Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Drevársky a banský priemysel, úč. spol.
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 5.3.2005

(Drevový a banský priemysel, úč. spol.)

Bane Roztoky a Graetel pri osadách Roztoky a Hnilčik v katastri mesta Spišská Nová Ves zakúpila v roku 1892 od Vítkovického ťažiarstva Hornosliezska úč. spoločnosť pre železničné potreby (Oberschlesische Eisenbahnbedarfs-Actiengesellschaft) v Katoviciach. Namiesto dovtedy dobývanej medenej rudy začala tu ťažiť železnú rudu, ktorú zväčša dopravovala do svojich závodov Friedenshutte (Huta Pokój). Po roku 1918 odvoz rúd celkom uviazol. Zmenené štátoprávne pomery vyvolali vleklú krízu baní, ktorú sa podnik rozhodol vyriešiť nostrifikáciou závodov.

Asi v roku 1922 získala Hornosliezska spoločnosť všetky účastiny Žilinskej drevárskej a obchodnej úč. spoločnosti (založenej v r. 1917) a prostredníctvom grófa Mikuláša Ballestrema ju v rokoch 1923—1924 premenila na Drevový a banský priemysel, úč. spol. a jej sídlo preložila zo Žiliny do Markušoviec. Táto nová spoločnosť prevzala celý účastinný kapitál Žilinskej drevárskej a obchodnej úč. spol. (1,000.00 Kč). Právna premena sa potom zavŕšila k 15. júnu 1924, a tým sa Friedenshutte ako materský podnik v Katoviciach (s nemeckým, talianskym a poľským kapitálom) podriadila povinnosti nostrifikácie.

Postavenie novej spoločnosti sa zlepšilo najmä vďaka zlepšenému odbytu železných rúd v rokoch 1927—1929. Do Katovíc sa dodávalo vtedy už len málo z vyťaženého množstva, väčšiu časť odoberali Vítkovice a Trinec. Hospodárska kríza naviac znemožnila akýkoľvek odbyt a Huta Pokój strácala o vzdialené bane záujem. Dňom 1. januára 1931 zastavila v baniach prezku a nemienila ju už obnoviť. Medzičasom však začala vyjednávať s Banskou a hutnou spoločnosťou o prípadnom predaji Roztok i bane Graetel. Lenže Banskej a hutnej spoločnosti sa videlo príliš riskantné prevziať do svojho priameho vlastníctva nie veľmi výnosné bane s nekvalitnou rudou.

V tesnej blízkosti vlastnila i ona baňu (Bindt) a dobre poznala tamojšie železorudné ložisko. Jej bindtský závod tiež stál a nebolo väčších nádejí, že by sa v ňom prevádzka obnovila. Toto ložisko, na ktorom ležali všetky tri závody, sa mohlo rentabilne využívať len za mimoriadnej konjunktúry. Keď' sa položenie železiarskeho priemyslu v Československu od roku 1934 postupne zlepšovalo a stále viac sa ukazovali predpoklady veľkého výrobného rozmachu, znovu sa začali jednania medzi Hutou Pokój a Banskou a hutnou spoločnosťou. V snahe podoprieť |svoje vývody obnovila Huta Pokój v baniach opäť prevádzku v júli 1935).

Keďže sa dalo predpokladať. že následkom zlepšujúcich sa pomerov v železiarskom priemysle vzrastie i odbyt železných rúd, pristúpila Banská a hutná spoločnosť na dohodu, a obidve bane, respektíve ich účastiny, zverila v roku 1936 svojinu koncernovému podniku Úč. spol.. predtým Coburgove banské a hutné závody. Bane čiastočne obnovila, doplnila banské zariadenie, zdokonalila prevádzku pražiacich pecí a triedenia železných rúd.

V baniach pracovalo pred prvou svetovou vojnou vyše 500 robotníkov, neskoršie klesol tento počet na priemerných 200 robotníkov.

Opis závodov:

V baniach sa vŕtalo vzduchotlakovými vŕtacími kladivami. Boli tu dve benzínové lokomotívy (14 a 12 konských síl), ktoré vychádzali až na povrch obidva horizonty. Na povrchu bola okrem toho ešte 700 m dlhá visutá lanová dráha. V pražiarni boli pece s odsávaním. Po pražení sa ruda elektromagneticky triedila. Elektrický prúd odoberal závod z Rudnian.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec