasti na podniku Hornosliezska železiarenská a uhoľná úč. spol. (Oberschlesische Eisen- und Kohlenwerke- A. G.), závody Donnersmarkhutte a firma Oscar Huldschinsky v Hliviciach. Ich vklad činil 6,000.000 K. Hoci vlastným jadrom podniku bola valcovňa rúr v sliezskom Schonbrunne, zúčastnené podnikateľské firmy sa spolu s Nemeckou bankou zamerali predovšetkým na závody v Krompachoch. Vypracovali rozsiahly program výstavby, ktorý prispôsobili a motivovali svojimi konkurenčnými záujmami v tejto oblasti a v Uhorsku vôbec. V r. 1896 uviedli v Krompachoch do prevádzky valcovňu, v auguste 1897 vysokú pec a v r. 1898 slovinské bane. Podnik (najmä však závody v Krompachoch) sa budovali s využitím všetkých vtedajších vymožeností modernej techniky; program predpokladal ročnú výrobu 60.000 až 70.000 ton surového železa a až 50.000 ton hotových výrobkov. Kapitál, zvýšený v roku 1897 na 12,000.000 K, však nepostačoval kryť obrovské náklady a podnik sa zadlžoval rýchlejšie, ako rástli nádeje na jeho dostavbu. K tomu saidali ešte niektoré špecifické ťažkosti, hlavne drahá prevádzka a nedostatok kvalifikovaných robotníkov a majstrov.

Nemeckí finančnící a podnikatelia nemohli dlho znášať vysoké finančné zaťaženie a keď sa po investíciách nedostavili hneď aj úspechy, Nemecká banka po niekoľkoročných jednaniach sprostredkovala obchod s Rimamuránskou spoločnosťou. Rimamuránska spoločnosť sa už predtým o podnik zaujímala. Pozorovala jeho vývoj z hľadísk konkurenčných; podnik sa nachádzal v oblasti jej záujmov, a tak vítala príležitosť, aby sa ho zmocnila. V bezprostrednej blízkosti krompašských závodov vlastnila železorudné bane (Slovinky, Klippberg), v ktorých sa mohla dobývať kvalitnejšia ruda ako v priľahlých baniach Pohornádskej spoločnosti. Ruda sa mohla do Krompách v pripade potreby voziť i z neďalekej Luciabane. V roku 1900 skúpila Rimamuránska spoločnosť od Nemeckej banky temer všetky akcie, pričom sa vzdala valcovne v Schonbrunne, ktorá sa skoro nato dostala do zväzku Rakúskych závodov na výrobu mannesman-nových rúr (Oesterreichische Mannesmannrohren-Werke).

Rimamuránskej spoločnosti prišlo odkúpenie krompašských železiarní veľmi vhod. Vtedy sa totiž začala spoločnosť vzmáhať a vyrastať v najsilnejší podnik svojho druhu v Uhorsku. Preto rada vyrovnala dlžoby železiarní a podujala sa aj na odvážnu transakciu so znížením účastinného kapitálu Pohornádskej spoločnosti (1902). Odpísanie veľkej časti nerimamuránskych účastín umožnilo Rimamuránskej spoločnosti, aby sa v roku 1903 zmocnila všetkých 45.000 novovydaných účastín. Tým sa zároveň zvýšil účastinný kapitál Pohornádskej spoločnosti opäť na 12 miliónov korún. Rimamuránska spoločnosť sa stala jediným akcionárom podniku. Krompašské železiarne sa zaradili do vzmáhajúceho sa koncernu Rimamuránskej spoločnosti. V roku 1901 bola v Krompachoch zapálená druhá vysoká pec

bola skončená rekonštrukcia valcovne, v roku 1909 začala pracovať úpravňa železných rúd a roku 1910 sa úplne dobudoval banský závod v Slovinkách. Tak si spoločnosť zabezpečila väčšiu časť železnej rudy pre vysoké pece. V roku 1911 uviedli do prevádzky úpravňu medenej rudy v Slovinkách a medenohutné zariadenia v Krompachoch.

Okrem dvoch vysokých pecí s kapacitou až 250 ton surového železa denne bola v Krompachoch ešte valcovňa a oceliareň s veľkým miesičom surového železa o obsahu 250 ton a s piatimi martinskými pecami (obsah spolu 130 ton). Veľkú časť polotovarov dodávali krompašské železiarne Továrni na plechy vo Zvolene, ktorá od spomínaných dodávok celkom závisela.

Po roku 1918 postihla celý rimamuránsky koncern hlboká kríza, ktorá sa v Krompachoch prejavíla absolútnym nedostatkom odbytu, pridrahou prevádzkou a ostrou konkurenciou moravskosliezskych železiarní. Vyhovujúc požiadavkám týchto železiarní vzdala sa v roku 1922 Rimamuránska spoločnosť po tuhom odpore oceľovej kvóty, ktorá jej podľa čs. kartelovej dohody z roku 1921 patrila. Odstúpená kvóta pripadla potom Vítkoviciam a Banskej a hutnej spoločnosti. V dôsledku toho ochrnula prevädzka vo všetkých krompašských závodoch Pohornádskej spoločnosti. Železiarske zariadenie sa z väčšej čiastky demontovalo a použilo ako staré železo; zostali len menej významné objekty a banské zariadenie v Slovinkách.

Po predchádzajúcich rokovaniach s rôznymi záujemcami prenajala Pohornádska spoločnosť v likvidácii bane v Slovinkách ríšskonemeckej spoločnosti, ktorá tu potom dobývala medenú rudu.

Krompašské závody na meď, úč. spoločnosť Pohornädska spoločnosť si bane v Slovinkách udržala i počas svojej likvidácie. Ponúkala bane a úpravárenské zariadenie rôznym záujemcom o dobývanie medi, pretože železnú rudu sa pre nízky obsah železa (24—28 %) nevyplácalo prevážať do vzdialených hút a okrem toho dohoda Rimamuránskej spoločnosti s československýrni železiarňami zakazovala po určitú dobu železné rudy v Slovinkách dobývať.

Po niekoľkých neúspešných jednaniach podarilo sa Pohornádskej spoločnosti získať frankfurtskú ťažiarsku firmu Beer, Sondheimer a spol., ktorá ešte pred vojnou sprostredkúvala Puhornádskej spoločnusli odpredaj krompašských medených kuncentrátov a surovej medi. Po zastavení prevédzky v Krompachoch a v dôsledku zmenených pomerov na európskych trhoch po kríze 1921 - 1923 mala totiž mitterberská huta v Rakúsku nedostatok medených rúd. Preto sa frankfurtská firma rozhodla nájsť náhradu.

Na jeseň 1925 si prenajala bane v Slovinkách a spolu s nim i dobrú, plne vyhovujúcu zachovalú úpravňu, skonštruovanú a vyskúšanú osobitne pre slovinskú medenú rudu. Pohornádskej spoločnosti zostalo ešte na určitý čas právo kontrolovať produkciu, aby sa predsa len nedobývala a nepredávala železná ruda a podieľať sa na výnose určitým, vopred dohodnutýrn percentom. Po uplynutí záväzných piatich rokov však bane odpredala a frankfurtská firma v roku 1927 založila Krompašské zävody na meď, úč. spoločnosť, s účastinným kapitálom 750.000 Kč a prizvala do riaditeľskej rady O. Kappa a iných československých štátnych príslušníkov.

Vyrábané medené koncentráty sa vyvážali na zhutnenie do Mitterbergu (pri Bischofshofene v Soľnohradsku), menej do Freibergu v Sasku a do Ústi n. L. (Spolok pre chemickú a hutnicku výrobu).

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec