Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Rimamuránsko - Šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 15.2.2005

(Rimamurány - Salgótarjání vasmúrészvénytarsaság.)
(Rimamurány - Salgótarjáner Eisemverks-Actien-Gesellschaft.)

Rimamuránska spoločnosť bola bezpochyby najväčším banským a hutníckym podnikom na území Slovenska. Založená bola v roku 1881 splynutím Rimamuránskeho železíarskeho spolku a Šalgótarjánskej spoločností pre rafináciu železa za kapitálovej asistencie finančných ústavov Krajinskej banky (Länderbank) a Viedenského bankovného spolku (Wíener Bankverein). Neskoršie, v roku 1918, pristúpila k účasti i Pešťská uhorská obchodná banka (Pesti magyar kereskedelmi bank). Základným kapitálom bolo 7.350.000 fl. Táto čiastka bola pomerne v krátkom čase mnohonásobne prevýšená (v roku 1925 už 392.000.000 K.).

V priamom vlastníctve spoločnosti sa nachádzalo päť hnedouhoľných baní, a to v Šalgó (ročná ťažba v časoch konjunktúry činila okolo 100.000 ton), Bánszállás (50.000 ton), Somsály (200.000 ton), Farkaslyuk (150.000 ton) a Kuritány (150.000 ton), z ktorých poslednú získala až v roku 1928. V hnedouhoľných baniach spoločnosti pracovalo okolo 3500 robotníkov. Spoločnosť ďalej vlastnila vysokopecný závod v Ózde, kde mala štyri vysoké pece s ročnou produkčnou kapacitou okolo 250.000 ton surového železa. Ozdecká huta s pridruženými prevádzkami zamestnávala okolo 1000 robotníkov. Popri hute bola veľká oceliareň a valcovňa s 10 martinským pecami s tristotonovýmmiesičom surového železa s ročnou kapacitou 300.000 ton ocele a kompletným vybavením valcovne parným a elektrickým pohonom o 20.000 konských silách. Tu pracovalo až 3800 robotníkov. Specializovanú valcovňu plechov a zinkovňu mala spoločnost v Nádasde (ročná kapacita až 30.000 ton jemných plechov a 17.000 ton pozinkovaných plechov), kde spočiatku pracovalo 500 robotníkov, po rozšírení prevádzky až 1300. Spoločnosti patrila i konečne aj oceliareň a zlieváreň v Šalgótarjáne (vyrábala ročne okolo 40.000 ton oceliarskych výrobkov) s 1600—2000 robotníkmi. Valcovňu v Nádasde a oceliareň v Salgótarjáne zásobovali surovinami a polotovarmi ózdecké železiarne.

Okrem týchto závodov vlastnila Rimamuránska spoločnosť železničnú trať Bánréve-Ôzd, Ôzd-Farkaslyuk, úzkorozchodnú dráhu Ôzd-Nádasd (16 km) s lanovkou (3,3 km) do Somsály a ozubenú dráhu (1,1 km). V roku 1928 získala od Boršodského ťažiarstva významný železorudný závod Rudabányi, ktorý ročne , produkoval až 250.000 ton rudy.

Všetky uvedené závody, ktoré v časoch konjunktúry zamestnávali okolo 12.000 robotníkov, zostali podľa rozhodnutia trianónskej mierovej zmluvy na maďarskom území. Neveľký spor o časť hnedouhoľného poľa na šalgótarjánskom úseku československo-maďarských hraníc sa vyriešil v roku 1924.

V Československu zostali Rimamuränskej spoločnosti prevaž-ne železorudné bane, a to v Rožňave (zävod získala spoločnosť v roku 1900), na Železníku (od r. 1891), v Rákoši (od 1891), Luciabani (získavaná v rokoch 1891—1895), spojené závody Nižnej Slanej-Vlachove a Drnave (tiež od r. 1900), neskoršie i v Rožňavskom Bystrom. Spoločnosť dolovala i pri Slovinkách (Klippberg). S baňou v Luciabani bolo spojené dolovanie na miestach, ktoré spoločnosť prenajala v roku 1925 od Jasovského premonštrátskeho prepošstva (nájomná zmluva podpísaná a schválená v roku 1927). Okrem toho vlastnila vápencový lonm v Gombaseku, vápenku v Tisovci a od obce Ratková prenajala tamojší magnezitový a vápencový lom (neskoršie ho kúpila). Rozsiahle lesné majetky, rozkladajúce sa na ploche viac ako 12.000 hektárov, pomaly strácala. Baňa v Rákoši bola v dôsledkom príliš vysokých výrobných nákladov, spôsobených dolovaním vo veľkých hĺbkach a drahým odvodňovaním, 5. októbra opustená a čiastočne zatopená.

Pri svojom vzniku mala Rimamuránska spoločnosť na slovenskom území viac malých vysokých pecí, ktoré však nestačili kryť jej potrebu surového železa. Preto skoncentrovala temer celú slovenskú produkciu do novovybudovaných železiarni v Hnúšti-Likieri. Jadrom závodu bola malá huta v Hnúšti so zastaralou vysokou pecou, zariadenou na drevené uhlie, s týždennou výkonnosťou až 120 ton surového železa. Pri výstavbe nového závodu zostala síce v činnosti, ale v Likieri neďaleko hnúštianskej železničnej stanice r. 1883 vybudovali dve koksové vysoké pece a v roku 1892 tretiu. Denná kapacita týchto peci sa pred vojnou pohybovala okolo 200 ton surového železa. Závod v Hnúšti sa rozšíril a špecializoval na výrobu liatiny a liatinových výrobkov. Lanová dráha spojovala vysokopecný závod v Likieri so železorudnou baňou na Železníku. Za účelom rozšírenia a vybudovania hnúštiansko-likierskeho závodu zvýšila Rimamuránska spoločnosť v roku 1885 svoj účastinný kapitál | (prvé zvýšenie) na 10,000.000 fl. Závod po dobudovaní produkoval okolo 30.000 ton surového železa a 2500 ton liatinového tovaru ročne.

V roku 1900 získala Rimamuránska spoločnosť od Vlasteneckej banky (Hazai bank) 128 kuxov Banskej spoločnosti ako nájomníčky drnavských železiarní (Derno vasgyár-berlo bányatársulat) a 100 kuxov Železiarní grófa Andrássyho (Gróf Andrássy vasgyár). Zo ziskaného komplexu zastaralých závodov nechala dočasne v činnosti malú vysokú pec v Drnave. Táto pec spolu s vysokou pecou v Hnúšti vyhasla v roku 1917. Bolo to v dôsledku postupnej koncentrácie výroby surového železa spoločnosti, predovšetkým do Ózdu, uskutočňovanej už od roku 1908. Likierske vysoké pece vyhasli v júli 1921 a v auguste 1924 celý hnúštiansko-likiersky závod odkúpila firma Rimavsko-dolinský lúčobný priemysel, komanditná spoločnosť dr. Blasberga (továreň na suchú destiláciu dreva). Produkcia likierskych vysokých 3ecí (údaje o výrobe pecí v Drnave a Hnúšti v tabuľke č. 39):

V československých závodoch Rimamuránskej spoločnosti pracovalo až 2000 robotníkov. Koncern Rimamuránskej spoločnosti sa začal vytvárať od roku 900. Cieľom spoločnosti bolo maximálne ovládnuť železiarsky trh a rozšíriť rudné zásoby. Spomínaného roku 1900 kúpila Rimamuránska spoločnosť od Vlasteneckej banky 10.775 účastín továrne na plechy a železo UNION (UNIO vasés bédogyér irsaság, Eisen- und Blochfabriks A. G. UNION), ktorá mala svoje závody v Rakúsku a vo Zvolene. Vo zvolenskej valcovni a oceliarni získala dve martinské pece (neskoršie sa tu vystavala tretia) a dobré, špeciálne prispôsobené valcovacie zariadenie. Pre zabezpečenie dodávok surového železa získala spoločnosť UNION po sanácii Vlasteneckou bankou (Hazai Bank) v roku 1897 všetky kuxy nájomníčky andrassyovskych železiarní v Drnave a spojila sa so železiarňami Andrássyho, ktorý bol vtedy jej najväčším veriteľom. V roku 1899 predal však gróf Andrássy svoje účastiny Rimamuránskej spoločnosti, ktorá sa nasledujúceho roku zmocnila veľkej časti účastín spoločnosti UNION. V roku 1907 sa prevzatie a ovládnutie továrne Union sanáciou zo strany Rimamuránskej spoločnosti ukončilo. Rimamuránskej spoločnosti od tuho času prináležala kontrola nad závodmi továrne UNION, z ktorých niektoré prešli do jej vlastníctva.

Týmito transakciami jej pripadol i banský závod v Badíne, v ktorom továreň UNION začala r. 1899 dobývať uhlie v snahe zabezpečiť si vlastnú palivovú základňu.

V roku 1900 kúpila Rimamuránska spoločnosť od berlínskej Nemeckej banky (Deutsche Bank) temer všetky účastiny Pohornádskej spoločnosti a prevzala zároveň všetky jej dlžoby (16,8 miliónov korún), ktoré sa jej sčasti podarilo premeniť na účastiny. V roku 1902 bola Pohornádska spoločnosť so svojimi železiarňami v Krompachoch už úplne v jej vlastníctve.

Okrem týchto dvoch podnikov, ktorých ťažisko bolo na slovenskom území, získala Rimamuránska spoločnosť v roku 1906 väčšinu účastín Kalánskej banskej a hutnej úč. spol. (Kaláni bánya- és kohórészvénytärsaság) so železiarňami a baňami v Sedmohradsku. V roku 1922 získala firmu Romeiser a syn, ktorú premenila vo svoju exportnú organizáciu a pričlenila ku svojim základinám, k Pobanskej uhoľnej banskej úč. spol. (Banvolgyi szénbánya részvénytársaság) a Uč. spol. pre výrobu priemyselných traskavín (Ipari robbanóanyag részvénytärsaság). Ďalej získala už spomínané Boršodske ťažiarstvo a Kuritánske uhoľné banské závody (1928).

Medzitým však, v ostrom konkurenčnom boji s československou železiarskou skupinou, stratila koncernové podníky vo Zvolene a Krompachoch odstúpením ich oceľovej kvóty (8 % v československom železiarskom karteli) Vítkovickému ťažiarstvu a Banskej a hutnej spoločností. Za odstúpenie dostala 40 miliónov Kč, z ktorých časť použila na zakúpenie 10.000 novo vydaných účastín Banskej a hutnej spoločnosti.

V septembri 1922 uzavrela maďarská vláda s Československom dohodu o Rimamuránskej spoločnosti, ktorá spoločnosti zabezpečovala právnu a hospodársku jednotu maďarských a česko-slovenských závodov a československá vláda sa vzdala nárokov na nostrifikáciu. V časoch zhoršených československo-maďarských stykov, najmä po vypovedaní vzájomnej obchodnej dohody, udelila čs. vláda roku 1931 v duchu dohovorov z roku 1922 spoločnosti krátkodobú takzvanú „rimamuránsku výpomoc", ktorá jej umožnila bezdevízový styk so svojimi závodmi v Československu. Platnosť výpomoci bola niekoľkokrát predĺžená a zachovala sa až do r. 1938.

Opis československých železorudných závodov Rimamuránskej spoločnosti:

Rožňava: Dobýval sa prevažne siderit, málo hnedeľa. Hlavnými žilami boli žily Bernardova a Sadlovského. V roku 1903 zaviedli elektrické vŕtacie stroje (SOLENOID MARWIN), v roku 1921 ich vymenili za vŕtačky na stlačený vzduch. V máji 1934 sa kompresorové zariadenie doplnilo pojazdným kompresorom. Ťažný stroj s elektrickým pohonom o výkone 110 konských síl (rýchlosť 2—3 m za sekundu), v Sadlovského a na Bernardovej bani len zvážna, ktorá bola v roku 1934 prestavaná (za 8 hodín sa po nej mohlo prepraviť 200 ton nákladu). Doprava v bani sa riešila pomocou dvoch elektrických lokomotív (640 ton za 8 hodín), ináč ručne. Úpravňa rožňavského závodu vystavaná v rokoch 1908—1909, pražiareň už v roku 1901. Pražiareň mala spočiatku 20 šachtových peci, potom 40; v roku 1927 sa 12 pecí demontovalo a na ich mieste začala v júli 1929 pracovať pražiaca pec FLEISSNER-APOLD, prispôsobená na užívanie šalgótarjánskeho hnedého uhlia. Postupne sa všetky staré pece demontovali a len dve-tri sa používali na praženie medziproduktov. Rudy sa potom aglomerovali v otáčavých odsávacích peciach. Dopravu na povrchu obstarávala čiastočne banská lokomotíva a sčasti konské poťahy. K železnici viedla od pražiarní vlečka s normálnym rozchodom koľajníc (1,5 km). Závod kúpil bývalú papiereň v Nadabule a v roku 1929 tu uviedol do prevádzky hydrocentrálu o výkone 160 kVA.

Nižná Slaná-Vlachovo: Dobýval sa tu siderit, zriedka ankerit (hlavne v žilách Ignác a Maria). Dobývalo sa ručne, stlačený vzduch sa používal len pri razení dedičnej štôlne Július (v rokoch 1927—1929). Až v roku 1935 sa začalo zavádzať na žile Manó vŕtanie pomocou stlačeného vzduchu. Dopravu v bani vykonávala benzínová lokomotíva, k preprave rúd sa používali i kone, ináč bola doprava ručná. Úpravňa na triedenie rudy podľa veľkosti zŕn, pranie a ručné preberanie na pohyblivom páse. Pražiarne mali 24 pecí s prirodzeným alebo umelýmŽ e 1 e z n í k : Ložisko obsahovalo prevažne siderit, hnedeľ a oker. Pneumatické strojné vŕtanie od roku 1937. Doprava pomocou výťahu zvážnou (rýchlosť 2,8 m za sekundu); v bani pracovali tri benzínové lokomotívy. Ruda sa neupravovala, ale priamo pražila v 24 otvorených šachtových peciach dvojakej veľkosti. Okrem toho bolo k dispozícii šesť komínových šachtových pecí a päť novších šachtových pecí s umelým ťahom. Obsah 'peci sa pohyboval od 19 do 30 m3. Hutná a pražená ruda sa dopravovala lanovou dráhou do Likieru, kde sa pôvodne zhutňovala. Po zániku likierskych pecí sa tu nakladala do vagónov a odvážala do Ozdu.

Rákoš: Dobýval sa limonit a siderit. Pri prípravných a otváracích prácach (1899—1905) sa používali elektrické vŕtacie stroje (MARWIN), od roku 1905 elektrické vŕtačky (SIEMENS). Ťažný stroj o výkonnosti 300 konských síl a 400 ton. Ocieľok sa spracúval bez úpravy na Železníku, hnedeľ býval triedený na roštoch. K závodu patrila vlečka (3,6 km) s dvoma parnými lokomotívami. Doprava väčšinou ručná, čiastočne koňmi. V roku 1922 bola baňa až po IV. horizont zatopená.

Luciabaňa: Ťažil sa siderit a sčasti aj hnedeľ. V bani sa používali vŕtacie kladivá na stlačený vzduch (od r. 1937). Na Lucii bol ťažný stroj o výkone 105 konských síl (rýchlosť 2—3 m za sekundu), na Rufuse až do roku 1927 ťažný stroj o 70 konských silách. Rudu v bani dopravovali dve benzínové lokomotívy, na povrchu kone a od roku 1927 benzínová lokomotíva. Ruda sa bez úpravy pražila, pôvodne v 32 peciach (o obsahu 24,53 m3) s prirodzeným ťahom. V roku 1930 boli pece zvýšené, čím sa zväčšil ich obsah na 32 m3, päť pecí dostalo zariadenie na umelý ťah. V roku 1937 pece celkom zrušili a vystavali nové.

Drnava: V bani sa začali kutacie a otváracie práce až v roku 1923. Základnou rudou bol siderit, spojený s dobývateľným barytom, odkrývaný v žilách Déneš, Chrastné a Anton. Ťažný stroj o výkone 68 kW, doprava ručná, len v šachte Štefan (István) elektrický ťažný stroj o 20 konských silách.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec